Evanjelium požehnania ratolestí, ktoré počúvame
zhromaždení tu na Námestí sv. Petra, sa začína slovami: „Ježiš išiel popredku a uberal
sa do Jeruzaleme“ (Lk 19, 28). Hneď na začiatku liturgie dnešného dňa Cirkev už vopred
odpovedá na toto evanjelium a hovorí: „Nasledujme Pána“. Tým sa jasne vyjadruje téma
Kvetnej nedele. Je ňou nasledovanie. Byť kresťanmi znamená považovať cestu Ježiša
Krista za správnu cestu ako byť ľuďmi – je to cesta, ktorá vedie k cieľu, k plne realizovanému
a autentickému ľudstvu. Osobitným spôsobom by som chcel zopakovať všetkým mladým chlapcom
a dievčatám v tento XXV. Svetový deň mládeže, že byť kresťanmi znamená byť na ceste,
že je to putovanie, kráčanie spolu s Ježišom Kristom. Kráčanie tým smerom, ktorý nám
on ukázal a stále ukazuje.
O aké smerovanie vlastne ide? Ako ho možno nájsť?
Veta z nášho evanjelia nám ponúka v tomto smere dve usmernenia. Predovšetkým hovorí,
že ide o výstup. To má najmä veľmi konkrétny význam. Jericho, kde sa začala posledná
etapa Ježišovho putovania, sa nachádza 250 metrov pod úrovňou mora, kým Jeruzalem
– cieľ jeho cesty – leží 740 – 780 metrov nad úrovňou mora: teda výstup takmer tisíc
metrov. Táto vonkajšia cesta je však predovšetkým obrazom vnútorného pohybu nášho
života, ktorý sa uskutočňuje nasledovaním Krista: je vo výstup na pravú výšku ľudského
bytia. Človek si môže vybrať aj pohodlnú cestu a vyhnúť sa každej námahe. Môže zostúpiť
aj smerom nadol, do vulgárnosti. Môže sa topiť v močiari lži a nečestnosti. Ježiš
kráča pred nami, a stúpa smerom nahor. On nás vedie k tomu, čo je veľké, čisté, vedie
nás k zdravému vzduchu výšok: k životu podľa pravdy, k odvahe ktorá sa nedá zastrašiť
bľabotaním prevládajúcich názorov; k výške, ktorá podporuje a pomáha blížnemu. Vedie
k ochotnej službe trpiacim a opusteným; k vernosti, ktorá stojí na strane blížneho
aj keď sa situácia stáva ťažkou. Vedie k ochote preukázať pomoc; k dobrote, ktorá
sa nedá odzbrojiť ani nevďakom. Ježiš nás vedie k láske – vedie nás k Bohu.
„Ježiš
išiel popredku a uberal sa do Jeruzalema“. Ak čítame slová tohto evanjelia v kontexte
Ježišovej cesty ako celku – cesty ktorá v skutočnosti pokračuje až do konca čias -
v naznačení cieľa cesty, „Jeruzalema“, môžeme objaviť viaceré roviny. Treba ním samozrejme
chápať samotné miesto, Jeruzalem: je to mesto, v ktorom sa nachádza Boží chrám, ktorého
jedinečnosť mala pripomínať jedinečnosť samého Boha. Toto miesto nám teda hlása predovšetkým
dve veci: z jednej strany hovorí, že na celom svete je len jeden Boh a nesmierne presahuje
všetky naše miesta a časy; je to ten Boh, ktorému patrí celé stvorenie. Je to Boh,
ktorého všetci hľadajú v najväčšej hĺbke svojho bytia, a ktorého všetci nejakým spôsobom
aj poznajú. Tento Boh si však dal meno. Dal sa nám poznať a s ľuďmi nadviazal spoločné
dejiny; vybral si jedného človeka – Abraháma – ako východiskový bod týchto dejín.
Nekonečný Boh je súčasne blízky Boh. On, ktorého nemožno uzatvoriť do žiadnej budovy,
chce napriek tomu bývať medzi nami, byť úplne s nami.
