Zamyslenie nad liturgickými textami 5. nedele v Pôstnom období

Zamyslenie nad liturgickými čítaniami 5. nedele v Pôstnom období s názvom „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň!“ pripravil p. Peter Dufka SJ:

Gesto, ktoré poznáme už od detstva a ktoré nám bolo vždy nepríjemné, je ukazujúci prst na nás, s poznámkou: „To on urobil“, „On za to môže“, „On je vinný“. Avšak ruka, ktorá ukazovákom na mňa takto ukazuje, má ďalšie tri prsty, ktoré sú vždy nasmerované na autora tejto kritiky, akoby chceli povedať: „I ja som to urobil, „I ja za to môžem“, „I ja som vinný“.

V  evanjeliu 5. pôstnej nedele sa odohráva čosi podobné. „Zákonníci a farizeji priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve, postavili ju do prostriedku a povedali Ježišovi: Učiteľ, túto ženu pristihli priamo pri cudzoložstve“. Viacerí komentátori tohto úryvku evanjelia si však kladú otázku: Ako je možné, že ju pristihli? Špehovali ju? Alebo išli na hotové? Ak áno, o čom to potom svedčí? Ide o niečo podobné ako keby niekto poukazoval na dievča, ktoré videl v pornografickom filme, a pritom nevedomky prezrádza, že sa sám na film pozeral.

Túto tendenciu človeka vidieť chyby druhých, ba dokonca na druhých prenášať svoje vlastné chyby, dobre vyjadruje termín autoprojekcia. Sme mimoriadne citliví a vnímaví na tie nedostatky a chyby iných, ktoré máme my sami. Na veci, ktoré my sami nezvládame. Skúsme sa však bližšie pozrieť na to, čo sa ukrýva za prílišnou kritikou, posudzovaním, alebo odsudzovaním. Skrýva sa za nimi veľmi často naše vlastné neusporiadané vnútro. Je za nimi obyčajne človek, ktorý prechádza vnútornou krízou a takto sa jej chce vyhnúť, utiecť od nej a neriešiť ju. Takýto útek pred sebou samým môže mať tri základné prejavy.

Človek sa bráni nahliadnuť sám do seba. Našiel by tam totiž neporiadok, a to je nepríjemné. Nepostaví sa zoči-voči nepokoju vo vlastnom srdci, a preto uniká von. A vonku, plný netrpezlivosti, chce všetko zlepšiť u iných ľudí, v štruktúrach i v inštitúciách. Keďže nechce reformovať seba samého, pustí sa do kritizovania a reformovania svojho okolia. Navyše kritizovanie mu umožňuje byť v pozícii dôležitého človeka, čo je oveľa príjemnejšie ako pozícia pokorného hľadača pravdy o sebe samom.

Druhý prejav úteku pred sebou samým je príťažlivosť, ale i zvyk žiť svoj život akoby na javisku, kde nás všetci vidia. Za všetko, čo robíme, sme posudzovaní, hodnotení a klasifikovaní. Pri takomto vnímaní života človeku začne záležať len na tom, ako sa javí navonok a nie na tom, aký je vo svojom vnútri. Úplne mu chýba preverovanie vlastných motívov, pretože snaha vyzerať, zdať sa a zapôsobiť, zahluší všetku citlivosť na skúmanie vnútorných pohnútok. Takýto človek sa obyčajne vyhýba samote i tichu. Nechce počuť jemné hlasy svojho vnútra, ktoré by mu chceli našepkať, že tam je niečo v neporiadku. Ak je takýto človek zvyknutý na vykonávanie istých náboženských úkonov, majú len veľmi povrchný, zautomatizovaný charakter. Nejde do hĺbky.

Tretí prejav úniku pred sebou spočíva v tom, že takýto človek svoj vnútorný zmätok rieši hľadaním nových životných foriem. Vnútorná nespokojnosť sa prejavuje i vo vonkajšej nespokojnosti a človeka často vedie k extrémnemu riešeniu: skončiť, prerušiť cestu, po ktorej kráča, a začať znova. Myslí si, že takýmto spôsobom vyrieši problém. Ale to je omyl, ktorý zakrátko objaví, a ktorý nadobúda stále väčšie rozmery. Sú to napríklad prípady niektorých rozvedených, ktorí po čase zistia, že ani ten druhý či tretí vzťah im nevyhovuje. Sem patria i ľudia, ktorí sa vybrali cestou duchovného povolania a ktorí krízu riešia odchodom. Avšak neriešený vnútorný problém sa prenesie i do novej životnej formy.

Všetky tieto tri aspekty majú jedného spoločného menovateľa, ktorým je nespokojná duša človeka a nesprávne riešenie tejto nespokojnosti v autoprojekcii, v hraní vonkajšej hry, ktorej nezodpovedá vnútro, a v hľadaní nových životných foriem. Je to nesprávne riešenie krízy, nesprávna reakcia na neusporiadané vnútro. Lenže jestvuje i správne riešenie krízy a usporiadania vlastného vnútra.

Giovanni Taulero, stredoveký mystik, považuje správne riešenie krízy za dielo Božej milosti. Podľa neho je počas krízy Boh človeku mimoriadne blízko. Často ho prostredníctvom vnútorného nepokoja privádza k pravde o sebe samom. Chce človeka priviesť k základom jeho duše. Taulero si pomáha príkladom z evanjelia, podobenstvom o stratenej drachme. Hovorí, že žena v evanjeliu, ktorá stratila drachmu, zažne lampu, vymetie dom a poprehadzuje mnoho vecí kým ju nájde. Podobne je to i v čase krízy v našom vnútri. I tam treba zažať lampu, pozametať a popremiestňovať veci, aby sa našlo to stratené. Práve toto prevrátenie zaužívaných spôsobov v srdci človeka pomáha nanovo objavovať jeho vlastné základy a môže byť oveľa osožnejšie ako akákoľvek vonkajšia činnosť.

Milí priatelia, v tomto Pôstnom období častejšie nazrime do nášho vnútra a prekontrolujme, či je tam všetko v poriadku. Skúsme si všimnúť, či naša citlivosť na chyby iných nemá pôvod v našich nevyriešených problémoch a poprosme Boha, aby bol pri ich riešení.