Komentár Jozefa Kováčika: „Svet potrebuje opäť hromozvod“
Štvrtkový komentár
na tému „Svet potrebuje opäť hromozvod“ pripravil hovorca KBS Jozef Kováčik:
Dnes
by už málokto riskoval, ak by chcel postaviť vysokú stavbu bez hromozvodu. V búrkach
priťahuje blesky a dom robí bezpečným. Je známym sociologickým javom, že aj spoločnosť,
menšia, či väčšia, hľadá podvedome hromozvod. Vtedy, ak je v ohrození. Už niekoľko
rokov je takýmto ohrozením pedofília. Ohavný čin dospelých, ktorí si svoje sexuálne
úchylky vybíjajú na malých deťoch. Každý jeden z takýchto skutkov je nutné brať so
všetkou vážnosťou. Ani niektorí kňazi Katolíckej cirkvi sa takýmto prípadom nevyhli.
Znamená to však, že zvyšok spoločnosti je v poriadku a vinníci sú iba v radoch Katolíckej
cirkvi? Sociologický jav hromozvodu opäť zafungoval.
Svätý otec v sobotu zverejnil
svoj dlho očakávaný pastiersky list pre Írsko. Ešte v ten deň tento krok médiá vyzdvihli.
V pondelok sa však situácia radikálne obrátila. To, čo platilo pre médiá v sobotu,
už v pondelok platiť nemohlo. Ostrovná agentúra, známa svojim vyhraneným názorom na
Cirkev, udala iný tón. Vraj sa katolíci v Írsku hanbia za pápeža a ten neurobil dostatočne
to, čo sa od neho očakávalo. V nedeľu poobede mi volal redaktor z jedného slovenského
denníka. Jeho otázka znela, či je KBS spokojná s tým, čo pápež napísal v liste. Ja
som sa ho opýtal, či daný pastoračný list čítal. Zmohol sa na odpoveď, že si prečítal
to, čo priniesli agentúry... Problematiku spojenú s medializovanou kauzou sa snažím
sledovať z viacerých zdrojov. Medzi nimi je aj zaujímavá analýza jedného zo známych
talianskych filozofov, právnikov a sociológov v jednej osobe Massima Introvigneho.
Všeobecne uznávaná osobnosť, ktorú len ťažko možno obviniť zo zaujatosti.
Pre
mediálnu prezentáciu toho, čo sa práve deje, našiel známy a veľmi výrečný výraz. Ide
o „morálnu paniku“. Tento pojem vznikol v roku 1970 a opisuje jav, pri ktorom prichádza
k sociálnemu zveličeniu. Jednou z charakteristík „morálnej paniky“ je systematické
zveličovanie. Jav, ktorý sa udial pomerne dávno, je prezentovaný ako niečo, čo je
„nové“. Ako niečo, čo verejnosť vníma ako „teraz“ a „tu“. Ďalším znakom je nárast
faktu. „To je len začiatok, to podstatné ešte len príde“. „Morálna panika“ je teda
vyvolaná skutočným faktom, ktorý je však zveličený a ukazuje iba jediného vinníka,
ktorý je ešte k tomu identifikovaný s celou inštitúciou. V tomto prípade ide o skutočné
prípady pedofílie. Aj keby boli len dva takéto príklady, je to morálne neospravedlniteľné.
V skutočnosti však nie je jedno, či sú dva, či sú ich desiatky, alebo stovky, či tisíce.
Pozriem sa teda na fakty. Doteraz najväčšou a nezávislou v oblasti zneužívania
detí kňazmi je štúdia John Jay College of Criminal Justice zo City University of New
York. Ide o najuznávanejšiu akademickú inštitúciu v USA v oblasti kriminológie.
Štúdia
hovorí o 4 392 prípadoch kňazov z celkového počtu 109-tisíc, ktorí boli v rokoch 1950
až 2002 obvinení zo sexuálnych vzťahov s mladistvými. Z nich bolo odsúdených menej
ako sto. V niektorých prípadoch išlo o malé číslo i z dôvodu premlčania, alebo smrti
obvinených. Napriek tomu však vinnými bolo uznaných len nepatrné množstvo z obvinených.
Medzi obvinenými však nechýbali aj mnohé prípady úplne nevinných kňazov. Hovorca Konferencie
biskupov USA mi dokonca potvrdil, že mali niekoľko prípadov samovrážd kňazov, ktorí
neuniesli ťarchu falošných obvinení. Falošné obvinenia radikálne narástli po roku
1990, kedy sa uskutočnili prvé úspešné pokusy s finančným odškodnením. Aj v aktuálnych
prípadoch sa hovorí o kňazoch, ktorí sú obvinení. A každý, ktorý sa takého skutku
dopustil, musí niesť i dôsledok. Obvinenie však nie je dokázanie skutku a odsúdenie.
Napriek tomu však v médiách rezonujú čísla, s ktorými sa narába veľmi nekorektne.
