Kurz Apoštolskej penitenciárie o sviatosti zmierenia  

Minulý týždeň sa vo Vatikáne uskutočnil päťdňový kurz zameraný na štúdium otázok týkajúcich sa morálnej teológie a kánonického práva, v súvislosti so sviatosťou zmierenia. Pre mladých kňazov ho už tradične organizuje Tribunál Apoštolskej penitenciárie, tento rok sa ich na ňom zúčastnilo asi 700. Niektoré konkrétne body jeho programu predstavil pre Vatikánsky rozhlas zástupca tejto inštitúcie biskup Gianfranco Girotti. Hovorilo sa napríklad o kríze sviatosti zmierenia, aj o prístupe spovedníkov k výnimočne delikátnym prípadom, ako sú napríklad sobáše rozvedených:



„Oficiálna prax Cirkvi sa v danom prípade vždy snaží verne pristupovať k mandátu, ktorý dostala od Pána, to znamená sprostredkovať odpustenie a milosrdenstvo. Cirkev aj v takýchto výnimočných situáciách, ako sú prípady sobášov rozvedených, koná v Ježišovom duchu, ktorý mal súcit s hriešnikmi. Takýto prístup často pripomína i Svätý Otec. Pamätáme vždy na to, aby sme «nalomenú trstinu nedolomili a hasnúci knôt nedohasili».

Mons. Girotti sa vyjadril aj k tomu, ako sa má spovedník správať, keď rozvedené a znovu civilne zosobášené osoby chcú pristupovať k svätému prijímaniu.



„ Spovedník je správcom, nie pánom. Je správcom tohto tajomstva. Keď nemôže dať rozhrešenie, poskytne usmernenia, prostriedky pre možnosť zostať aj naďalej vo vnútri Cirkvi. Cirkev nemôže konať menej, ako je jej poslanie, nemôže ukryť svoje zásady. Aj napriek tomu sú pre ňu tieto osoby drahé, nemôže ich opustiť.

V takýchto prípadoch Cirkev býva obvinená z toho, že je „bez milosrdenstva“. Slovo má opäť zástupca Apoštolskej penitenciárie Mons. Girotti:



„Cirkev vo všetkých svojich zásahoch, i tých v nedávnych, vždy preukazovala pozornosť, starostlivosť a záväzok vychádzať v ústrety aj v situáciách, ktoré sú ľudsky veľmi ťažké a zdali by sa neriešiteľné. Cirkev sa na týchto ľudí pozerá s osobitnou úctou, starostlivosťou a pozornosťou. Snaha, s ktorou sa im venuje, je skutočne bezhraničná. Rozvedení a zosobášení patria aj naďalej do Cirkvi. Ba čo viac. Sú pozvaní k angažovanosti a k službe pre Cirkev. Existujú situácie ľudí, ktorí zažili rozvod a nachádzajú sa v nových okolnostiach, ale sú stále osobami, ktoré chcú zostať vo vnútri Cirkvi, a aj v nej sú. Cirkev ich nikdy nepovažovala za osoby na okraji, ale za ľudí, ktorí sú stále zahrnutí do jej pastorácie. Rozvedení, ktorí sa opäť civilne zosobášili, sú stále sprevádzaní Cirkvou, i keď mimo sviatosti zmierenia. Cirkev si vo svojich pastoračných stratégiách počína naozaj pozorne.“

Účastníkov kurzu Apoštolskej penitenciárie prijal na záver na osobitnej audiencii aj pápež Benedikt XVI. V úvode svojho príhovoru Svätý Otec spomenul patróna kňazov sv. Jána Máriu Vianneya, ktorého 150. výročie úmrtia si Katolícka cirkev pripomína práve prebiehajúcim Rokom kňazov, a ktorého sprevádzala povesť výnimočného spovedníka.