Ak Ježiš spolu s putujúcim
Izraelom stúpa k Jeruzalemu, ide tu preto, aby s Izraelom slávil Veľkú noc: pamiatku
oslobodenia Izraela – pamiatku, ktorá je vždy súčasne nádejou na definitívne oslobodenie,
ktoré nám Boh daruje. A Ježiš vystupuje na tieto sviatky vo vedomí, že on sám je Baránkom,
na ktorom sa uskutoční to, o čom hovorí Kniha Exodus: bezchybný baránok, samček, ktorý
je v podvečer obetovaný pred očami celého Izraela ako „večité ustanovenie“ (porov.
Ex 12, 5-6. 14). A napokon Ježiš vie, že jeho cesta pôjde ešte ďalej, že neskončí
na kríži. Vie, že jeho cesta prenikne cez závoj medzi týmto svetom a Božím svetom;
že vystúpi až k Božiemu trónu a vo svojom tele zmieri Boha a človeka. Vie, že jeho
vzkriesené telo bude novou obetou a novým chrámom; že okolo neho zástupy anjelov a
svätých vytvoria nový Jeruzalem, ktorý je v nebi a je zároveň aj na zemi, pretože
svojou smrťou otvoril brány medzi nebom a zemou. Jeho cesta vedie ponad vrchol chrámovej
hory, až do výšok samého Boha: toto je ten veľký výstup, do ktorého pozýva nás všetkých.
Ježiš zostáva stále s nami tu na zemi a je stále aj pri Bohu, vedie nás tu na zemi
a ponad našu zem.
Tak sa v šírke Ježišovho výstupu stávajú viditeľnými dimenzie
nášho nasledovania – cieľ, ku ktorému nás chce priviesť: až do Božích výšok, do spoločenstva
s Bohom, k tomu, aby sme boli spolu s Bohom. Toto je ten pravý cieľ a spoločenstvo
s ním je cestou. Byť v spoločenstve s ním znamená byť na ceste, znamená neustály výstup
k opravdivej výške nášho povolania. Kráčať spolu s Ježišov znamená súčasne vždy aj
kráčať v spoločnom „my“ tých, ktorí ho chcú nasledovať. Vovádza nás do tohto spoločenstva.
Pretože cesta k pravému životu, k tomu že sa pripodobníme vzoru Božieho Syna Ježiša
Krista presahuje naše vlastné sily, toto kráčanie vždy znamená aj to, že sme nesení.
Sme takpovediac na jednom lane s Ježišom Kristom – spolu s ním na výstupe do Božích
výšok. On nás ťahá a drží. Súčasťou nasledovania Ježiša je aj to, že sa necháme napojiť
na takéto lano, že prijímame skutočnosť, že to nedokážeme sami. Jej súčasťou je aj
tento úkon pokory, vstúpenie do spoločného „my“ Cirkvi; pripnutie sa na lano, zodpovednosť
spoločenstva – aby sme lano nepretrhli tvrdohlavosťou a mudrlantstvom. Pokorne veriť
spolu s Cirkvou, na ktorú sme naviazaní pri výstupe k Bohu je základnou podmienkou
nasledovania. K tomuto vedomiu že spolu visíme na jednom lane patrí aj to, že sa nesprávame
ako vlastníci Božieho slova, že nebežím za pomýlenou ideou emancipácie. Pokora toho,
že sme odkázaní na seba a tvoríme jeden celok, je pre výstup základná. Jej súčasťou
je aj to, že vo sviatostiach sa necháme vždy znova viesť za ruku Pánom, že ním sa
necháme očisťovať a posilňovať, že prijímame disciplínu výstupu, aj keď sme unavení.
Napokon
musíme povedať ešte toto: k výstupu do výšok Ježiša Krista, k výstupu až do Božej
výšky patrí aj kríž. Tak ako v bežnom živote nemožno dosiahnuť veľké výsledky bez
odriekania a tvrdého cvičenia, ako radosť z veľkého objavu vo vede alebo pravá zručnosť
sa vždy spája s disciplínou, s námahou učenia sa, tak cesta k samotnému životu, k
realizácii vlastného ľudstva, sa viaže na spoločenstvo s tým, ktorý vystúpil do Božích
výšok prostredníctvom kríža. V konečnom dôsledku, kríž je vyjadrením toho, čo znamená
láska: len ten, kto stratí sám seba, ten sa aj nájde.
