Katechéza Benedikta XVI.: Sv. Bonaventúra a jeho teológia lásky
Vatikán (17. marca, RV) - Pápež Benedikt XVI. dnes na generálnej audiencii
na Námestí sv. Petra predniesol nasledujúcu katechézu:
Drahí bratia a sestry,
dnes predpoludním, pokračujúc v zamyslení z minulej stredy, chcel by som s vami
prehĺbiť niektoré časti učenia svätého Bonaventúru z Bagnoregia. Je to vynikajúci
teológ, ktorý si zaslúži, aby sme ho predstavili spolu s iným veľkým mysliteľom, jeho
súčasníkom – svätým Tomášom Akvinským. Obaja sa zaoberali tajomstvami Zjavenia a hodnotili
schopnosti ľudského rozumu v plodnom dialógu medzi vierou a rozumom – dialógu tak
typickom pre kresťanský stredovek, čím z tohto obdobia urobili čas veľkej intelektuálnej
plodnosti, ako aj čas viery a cirkevnej obnovy, ktorá zostáva často nepovšimnutá.
Spája ich viacero podobností: františkán Bonaventúra i dominikán Tomáš pochádzali
zo žobravých reholí, ktoré svojou duchovnou sviežosťou – ako som pripomenul v predchádzajúcich
katechézach – v XIII. storočí obnovovali celú Cirkev a priťahovali mnohých stúpencov.
Obaja slúžili Cirkvi s usilovnosťou, nadšením a láskou – až do tej miery, že ich pozvali
na ekumenický koncil do Lyonu v roku 1274 – v tom istom roku, v ktorom obaja zomreli.
Tomáš umrel na ceste do Lyonu a Bonaventúra počas konania koncilu. Aj na námestí Svätého
Petra sú ich sochy umiestnené paralelne – rovno na začiatku kolonády, vychádzajúc
od priečelia Vatikánskej baziliky: jedna je na pravom a druhá na ľavom ramene. Napriek
všetkým spomenutým aspektom môžeme u týchto veľkých svätcov vybadať dva rozličné prístupy
k teologickému a filozofickému výskumu – prístupy, ktoré poukazujú na originalitu
a hĺbku myslenia jedného i druhého z nich. Chcel by som tu upriamiť pozornosť na niektoré
z ich odlišností.
Prvý rozdiel sa týka teologického konceptu. Obaja učitelia
sa pýtajú, či je teológia praktickou alebo teoretickou, teda špekulatívnou vedou.
Svätý Tomáš uvažuje nad dvomi možnými odpoveďami, ktoré stoja v protiklade. Prvá hovorí:
teológia je zamyslením nad vierou, a zmyslom viery by malo byť viesť po správnej,
dobrej ceste; a tak teológia je v podstate vedou praktickou. Druhá pozícia vraví:
teológia sa snaží o poznanie Boha. My sme Božím dielom; Boh stojí nad každým naším
konaním. On nás vedie k správnemu konaniu. V teológii teda v podstate nejde o naše
konanie, ale o poznanie Boha – nejde tu o našu činnosť. Záver svätého Tomáša je nasledovný:
teológia obsahuje obidva aspekty: je teoretická, snaží sa stále viac o poznanie Boha
a je praktická: snaží sa nasmerovať náš život k dobru. Je tu však primát poznania:
musíme predovšetkým poznať Boha; potom nasleduje konanie podľa Boha (Summa Theologiae
Ia, q. 1, art. 4). Tento primát poznania v konfrontácii s praxou je typický pre
základy myslenia svätého Tomáša.
Odpoveď svätého Bonaventúru je veľmi podobná,
avšak dôraz kladie inam. Svätý Bonaventúra, rovnako ako svätý Tomáš, pozná tie isté
argumenty - tak jedného ako aj druhého smeru, ale pri odpovedaní na otázku, či je
teológia praktickou alebo teoretickou vedou, Bonaventúra robí trojité rozlišovanie:
rozširuje alternatívu medzi teoretickým a praktickým teda medzi primátom poznania
a primátom činnosti tak, že pridáva tretí prístup, ktorý nazýva múdrosťou. Tvrdí,
že múdrosť v sebe zahŕňa oba aspekty. Potom pokračuje: múdrosť vyhľadáva kontempláciu
(ako najvyššiu formu poznania) a má za cieľ „ut boni fiamus“ – aby sme sa stali
dobrými, teda najmä toto: stať sa dobrými (por. Breviloquium, Prologus, 5).
Potom dodáva: „Viera je v intelekte, a to takým spôsobom, že vzbudzuje cit. Napríklad:
spoznať, že Kristus zomrel „za nás“, neostáva len poznaním, ale nevyhnutne sa stáva
citom, láskou.“ (Proemium in I Sent., q. 3).
