Zamyslenie nad liturgickými textami 4. pôstnej nedele

Pripravil Michal Janiga, kňaz Spišskej diecézy, ktorý študuje Pastorálnu teológiu na Pápežskej lateránskej univerzite v Ríme:

Bratia a sestry!

Radosť, ktorá má svoje miesto v živote človeka a ktorá sa v nás rodí veľakrát z prežívania nepatrných zážitkov, zo stretnutí s priateľmi, z odpustenia, či z jednoduchého prechádzania sa bosými nohami po lúke, nás dokáže určitým spôsobom zmeniť, naladiť, oduševniť pre nové veci, ponúka v jednom okamihu pozrieť sa na svet okolo seba, ale pozrieť sa i na seba samého inak, ako to bolo možno len pred malou chvíľou. Skutočnosť radosti nám v plnej miere daruje a prináša Božie slovo a obsah celej dnešnej nedele nazývanej ako nedeľa „laetare“, môžeme povedať „radostná nedeľa“. Cirkev nás pozýva v istom zmysle prerušiť vážnosť pôstneho obdobia. Radosť, ktorou sa má naplniť naše srdce je nám ponúknutá ako istá predchuť tej veľkonočnej radosti. Veselosť, ktorú nachádzame v dnešnej liturgii nepochádza od nás, je darom od Najvyššieho. V prvom čítaní dnešnej nedele túto radosť vidíme v situácii, ktorú zažíva izraelský národ. Po východe z Egypta a dlhom namáhavom putovaní po púšti sa vyvolený národ, ktorý Boh napriek mnohým sklamaniam neprestal nazývať „synom“, konečne dostáva na hranicu zasnúbenej zeme. Štyridsať rokov živený mannou z neba ochutnáva plný očakávania prvé plody z úrody tejto novej zeme. Izrael tak zažíva skúsenosť „syna“, ktorý sa po dlhej dobe vracia do rodného domu. Táto zmena ho privádza k radosti, ktorá pramení z Božej blízkosti a splnenia jeho prísľubu. V línii premeny pokračuje napokon aj apoštol Pavol, keď cirkvi v Korinte pripomína: „Bratia, kto je v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové. Ale to všetko je od Boha, ktorý nás skrze Krista zmieril so sebou a zveril nám službu zmierenia“ (2 Kor 5,17-18). Túto premenu spôsobuje Božia milosť. Vo svojej nevýslovnej láske nám Boh posiela jediného Syna, aby nám skrze svoju obetu na kríži zabezpečil zmierenie. Napokon tento prameň radosti a premeny nachádzame v evanjeliu dnešnej nedele, ktoré je nádherným vrcholom dnešnej liturgie slova. Neprekonateľná láska Boha, otvorená náruč pre mýtnikov a hriešnikov, ktorý sa k nemu približovali, ako čítame na prvých riadkoch evanjelia. Výčitky zo strany farizejov, privedú Ježiša k tomu, aby rozpovedal ďalšie z podobenstiev, ktoré priblížia Boží záujem o človeka. Prijatie hriešnikov, scéna ktorá je pre farizejov škandálom, stáva sa pre hriešnika radostnou zvesťou. Nie je to aj radostná zvesť pre nás, ktorí sme hriešni? Táto chvíľa, nedeľa a účasť pri Pánovom stole jeho tela a krvi, nie je hostinou Krista s nami hriešnikmi? Nerozpráva to Kristus s nami podobne ako s hriešnikmi tej doby? Nie sme vari tí, ktorí potrebujú prísť rovnako ku Kristovi ako kedysi iní? Nedá nám vari jesť jeho telo a piť jeho krv? Skutočne, v každom stretnutí s Kristom vo svätej omši sa uskutočňujú úvodné slová dnešného evanjelia: „K Ježišovi sa približovali všetci mýtnici a hriešnici a počúvali ho“ (Jn 15,1). Ako kedysi iní, tak dnes my. Táto naša prítomnosť pri ňom a Jeho pri nás nech už na začiatku prerazí do radosti. Prihovára sa aj nám cez dnešné podobenstvo. Otvára sa požiadavkou mladšieho syna o podiel svojho majetku a jeho odchodom. Zo začiatku krásny a žiarivý život sa mení na biedu a strach. Syn ostáva sám. Jeho odchod bol vzdialením sa srdca, od srdca, ktoré ho milovalo a miluje, odcestuje tam, kde si už neuvedomuje otcovu lásku. Ale otec stále myslí na syna a očakáva návrat. Aj syn uvažuje, napokon vstane zo svojho smútku a opustenosti: „Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojim synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.“ I vstal a šiel k svojmu otcovi. A otec? Vyzerá akoby od dverí neodišiel od okamihu kedy syn opustil jeho dom. Otcovo dojatie je znakom taktu, znakom veľkosti srdca, ktorým vždy miloval syna a syn v tomto objatí vyjadruje veľkú radosť zo získania stratenej otcovej lásky. Prv než povie slovo, Otec svoju bezpodmienečnú lásku vyjadrí tým, že ho vybozkáva. Predstavuje sa nám láska otca o ktorej čítame u proroka Jeremiáša: „Či mi je Efraim drahým synom? Či je rozkošným dieťaťom? Veď kedykoľvek mu hrozím, znovu si musím naň spomenúť a trasie sa mi preň vnútro, musím sa nad ním zmilovať“ (Jer 31,20). Syn je tým, ktorého otec nezištne miluje. Boh toto robí s nami, miluje absolútnou a nezištnou láskou. Našou odpoveďou má byť aspoň túžba po tejto láske. Vyjadrime otvorenosť pre prijatie tejto Božej lásky. Boh čaká, vyzerá každého hriešnika, stále ho sprevádza. I pri najmenšej túžbe obrátiť sa, Boh beží v ústrety. Poďakujme mu, že On nikdy neodvolal lásku k nám. Poprosme o citlivé srdce, aby videlo Boha, ktorý beží v ústrety mne, hriešnemu, slabému, mne, ktorý sa tak často bojím vstať a ísť k Otcovi. „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán“ – tento dnešný spev žalmu nech v nás zanechá obraz Otca, ktorý nám chce dnes darovať radostné srdce z premeny života.