Zamyslenie nad liturgickými čítaniami Kvetnej nedele
Zamyslenie nad liturgickými
čítaniami Kvetnej nedele pod názvom „Láska Kristovho Kríža“ pripravil kňaz Rožňavskej
diecézy Marek Sopko, ktorý študuje na Lateránskej univerzite v Ríme:
Liturgia
nás v týchto dňoch pozýva, aby sme spolu vstúpili do prežívania veľkonočného tajomstva.
Kvetná nedeľa je bránou do „Veľkého týždňa“, v ktorom celá Cirkev rozjíma o tajomstve
utrpenia a smrti Pána, o spásnom zámere Boha Otca s nami, o jeho láske, akou nás miluje
v Ježišovi Kristovi. Zvláštnym spôsobom nám ju adresuje Ježišovou smrťou na kríži,
ktorou vykupuje svoj ľud zo záhuby hriechu. Vracia každému človeku stratenú dôstojnosť
pred sebou samým ale aj pred ním, samotným Bohom, aby sa už viac nemusel skrývať ako
nám to predstavuje scéna v knihe Genezis (1,10) keď Boh volá Adama v rajskej záhrade.
Ježiš na kríži nanovo spája človeka s Bohom, zbavuje ho strachu z Boha a v tejto
najchúlostivejšej situácii svojho pozemského života nás učí bezhranične mu dôverovať.
Boh Otec nám zase v Ježišovi dokazuje svoju lásku a hlavne ukazuje, že je schopný
a ochotný milovať bez podmienok každého človeka. Dáva mu zažiť chuť svojej lásky v rozmanitých
prejavoch Ducha, a to všetko kvôli tomu, aby žil život zmysluplne, pre iných a hlavne,
aby sa nebál zobrať na seba bremeno lásky - milovať Boha a ľudí. Aby sa v nej nebál
dozrievať, lebo to mu bude robiť v živote pravdepodobne najväčšie problémy. Keď však
človek pochopí, že mu najviac vyhovuje keď miluje, prijme aj ten rozmer života, kedy
vnútorne trpí pre pravdu, lebo iba tak môže dozrieť do „miery plného Kristovho
veku“ (porov. Ef 4,13). Ježiš nás učí a formuje, aby naša láska bola založená
na ňom, aby bola jeho láskou, ktorá „všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko
vydrží“ (1 Kor 13,7). Taká láska oslovuje ľudí, je to láska Kristovho kríža, ktorá
skrze Božieho Ducha prináša do ľudského srdca svetlo spásy. Ona ako jediná dokáže
dodať stratenú dôveru človeku voči sebe, otvorí ho pre komunikáciu s blížnymi, posvätí
jeho dni a aktivity, naučí ho riskovať pre Boha. Naučí ho, že „on musí rásť
a mňa musí ubúdať“ (Jn 3,30).
Božie slovo nás robí svedkami takéhoto
Kristovho zmýšľania a jeho lásky. Kristus, vedomý si svojej cesty, prichádza na osliatku
do Jeruzalema, aby vydal svedectvo pravde. Aby sa konfrontoval zoči-voči tomu čo znamená
zažiť hriech a atmosféru temna, vytvorenú z postojov farizejov, zákonníkov, ľudu a Zlého,
ktorý koná svoje dielo zloby pred Ježišovými očami, počnúc pokúšaním na púšti až po
organizované besnenie okolo kríža. Od začiatku sa snaží zlomiť najcitlivejšie miesto
v Ježišovi, dôveru k Otcovi. Spasiteľ vie, že podstúpi nepredstaviteľnú duševnú trýzeň.
Vie, že aj hodina smrti, hoci bude hodinou tajomnej Božej samoty a opustenosti pod
bremenom hriechu, bude hodina Otcovej vôle, hodina, pre ktorú prišiel. Smrť bude zvláštnym
spočinutím v Otcovom náručí, ktorého obrazom by mohla byť chvíľa keď Mária berie do
rúk Ježišovo mŕtve telo.
Tieto dni by nás mali priviesť k postoju vďaky a chvály
voči Bohu. Učme sa dobrorečiť Bohu v každom čase: za dar jeho lásky k nám v podobe
kríža, za jeho nikdy neodnímajúcu prítomnosť v Božom slove, Eucharistii, v každej
modlitbe a v každom človeku. Prosme ho o silu, aby sme vedeli prijať kríž a nasledovať
ho práve vtedy keď bude mať podobu konkrétneho utrpenia, bolesti alebo úzkosti a smútku.
Prosíme ťa Pane, aby sa tvoja láska prúdiaca z kríža stala pre každého z nás nevyčerpateľným
prameňom neustáleho obrátenia a dozrievania, útechy a nádeje, pokoja a istoty, prameňom
odpustenia a obnovy Cirkvi i spoločnosti.