Tým istým smerom sa uberá
jeho obrana teológie, teda racionálneho a metodického uvažovania o viere. Svätý Bonaventúra
vypočítava niektoré dôvody proti teológii, rozšírené pravdepodobne medzi časťou františkánskych
mníchov – a prítomné aj v našich časoch: rozum by vyprázdnil vieru, bol by násilným
prístupom vo sfére Božieho slova; musíme počúvať, a nie analyzovať slovo Božie (por.
List svätého Františka z Assisi svätému Antonovi Paduánskemu). Na tieto argumenty
proti teológii, ktoré poukazujú na nebezpečenstvá existujúce v teológii samotnej,
svätec odpovedá takto: je pravda, že existujú arogantný spôsob teologickej práce,
nadutosť rozumu, ktorý sa povyšuje nad Božie slovo. Ale skutočná teológia, racionálna
práca opravdivej a dobrej teológie, má iný základ – nie nadutosť rozumu. Kto miluje,
chce vždy viac a lepšie poznať toho, ktorého miluje; skutočná teológia nepoužíva rozum
a jeho bádanie motivované nadutosťou, „sed protper amorem eius cui assentit“
– ale motivované láskou Toho, ktorému sa zasnúbila“ (Proemium in I Sent., q. 2),a chce lepšie spoznať milovaného: toto je základným zámerom teológie. Pre svätého
Bonaventúru je teda v konečnom dôsledku rozhodujúci primát lásky.
Následkom
toho svätý Tomáš a svätý Bonaventúra rozličným spôsobom definujú konečné smerovanie
človeka – jeho najvyššie šťastie: pre Tomáša je najvyšším cieľom, na ktorý sa upriamuje
naša túžba, videnie Boha. V tomto jednoduchom videní Boha nachádzajú svoje riešenie
všetky problémy: sme šťastní a nič iné nepotrebujeme. Pre svätého Bonaventúru je posledným
cieľom milovať Boha, stretnúť sa a zjednotiť s jeho láskou. Toto je pre neho najlepšia
definícia nášho šťastia. V tomto zmysle by sme mohli povedať, že pre svätého Tomáša
je najvyššou kategóriou pravda, kým pre Bonaventúru dobro. Bolo by však nesprávne
vidieť v tých dvoch odpovediach protirečenie. Pre oboch je pravda dobrá a dobro pravdivé;
vidieť Boha je milovať ho a milovať ho znamená vidieť. Ide teda o rozličné výrazy
toho istého, v základe jednotného chápania. Oba výrazy sa stali východiskom pre rozdielne
tradície a spirituality, a tak ukázali plodnosť viery, jedinej v rozličnosti svojich
vyjadrení.
Vráťme sa k svätému Bonaventúrovi. Je zrejmé, že špecifický výraz
jeho teológie, pre ktorý som uviedol len jeden príklad, má svoj počiatok vo františkánskej
charizme: Chudáčik z Assisi, okrem intelektuálnych debát svojich čias, ukázal celým
svojím životom primát lásky; bol živou a milujúcou ikonou Krista, a tak vo svojom
čase sprítomnil postavu Pána. Presvedčil svojich súčasníkov nie slovami, ale vlastným
životom. Vo všetkých dielach svätého Bonaventúru, teda aj v jeho vedeckých a učených
dielach, vidno túto františkánsku inšpiráciu. Možno si všimnúť, že rozmýšľa vychádzajúc
zo stretnutia s Chudáčikom z Assisi. Aby sme však pochopili konkrétne rozpracovanie
témy „primátu lásky“, musíme si všimnúť ešte ďalší prameň: spisy tzv. Pseudo-Dionýza,
sýrskeho teológa zo VI. storočia, ktorý sa ukryl pod pseudonymom Dionýza Areopagitu,
poukazujúc týmto menom na jednu z postáv Skutkov apoštolov (porov. 17,34). Tento teológ
vytvoril liturgickú a mystickú teológiu a zoširoka hovoril o rozličných anjelských
stupňoch. Jeho spisy boli preložené do latinčiny v IX. storočí; v čase svätého Bonaventúru
– tu sme v XIII. storočí – sa objavil nový preklad, ktorý vzbudil pozornosť nášho
svätca a ďalších teológov tohto storočia. Dve veci osobitným spôsobom priťahovali
pozornosť Bonaventúru:
Pseudo-Dionýzus hovorí o deviatich anjelských chóroch,
ktorých mená našiel v Písme a potom ich usporiadal podľa svojho systému – od jednoduchých
anjelov až po serafínov. Svätý Bonaventúra interpretuje tieto chóry anjelov ako stupienky,
po ktorých sa stvorenie približuje k Bohu. Môžu tak predstavovať ľudské napredovanie,
postup smerom k spoločenstvu s Bohom. Pre svätého Bonaventúru niet nijakých pochýb:
svätý František patril ku chóru serafínov, k najvyššiemu chóru; bol teda čistým plameňom
lásky. A takí by mali byť aj františkáni. Avšak svätý Bonaventúra dobre vedel, že
tento posledný stupienok priblíženia sa k Bohu nemožno vkladať do právneho poriadku:
je vždy osobitným darom Boha. Preto je štruktúra františkánskeho rádu skromnejšia,
realistickejšia; musí však pomáhať svojim členom približovať sa stále viac k serafínskemu
stupňu čistej lásky. Minulú stredu som hovoril o tejto syntéze medzi triezvym realizmom
a evanjeliovou radikálnosťou v myslení a v konaní svätého Bonaventúru.