„My všetci kňazi by sme mali cítiť, že sa nás osobne dotýkajú slová, ktoré svätec vložil do úst Kristovi: „Poverím svojich služobníkov tým, aby ohlasovali hriešnikom, že som stále pripravený ich prijať, že moje milosrdenstvo je nekonečné“. Od svätého arského farára sa môžeme učiť nielen jeho nevyčerpateľnej dôvere vo sviatosť zmierenia, ktorá nás má viesť  k tomu, aby sme ju znovu urobili centrom našej pastoračnej starostlivosti, ale tiež metóde „dialógu spásy“, ktorý v nej musí prebiehať.“

Benedikt XVI. pripomenul, že korene statočnosti a úrodnosti, ktoré sprevádzali Vianneyho službu spovedníka, vyrastali z jeho intenzívnej osobnej dimenzie kajúcnosti. Poznanie vlastných limitov a potreba utiekať sa k Božiemu milosrdenstvu pre získanie odpustenia, pre obrátenie srdca a zotrvanie na ceste k svätosti, je podľa Svätého Otca základom v živote kňaza. Pripomenul, že žijeme v kultúrnom kontexte, poznačenom hedonistickou a relativistickou mentalitou, ktorá sa usiluje vymazať Boha z horizontu života, a neprispieva k rozlišovaniu dobra od zla a k správnemu ponímaniu hriechu. Táto situácia robí službu sprostredkovateľov Božieho milosrdenstva ešte naliehavejšou.



„Ak pozeráme na kultúrny kontext, v ktorom žil svätý Ján Maria Vianney, vidíme, že sa v rôznych smeroch od toho nášho príliš nelíšil. I v jeho dobe totiž existovala mentalita nevraživosti voči viere vyjadrovaná silami, ktoré sa snažili dokonca zabrániť konaniu kňazskej služby. Za týchto okolností si svätý arský farár urobil „z kostola svoj domov“, aby privádzal ľudí k Bohu. Radikálne žil ducha modlitby, osobný a dôverný vzťah ku Kristovi slávením svätej omše, eucharistickou adoráciou a evanjeliovou chudobou, a svojim vrstovníkom sa zdal takým zjavným znamením prítomnosti Boha, že to viedlo príchodu celých zástupov penitentov do jeho spovednice. V podmienkach slobody, v ktorých je dnes možné vykonávať kňazskú službu, je potrebné, aby kňazi žili „vznešeným spôsobom“ svoju odpoveď na povolanie, pretože iba ten, kto sa každý deň stáva živou a jasnou prítomnosťou Pána, môže vo veriacich vyvolať zmysel pre vnímanie hriechu, dodať im odvahu a umožniť, aby sa v nich zrodila túžba po Božom odpustení.“

Benedikt XVI. sa zameral aj na tzv. „krízu“ sviatosti zmierenia, o ktorej sa často hovorí, a ktorá je výzvou pre kňazov a ich zodpovednosť viesť Boží ľud k napĺňaniu evanjeliových požiadaviek. Predovšetkým od nich vyžaduje naplno sa odovzdať vypočutiu spovede, viesť s odvahou veriacich, aby sa nepripodobňovali tomuto svetu (porov. Rim 12, 2), ale aby dokázali urobiť voľbu aj proti prúdu, vyhýbajúc sa prispôsobeniam a kompromisom.



„Je úlohou kňaza podporovať skúsenosť „dialógu spásy“, ktorý, rodiac sa z istoty, že sme milovaní Bohom, pomáha človeku uznať svoj hriech a odhodlať sa pre neustále obrátenie srdca, ktoré vedie k radikálnemu odvráteniu sa od zla, a k životu podľa Boha“ (porov. KKC, č. 1431). –dj-

Svätý otec zdôraznil dôležitosť toho, aby sa kňaz vyznačoval stálym asketickým vypätím, živeným zo spoločenstva s Bohom, a ustavične si doplňoval znalosti štúdiom morálnej teológie i humanitných vied. S účastníkmi kurzu Apoštolskej penitenciárie sa rozlúčil slovami svätého Jána Máriu Vianneya:



„Dobrý Boh vie všetko. Skôr, než sa vyspovedáte, už vie, že budete hrešiť znovu, a napriek tomu vám odpustí. Aká veľkolepá je láska nášho Boha, ktorý ide tak ďaleko, že dobrovoľne zabúda na budúcnosť, len aby nám odpustil.“ (Monin A., Il Curato d´Ars. Vita di Gian-Battista-Maria Vianney, vol. I, Turín 1870, str. 130). –pd, dj-