Benedikt XVI. navštívil Evanjelickú luteránsku komunitu Ríma
Taliansko (15. marca, RV) - Počas včerajšej návštevy Evanjelickej luteránskej
komunity Ríma sa v kostole s nemeckým názvom "Christuskirche" prihovoril veriacim
pápež Benedikt XVI.:
„Drahí bratia a sestry,
s veľkou srdečnosťou
sa obraciam na celú komunitu a jej predstaviteľom chcem vyjadriť vďaku za pozvanie
sláviť túto nedeľu, tento deň nádeje, ktorá sa pozerá na svetlo, svetlo
vzkriesenia, na svetlo osvecujúce náš každodenný život. Pastor Kruse nám pomohol
pochopiť túto nádej slovami sv. Pavla. Evanjelium, ktoré sme si vypočuli,
je evanjeliom nádeje, ale aj kríža: obe tieto dimenzie stoja stále pri
sebe. Ak chceme hovoriť o nádeji, musíme hovoriť o kríži. Ján nám hovorí,
že Ježiš išiel do Jeruzalema kvôli sláveniu Veľkej noci, poznamenávajúc, že
tam boli aj niektorí Gréci. Isto boli bohabojní: táto skupina Grékov, ktorí
vychádzajúc z gréckeho polyteizmu, pokračovali v hľadaní jediného Boha, Boha všetkých
ľudí, našli tohto Boha. Tohto Boha, ktorého v intimite srdca hľadá každé
ľudské stvorenie: oni ho našli v Bohu Izraela. Tohto Boha, ktorý je Bohom všetkých,
ale aj Bohom, ktorý si zároveň vyvolil jeden národ a konkrétne miesto: Izrael.
Sú
to hľadači Boha, ktorí prišli do Jeruzalema, aby sa poklonili tomuto jedinému Bohu
a Ján ďalej hovorí, že prišli aj preto, aby videli a hľadali
Ježiša. Hovoria Filipovi: «Chceme vidieť Ježiša.» Ich túžba po hľadaní Boha
ich priviedla k tomuto, čiže k hľadaniu aj Ježiša. Títo Gréci boli v podstate
v takej istej situácii ako my: aj my sme pútnici a chceme stále viac spoznať
Ježiša a chceme vidieť Ježiša. Zároveň platí, že my už sme priateľmi
Ježiša, že môžeme cestu k Ježišovi ukázať aj všetkým ostatným.
A tak by som chcel v tejto chvíli prosiť: «Pomôž nám byť tvojimi priateľmi,
pomôž nám vidieť ťa stále viac. Ale pomáhaj nám aj privádzať iných k
tebe.»“
Ďalej sa Svätý Otec dotkol svedectva jednoty a cesty ekumenizmu:
„Kresťanský
životsa nedá žiť a uskutočňovať bez jednoty. Musíme však vidieť
aj to, že toto sme narušili my, že sme jedinú cestu rozdelili na mnohé cesty,
že ignorujeme svedectvo. Čo na toto môžeme povedať? Je počuť
veľa sťažností v súvislosti s tým, že v ekumenizme už nie je nový rozmach,
ale musíme povedať, a môžeme to povedať s veľkou vďačnosťou, že je tu
už veľa prejavov jednoty: napríklad, že sme tu prítomní v túto nedeľu
«laetare» (radosti), že spolu spievame, že počúvame to isté Božie slovo,
počúvame jedni druhých, že sa všetci spoločne pozeráme na jedného
Krista. A takto vydávajúc svedectvo o jednom Kristovi musíme jasnejšie povedať,
že to nie na prvom mieste rozdelenie, ale radosť a nádej, ktorú už prežívame,
že táto jednota môže byť stále hlbšia.
Iste, nemôžeme
byť spokojní s úspechmi ekumenizmu v posledných rokoch, pretože
nemôžeme piť z toho istého jedného kalicha a nemôžeme stáť spoločne
pri oltári. Toto nás musí zarmucovať, lebo my na tom nesieme vinu, že
na toto svedectvo vrháme tieň, musí nás to na ceste k väčšej
jednote vnútorne znepokojovaťvo vedomí, že napokon len
On ju môže darovať. Pretože jednota, na ktorej by sme sa my sami dohodli,
by bola ľudsky vytvorená a teda krehká ako všetko, čo vytvorí človek.
Odovzdajme sa jemu, snažme sa ho stále lepšie spoznávať a milovať, jeho vidieť
a jemu prenechať, aby nás on viedol ku skutočnej jednote, za
ktorú sa my teraz so všetkou vrúcnosťou k nemu modlíme.“ –jk-