Svätý
Bonaventúra však našiel v spisoch Pseudo-Dionýza ďalší prvok, ktorý bol preňho ešte
dôležitejší. Zatiaľ čo pre svätého Augustína je intellectus – videnie rozumom
a srdcom – najvyššou kategóriou poznania, Pseudo-Dionýzus robí ešte ďalší krok: pri
stúpaní smerom k Bohu možno prísť k bodu, v ktorom už rozum nevidí. Avšak aj v tme
intelektu stále vidí láska – vidí to, čo zostáva pre rozum nedostupné. Láska siaha
ďalej, než rozum, vidí viac, vstupuje hlbšie do tajomstva Boha. Svätý Bonaventúra
bol fascinovaný touto víziou, ktorá sa stretala s jeho františkánskou spiritualitou.
Práve v tmavej noci kríža zjavuje sa celá veľkosť Božej lásky; kde rozum už vidieť
nedokáže, tam vidí láska. Záverečné slová jeho „Cesty mysle k Bohu“ sa pri povrchnom
čítaní môžu javiť ako prehnaný výraz bezobsažnej zbožnosti. Ak ich však prečítame
vo svetle Bonaventúrovej teológie kríža, nájdeme v nich jasný a realistický výraz
františkánskej spirituality: „Ak teraz túžiš vedieť, ako to uskutočniť (myslí sa výstup
k Bohu), pýtaj sa milosti, nie doktríny, túžby, nie intelektu; vzdychu modlitby a nie
štúdia litery;... nie svetla ale ohňa, ktorý všetko zapaľuje a prenáša k Bohu“ (VII.,
6). Toto všetko nie je proti intelektu, ani proti racionalite: predpokladá cestu rozumu,
ale presahuje ho v láske ukrižovaného Krista. Touto premenou mystiky Pseudo-Dionýza
sa svätý Bonaventúra stavia na začiatky veľkého mystického prúdu, ktorý mimoriadne
pozdvihol a očistil ľudskú myseľ: je to jeden z vrcholov v histórii ľudského ducha.
Táto teológia Kríža zrodená zo stretnutia Pseudo-Dionýzovej teológie a františkánskej
spirituality nám pripomína, že svätý Bonaventúra zdieľal so svätým Františkom aj lásku
Božieho k stvoreniu a radosť z jeho krásy. Na tomto mieste odcitujem jednu vetu z prvej
kapitoly „Itinerária“ – Cesty mysle k Bohu: „Ten..., kto nevidí nevýslovný jas stvorení,
je slepý; ten, koho nezobudia toľké hlasy, je hluchý; ten, kto za všetky tieto krásy
nechváli Boha, je nemý; ten, kto sa od toľkých znakov neobráti k prvotnej príčine,
je pochabý“ (I., 15). Celé stvorenie hovorí nahlas o Bohu, o Bohu dobrom a krásnom;
o jeho láske.
Celý náš život je teda pre svätého Bonaventúru „itineráriom“,
plánom cesty, púťou – výstupom k Bohu. Avšak svojimi vlastnými silami nedokážeme vystúpiť
k Božej veľkosti. Sám Boh nám musí pomôcť, musí nás „vytiahnuť“ do výšky. Preto je
nevyhnutná modlitba. Modlitba – tak hovorí svätec – je matkou a počiatkom tohto povýšenia
– „sursum actio“ – činnosťou, ktorá nás dvíha hore. Zakončím preto modlitbou, ktorou
on začína svoju „Cestu k Bohu“: „Modlime sa preto a povedzme nášmu Bohu: ´Veď ma,
Pane, po tvojej ceste a budem kráčať v tvojej pravde. Nech sa moje srdce zaraduje
v bázni pred tvojím menom´“ (I., 1).