Ak zhrnieme, čo sme povedali,
nasledovanie Krista si ako prvý krok vyžaduje prebudiť sa z nostalgie po autentickom
spôsobe ako byť ľuďmi a tak sa prebudiť pre Boha. Ďalej to znamená pripojiť sa k tým,
k spoločenstvu Cirkvi. V spoločnom „my“ Cirkvi vstupujeme do spoločenstva s „Ty“ Ježiša
Krista a dosahujeme tak cestu k Bohu. Okrem toho sa vyžaduje, aby sme počúvali Slovo
Ježiša Krista a žili ho: vo viere, nádeji a láske. Tak sme na výstupe k definitívnemu
Jeruzalemu a už odteraz sa v ňom istým spôsobom nachádzame, v spoločenstve všetkých
Božích svätých.
Naše putovanie v nasledovaní Krista nesmeruje k nejakému pozemskému
mestu, ale k novému Božiemu mestu, ktoré rastie uprostred tohto sveta. Putovanie k
pozemskému Jeruzalemu však môže byť práve pre nás kresťanov užitočným prvkom na tejto
ešte väčšej ceste. Aj ja som spojil v mojom putovaní do Svätej Zeme minulého roku
tri významy. Predovšetkým som myslel na to, že aj nám sa môže pri takej príležitosti
stať to, čo hovorí svätý Ján na začiatku svojho Prvého listu: to, čo sme počuli, môžeme
istým spôsobom aj vidieť, dotýkať sa našimi rukami (porov. 1 Jn, 1, 1). Viera v Ježiša
Krista nie je výmysel legiend. Zakladá sa na udalostiach, ktoré sa skutočne stali.
Tieto udalosti my môžeme takpovediac kontemplovať a dotýkať sa ich. Je dojemné byť
v Nazarete na mieste, kde sa anjel zjavil Márie a odovzdal jej úlohu stať sa Matkou
Vykupiteľa. Je dojemné byť v Betleheme na mieste, kde Slovo, ktoré sa stalo telo,
prišlo prebývať medzi nami; kráčať po miestach, kde sa Boh chcel stať dieťaťom. Je
dojemné stúpať na Kalváriu, až na miesto, kde Ježiš zomrel za nás na kríži. A napokon
stáť pred prázdnym hrobom, modliť sa tam, kde spočívalo jeho sväté telo a kde sa na
tretí deň odohralo vzkriesenie. Sledovať Ježišove vonkajšie cesty nám má pomáhať,
aby sme kráčali radostnejšie a s novou istotou po vnútorných cestách, ktoré nám on
ukázal, a ktorými je on sám.
Keď ideme do Svätej Zeme ako pútnici, ideme tam
aj preto – a toto je druhý aspekt – aby sme tu boli poslami pokoja, s výzvou pre všetkých
spraviť všetko, aby sa toto miesto, ktoré nesie meno „pokoj“, stalo skutočne miestom
pokoja. Tak sa putovanie súčasne stáva – a to je tretí aspekt – povzbudením pre kresťanov,
aby zotrvali v krajine svojho pôvodu a aby sa v nej intenzívne angažovali za pokoj.
Vráťme
sa ešte raz k liturgii Kvetnej nedele. V modlitbe, pri ktorej sú požehnané ratolesti
sa modlíme, aby sme v spoločenstve s Kristom mohli prinášať ovocie dobrých skutkov.
