Benedikt XVI. navštívil Evanjelickú luteránsku komunitu Ríma

Taliansko (15. marca, RV) - Počas včerajšej návštevy Evanjelickej luteránskej komunity Ríma sa v kostole s nemeckým názvom "Christuskirche" prihovoril veriacim pápež Benedikt XVI.:

„Drahí bratia a sestry,

s veľkou srdečnosťou sa obraciam na celú komunitu a jej predstaviteľom chcem vyjadriť vďaku za pozvanie sláviť túto nedeľu, tento deň nádeje, ktorá sa pozerá na svetlo, svetlo vzkriesenia, na svetlo osvecujúce náš každodenný život. Pastor Kruse nám pomohol pochopiť túto nádej slovami sv. Pavla. Evanjelium, ktoré sme si vypočuli, je evanjeliom nádeje, ale aj kríža: obe tieto dimenzie stoja stále pri sebe. Ak chceme hovoriť o nádeji, musíme hovoriť o kríži. Ján nám hovorí, že Ježiš išiel do Jeruzalema kvôli sláveniu Veľkej noci, poznamenávajúc, že tam boli aj niektorí Gréci. Isto boli bohabojní: táto skupina Grékov, ktorí vychádzajúc z gréckeho polyteizmu, pokračovali v hľadaní jediného Boha, Boha všetkých ľudí, našli tohto Boha. Tohto Boha, ktorého v intimite srdca hľadá každé ľudské stvorenie: oni ho našli v Bohu Izraela. Tohto Boha, ktorý je Bohom všetkých, ale aj Bohom, ktorý si zároveň vyvolil jeden národ a konkrétne miesto: Izrael.

Sú to hľadači Boha, ktorí prišli do Jeruzalema, aby sa poklonili tomuto jedinému Bohu a Ján ďalej hovorí, že prišli aj preto, aby videli a hľadali Ježiša. Hovoria Filipovi: «Chceme vidieť Ježiša.» Ich túžba po hľadaní Boha ich priviedla k tomuto, čiže k hľadaniu aj Ježiša. Títo Gréci boli v podstate v takej istej situácii ako my: aj my sme pútnici a chceme stále viac spoznať Ježiša a chceme vidieť Ježiša. Zároveň platí, že my už sme priateľmi Ježiša, že môžeme cestu k Ježišovi ukázať aj všetkým ostatným. A tak by som chcel v tejto chvíli prosiť: «Pomôž nám byť tvojimi priateľmi, pomôž nám vidieť ťa stále viac. Ale pomáhaj nám aj privádzať iných k tebe.»“

Ďalej sa Svätý Otec dotkol svedectva jednoty a cesty ekumenizmu:

„Kresťanský život sa nedá žiť a uskutočňovať bez jednoty. Musíme však vidieť aj to, že toto sme narušili my, že sme jedinú cestu rozdelili na mnohé cesty, že ignorujeme svedectvo. Čo na toto môžeme povedať? Je počuť veľa sťažností v súvislosti s tým, že v ekumenizme už nie je nový rozmach, ale musíme povedať, a môžeme to povedať s veľkou vďačnosťou, že je tu už veľa prejavov jednoty: napríklad, že sme tu prítomní v túto nedeľu «laetare» (radosti), že spolu spievame, že počúvame to isté Božie slovo, počúvame jedni druhých, že sa všetci spoločne pozeráme na jedného Krista. A takto vydávajúc svedectvo o jednom Kristovi musíme jasnejšie povedať, že to nie na prvom mieste rozdelenie, ale radosť a nádej, ktorú už prežívame, že táto jednota môže byť stále hlbšia.

Iste, nemôžeme byť spokojní s úspechmi ekumenizmu v posledných rokoch, pretože nemôžeme piť z toho istého jedného kalicha a nemôžeme stáť spoločne pri oltári. Toto nás musí zarmucovať, lebo my na tom nesieme vinu, že na toto svedectvo vrháme tieň, musí nás to na ceste k väčšej jednote vnútorne znepokojovať vo vedomí, že napokon len On ju môže darovať. Pretože jednota, na ktorej by sme sa my sami dohodli, by bola ľudsky vytvorená a teda krehká ako všetko, čo vytvorí človek. Odovzdajme sa jemu, snažme sa ho stále lepšie spoznávať a milovať, jeho vidieť a jemu prenechať, aby nás on viedol ku skutočnej jednote, za ktorú sa my teraz so všetkou vrúcnosťou k nemu modlíme.“ –jk-