Benedikt XVI. pred modlitbou Anjel Pána: Uvažujme nad srdcom Otca

Vatikán (14. marca, RV) – Benedikt XVI. sa pred modlitbou Anjel Pána prihovoril veriacim z okna svojej pracovne týmito slovami:

Drahí bratia a sestry!
V túto Štvrtú pôstnu nedeľu čítame evanjelium o otcovi a dvoch synoch, známejšie ako podobenstvo o márnotratnom synovi (Lk 15,11-32). Táto stať svätého Lukáša tvorí vrchol spirituality a literatúry všetkých čias. Skutočne, čím by boli naša kultúra, umenie a všeobecne naša civilizácia bez tohto zjavenia Boha Otca, plného milosrdenstva? Toto podobenstvo nás nikdy neprestáva dojímať a vždy, keď ho počúvame alebo čítame, nám ponúka nové významy. Tento text evanjelia nám hovorí predovšetkým o Bohu, umožňuje nám poznať jeho tvár, alebo ešte lepšie, jeho srdce. Po Ježišovom rozprávaní o milosrdnom Otcovi veci už nie sú ako predtým. Teraz Boha poznáme: On je náš Otec, ktorý nás z lásky stvoril slobodných a schopných poznania, ktorý trpí, keď sa strácame a oslavuje, keď sa vraciame. Preto vzťah k nemu sa buduje cez osobné dejiny, podobne ako vzťah dieťaťa k jeho rodičom: spočiatku je na nich závislé, neskôr sa domáha vlastnej autonómie a nakoniec - ak ide o pozitívny vývoj – dozrie k zrelému vzťahu, založenému na vďačnosti a skutočnej láske.

V týchto etapách môžeme vidieť i okamihy cesty človeka vo vzťahu k Bohu. Môže existovať fáza pripomínajúca detský vek: náboženstvo motivované potrebou a závislosťou. Postupne ako človek rastie a osamostatňuje sa, chce sa oslobodiť od tejto podriadenosti a stať sa slobodným, dospelým, schopným zariadiť sa sám a robiť vlastné, samostatné rozhodnutia, mysliac si, že k tomu nepotrebuje Boha. Táto fáza je delikátna a môže viesť k ateizmu. Ale i toto obdobie nezriedka ukrýva potrebu odhaliť pravú tvár Boha. Našťastie, Boh sa nikdy nespreneverí svojej vernosti a aj keď sa vzďaľujeme a strácame, naďalej nás sleduje svojou láskou, odpúšťa nám naše chyby a ozýva sa v našom svedomí, aby nás privolal k sebe. V podobenstve sa dvaja bratia správajú rozdielne: mladší odchádza a padá stále nižšie a nižšie, kým starší zostáva doma, avšak jeho vzťah k otcovi je tiež nezrelý. Keď sa brat vráti, starší brat nie je šťastný ako jeho otec. Naopak, nahnevá sa a nechce vojsť do domu. Dvaja synovia predstavujú dve možnosti nezrelého vzťahu k Bohu: rebéliu a pokrytectvo. Obe tieto formy prekonáva skúsenosť milosrdenstva. Len keď zakúsime odpustenie a poznanie, že sme milovaní nezaslúženou láskou, väčšou než je naša bieda ale aj naša spravodlivosť, vstúpime nakoniec do skutočne slobodného synovského vzťahu s Bohom.

Drahí priatelia, uvažujme nad týmto podobenstvom. Nájdime sa i my v dvoch bratoch a predovšetkým premýšľajme nad srdcom Otca. Vložme sa do jeho náručia a nechajme sa obnoviť jeho milosrdnou láskou. Nech nám v tomto pomáha Panna Mária, Matka milosrdenstva.
Preložil Peter Dufka