Katolícka cirkev vyhlásila nulovú toleranciu v prípade kňazov, ktorí sa dopustili
pedofílie. Podľa Massima Introvigneho by však mala platiť tá istá nulová tolerancia
pre všetkých, ktorí sa dopustili falošného obvinenia. V USA po zverejnení spomínanej
štúdie radikálne poklesol počet obvinení a s tým i odsúdení.
Štúdia John Jay
College priniesla i niekoľko ďalších zaujímavých faktov. Ako pedofilné boli médiami
označované i obvinenia, ktoré sa dotýkali vzťahov kňazov s dospievajúcimi. Nikto nepopiera,
že ide o morálne zlyhanie i v týchto prípadoch. Takisto nemorálne je však tvrdenie,
že ide o pedofíliu. Zo samotnej pedofílie bolo odsúdených 54 kňazov za 52 rokov. Teda
zhruba jeden za rok v celých USA.
Čo sa týka právneho stavu v Katolíckej cirkvi,
stavia sa k týmto prípadom oveľa tvrdšie, ako civilné právo. V dokumente Kongregácie
pre náuku viery z roku 2001 „De Delictis gravioribus“ je ustanovené, že biskup musí
nahlásiť Kongregácii pre náuku viery každý prípad sexuálneho vzťahu klerika s osobou
mladšou ako 18 rokov. Predpokladá sa doba premlčania 10 rokov po dovŕšení 18. roku
veku obete. V USA však samotná Konferencia biskupov požiadala o úpravu, podľa ktorej
neexistuje doba premlčania takéhoto prípadu. Je to preto, aby nezostali nepotrestané
činy pedofílie spáchané v minulosti. Je to teda oveľa prísnejší postup ako v civilnom
práve.
Štúdie John Jay College však idú ďalej. Hovoria o tom, že počet prípadov
pedofílie je v Katolíckej cirkvi v pomere 2 až 10 krát menej ako v prípadoch iných
denominácií, v ktorých pastori sú ženatí. O tom však médiá cielene mlčia. Celibát
teda nie je príčinou pedofílie. Najviac prípadov pedofílie, odhliadnuc od príslušnosti
ich páchateľov, až 90 percent, je medzi ženatými. Ešte šokujúcejším faktom je, že
až 2 tretiny prípadov pedofílie je páchaných vo vlastných rodinách- otcami, otčimami,
strýkami, bratrancami, dokonca bratmi... Mimo rodín ide najmä o vychovávateľov, učiteľov
a športových trénerov mladistvých . Ako hovorí Massimo Introvigne, štatistiky hovoria
i ďalšie fakty, ktoré nie sú politicky korektné, no treba ich povedať. Až 80 percent
tých, ktorí sa dopustili pedofílie, sú homosexuálne prípady. Teda dospelý muž, ktorý
zneužíva dieťa mužského pohlavia. 90 percent odsúdených kňazov bolo tých, ktorí mali
homosexuálne sklony. Aj z týchto čísiel je jasne vidieť, že nejde o problém celibátu,
ale o toleranciu, ktorá prevládala v 70. rokoch v seminároch práve v oblasti pripúšťania
kandidátov na kňazstvo s nevyriešenými sexuálnymi problémami.
Skúsme si spojiť
túto „morálnu paniku“ so snahou Cirkvi posatviť sa vždy a za každých okolností na
ochranu rodiny a práva na život. Je potrebné stále opakovať to, čo Benedikt XVI. napísal
vo svojom liste. “Zdieľam zdesenie a pocit zrady, ktorý toľkí z vás zažili v súvislosti
s týmito hriešnym a zločinným konaním, a so spôsobom, akým sa s ním cirkevné autority
v Írsku vysporiadali,” napísal Svätý Otec. Podľa jeho slov Cirkev v Írsku musí
pred Pánom a ľuďmi uznať tieto vážne hriechy. Toto uznanie, sprevádzané úprimnou ľútosťou
nad ujmou, spôsobenou obetiam a ich rodinám, musí viesť k spoločnému úsiliu, aby sa
zabezpečila ochrana detí pred podobnými zločinmi v budúcnosti.
Benedikt XVI.
zdôraznil, že iba starostlivým preskúmaním všetkých faktorov, ktoré zapríčinili vznik
krízy, sa dá dospieť k prijatiu účinných opatrení a nájdeniu lieku. Medzi nimi spomenul
i nemiestnu snahu uchovať reputáciu Cirkvi a vyhýbať sa škandálom, čoho následkom
je zlyhanie v uplatňovaní existujúcich kánonických trestov a v ochrane dôstojnosti
každého človeka. “Vyzývam vás všetkých, ako Boží ľud v Írsku, aby ste premýšľali
o ranách, spôsobených na Kristovom tele, niekedy bolestivých liekoch na ich ošetrenie
a zahojenie, a o potrebe jednoty, lásky a vzájomnej podpory v dlhom procese obnovy,”
napísal Svätý Otec. Je potrebné, aby tí, ktorí tak vážny dokumet komentujú, si ho
aspoň prečítali. Aby komentovali to, čo v ňom je. Nie to, čo v ňom nie je. Okrem hlbokej
bolesti je tu totiž aj nádej. Že pravda nás vyslobodí. Hoci v tejto chvíli tak veľmi
bolí.