Z nesprávnej interpretácie svätého Pavla sa v priebehu dejín až po dnes vyvinul názor,
akoby dobré skutky neboli súčasťou kresťanského života, alebo nemali význam pre spásu
človeka. Ak Pavol hovorí, že skutky nemôžu človeka ospravedlniť, to neprotirečí dôležitosti
správneho konania, a ak hovorí o konci zákona, nevyhlasuje za prekonané a bezvýznamné
Desatoro Božích prikázaní. Nie je teraz potrebné uvažovať nad celou šírkou otázky,
ktorá apoštola Pavla zaujímala. Dôležité je zdôrazniť, že výrazom „Zákon“ nemyslí
na Desatoro prikázaní, ale komplexný životný štýl, ktorým sa mal Izrael chrániť pred
pokušením pohanstva. Teraz však Kristus priniesol Boha ja pohanom. Im sa preto neukladá
taká forma odlišovania sa. Im bol daný ako zákon jedine Kristus. Ten však znamená
lásku k Bohu a k blížnemu a všetko, čo k nej patrí. Patrí k tejto láske aj Desatoro,
ponímané novým a hlbším spôsobom, vychádzajúc z Krista; tie prikázania, ktoré nie
sú ničím iným ako základnými pravidlami pravej lásky: predovšetkým a ako základný
princíp úcta k Bohu, primát Boha, ktorý vyjadrujú prvé tri prikázania. Hovoria nám,
že bez Boha sa nič nepodarí správnym spôsobom. Kto je tento Boh a aký je, to vieme
z osoby Ježiša Krista. Ďalej nasleduje posvätnosť rodiny (štvrté prikázanie), svätosť
života (piate prikázanie), usporiadanie manželstva (šieste prikázanie), spoločenský
poriadok (siedme prikázanie), a napokon nedotknuteľnosť pravdy (ôsme prikázanie).
Toto všetko je dnes maximálne aktuálne, a to aj v zmysle svätého Pavla, ak čítame
v celkových súvisoch jeho listy. „Prinášať ovocie dobrých skutkov“: na začiatku Veľkého
týždňa prosíme Pána aby nám všetkým vždy dával toto ovocie.
Na záver modlitby
pri požehnaní ratolestí počujeme zvolanie, ktorým pútnici pozdravujú Ježiša pred bránami
Jeruzalema. Sú to slová 118. Žalmu, ktoré pôvodne kňazi volali zo Svätého mesta a
ktoré sa medzičasom stali vyjadrením mesiánskej nádeje: „Požehnaný, ktorý prichádza
v mene Pánovom“ (Ž 118, 26; Lk 19, 38). Pútnici vidia v Ježišovi toho, ktorý bol očakávaný
od vekov, ktorý prichádza v mene Pánovom, ba podľa Lukášovho evanjelia tu ešte vkladajú
jedno slovíčko: „Požehnaný kráľ, ktorý prichádza v mene Pánovom“. Pokračujú zvolania,
ktoré nám pripomína posolstvo anjelov na Vianoce, avšak obmieňa ich spôsobom, hodným
zamyslenia. Anjeli hovorili o sláve Boha na výsostiach a o pokoji na zemi pre ľudí,
zahrnutých Božou dobrotou. Pútnici pri vstupe do Svätého mesta hovoria: „Pokoj na
nebi a sláva na výsostiach“. Vedia príliš dobre, že na zemi nieto pokoja. Tak je toto
zvolanie vyjadrením hlbokej bolesti, no zároveň aj modlitbou nádeje: Nech ten, ktorý
prichádza v mene Pánovom, prinesie na zem to, čo je na nebi. Jeho kraľovanie nech
sa stane kraľovaním Boha, prítomnosťou Boha na zemi. Cirkev pred eucharistickým premenením
spieva slová žalmu, ktorým pozdravovali Ježiša pred jeho vstupom do Svätého mesta:
pozdravuje Ježiša ako kráľa, ktorý prichádza od Boha a v Božom mene prichádza medzi
nás. Aj dnes je tento radostný pozdrav zároveň prosbou a nádejou. Prosíme Pána, aby
nám priniesol nebo: slávu Bohu a pokoj ľuďom. Tento pozdrav chápeme v duchu prosby
v modlitbe Otčenáš: „Buď vôľa tvoja, ako v nebi tak i na zemi!“. Vieme, že nebo je
nebo, miesto slávy a pokoja, pretože tam úplne vládne Božia vôľa. A vieme aj to, že
zem nebude nebom, kým sa na nej neuskutoční Božia vôľa. Pozdravujme teda Ježiša, ktorý
prichádza z neba a prosme ho, aby nám pomáhal poznať a plniť Božiu vôľu. Aby Božie
kráľovstvo vstúpilo do sveta a tak bol naplnený žiarou pokoja. Amen. Preložil
Marián Gavenda