Zamyslenie Ivany Mochorovskej pre chorých: Otče, daj mi časť majetku

Drahý brat, sestra!
 Vítam ťa na vlnách rozhlasu v tomto pôstnom čase, ktorý prežívame. V nasledujúcich chvíľach sa chcem spolu s tebou zamyslieť nad evanjeliom tejto nedele. Je nádherné práve v tom, že nám predkladá pred náš zrak „paradoxy odchodu a zasa opätovného návratu.“ Zaiste je to situácia, ktorú vnútorne prežil každý, komu nie je cudzí problém utrpenia a bolesti. Tak teda požehnaný čas počúvania...
Ak znášaš na svojich pleciach bremeno utrpenia, určite veľmi dobre poznáš, aké je to vzdorovať realite. V takom okamihu si v úlohe syna, ktorý prichádza k svojmu Otcovi a žiada o „časť majetku“, ktorá mu a teda aj tebe „právom patrí.“ Myslím, že táto prosba stojí za zamyslenie. Je na mieste konštatovať, že samotná prosba v sebe ukrýva prvok vzdoru. Okrem toho je to aj odvážne žiadať si časť majetku od Otca, ktorý dáva všetko! My skutočne nemôžeme vedieť, ktorá časť majetku nám právom patrí.
Boh je Otcom, ktorý nikdy netrochári. Nedáva iba časť, dáva všetko. V tomto vyjadrení „dať všetko“ mám na mysli diamant krstného povolania. Toto je majetok, ktorý nám náš Pán dáva do správcovstva. V tomto krstnom povolaní je zahrnutý aj vzťah k daru kríža. Či chceme, alebo nie sami musíme pripustiť, že sú v našom živote okamihy, v ktorých by sme najradšej zutekali od tohto daru. Aj keď sa nám to nezdá, ale v tomto úteku, v tomto už spomínanom vzdore je možné vnímať požehnanie. Evanjelium konštatuje, že mladší syn o niekoľko dní vzal svoj majetok a odišiel, ďalej sa dozvedáme, ako všetok majetok hýrivým spôsobom premárnil. Áno, je to reálne možné, vzdorom sa vzdať majetku. Majetku krstného povolania. Ak evanjelium konštatuje, že v krajine nastal hlad, je možné uvažovať o krajine nášho vlastného vnútra. Bez vlahy Božej milosti zostávame prázdni a hladní. Často sa nám skutočne nedostáva ani strukov, čo žrali svine, ale čo je dôležité, že v okamihu prázdnoty a suchoty sa v nás rodí túžba... Túžba po strukoch je prvotná, tá po návrate k Otcovi je jej prehĺbením. Vstanem a pôjdem, konštatuje mladší syn. Hlad a túžba ho zráža na kolená. Vo svojom „dne“, v náročnej situácii pochopí, že jediná cesta je cesta návratu.
Návrat ale predpokladá uznanie zlyhania, ktoré je v evanjeliu zreteľné. Je tu konštatovanie syna: „Zhrešil som proti nebu i voči tebe! Už nie som hoden volať sa Tvojim synom“. Nie som synom, ale chcem aspoň slúžiť. V tejto časti evanjelia je možné vnímať akúsi dynamiku. Otec ani nachvíľu neváha. Objatie syna je najväčším dôkazom lásky Otca. V úkone objatia Otec akoby vrátil Synovi premrhaný majetok a bezpochyby možno konštatovať, že je to Otec, ktorý v mocnom objatí dáva všetko.
Diamant krstného povolania môže opäť zažiariť. Toto je naznačené v odeve syna, ktorý je odetý novou milosťou zo strany Otca. Má prsteň, čo hovorí o skutočnosti, že syn napriek prosbe nebude nádenníkom, ale zostáva synom. Synom, ktorý keď nadobudne nový pohľad na svet a život neochabuje v službe Otcovi.
Ak toto domyslíme, tak môžeme vidieť, že je to o nás samých. Je to model života človeka prežívajúceho utrpenie a bolesť. Vzdor sa pripúšťa, lebo z neho je možné vyťažiť požehnanie. Vzdor je stavom, ktorý spôsobí premrhanie majetku, hlad v krajine vlastného vnútra. Na druhej strane je tu ochota vrátiť sa. Vrcholom návratu je absolútne prijatie Otca, ktoré sa odráža nie len v objatí syna, ale aj v odeve a v prsteni. Aj keď vzdorujeme, Boh netrochári, vždy je ten, ktorý dáva všetko. To tvoje -naše všetko sa ukrýva v diamante krstného povolania, je na nás samých, či ho necháme zažiariť, alebo ho zastrieme vlastnými nedostatkami. Mladší syn, chcel byť nádenníkom, napriek všetkému zostal synom. Možno povedať, že zostaneme synmi a dcérami Otca, ak uskutočníme návrat k hodnote kríža. Návrat ku krížu, ktorý nám bol zverený spolu s krstným povolaním symbolizuje návrat k Otcovi.
Kríž a utrpenie sú neoddeliteľnou súčasťou života takmer každého človeka. V kríži je niekedy umenie nájsť svoju cestu a vnímať ho ako povolanie. Žiť život povolaného je však mimoriadne oslobodzujúce. Ak som ten, ktorý prijatím kríža a zachovávaním príkazov túži spolupracovať s Božou milosťou, takýmto spôsobom uskutočňujem návrat. Brat, sestra, želám ti, aby si počas svojej životnej púte pochopil, že žiadať Otca o časť majetku je nezmysel. Pretože nám nepatrí nič. Všetko čo vlastníme, máme akoby v prenájme. Raz však z toho budeme vydávať počet. To čo máme je naše krstné povolanie. K plnosti tohto povolania patrí aj účasť na kríži. Je možné, aby sme vzdorovali, ale Boh vždy bude ten, kto bude túžiť po našom návrate. Všemohúci a Večný Bože! Ty, ktorý netrocháriš, ale v povolaní dávaš všetko a nie iba časť majetku, o ktorý som prišla prosiť. Ty si vo svojej nekonečnej láske rozhodol povolať ma k životu. V krstnom povolaní si mi daroval milosť účasti na kríži. Z času na čas vzdorujem Tvojej ponuke, chcem odísť kamsi ďaleko a svoj majetok premárniť. Moje odchody Pane sú celkom zbytočné. Klamem samu seba, ak si myslím, že tým niečo dosiahnem. Ty si Boh a nájdeš si spôsob ako ma opäť zavolať na správnu cestu. Pred tvojím volaním Pane niet úniku, ale je potrebné zažiť vlastné „dno“, aby som pochopila výnimočnosť chuti návratu do
Otcovského náručia. Mladší syn, chcel byť sluhom, ale zostáva synom, lebo Ty ako Otec nezrádzaš, ani nemeníš rozhodnutie o svojej bezhraničnej láske k človeku. Dávaš mi pocítiť a prežiť hlad krajiny vnútra, aby vo mne narastala a nezanikla túžba po tebe. Nech ma predchádza i sprevádza tvoja milosť, aby ma nikdy nepohltila závisť nad pôsobením Tvojej milosti v životoch iných ľudí.