Druhá pôstna kázeň pápežského kazateľa pátra Raniera Cantalamessu OFMCap.

Vatikán (12. marca, RV) - Dnešná druhá pôstna kázeň pápežského kazateľa pátra Raniera Cantalamessu OFMCap. v Kaplnke Redmptoris Mater vo Vatikáne, v rámci cyklu pôstnych kázní pre Svätého Otca a Rímsku kúriu mala názov „Kristus obetoval Bohu seba samého”. V nadväznosti na prvú meditáciu nad citáciou zo 4. kapitoly Prvého listu Korinťanom - „byť správcami Božích tajomstiev“ - sa kazateľ zameral na sviatosti, ako viditeľné znaky neviditeľnej Božej milosti, zvlášť na Eucharistiu. V prvej časti prednášky, citujúc List Hebrejom, poukázal na novosť Kristovho kňazstva v porovnaní so starozákonným kňazstvom: Kristus „nepotrebuje ako veľkňazi deň čo deň prinášať obety najprv za svoje hriechy a potom za hriechy ľudu. On to urobil raz navždy, keď obetoval seba samého” (porov. Hebr 7, 27).
„Ale podstatný rozdiel je iný. Počujme, ako bol opísaný: «Ale keď prišiel Kristus, veľkňaz budúcich darov, (…) raz navždy vošiel do Svätyne, a to nie s krvou capov a teliat, ale so svojou vlastnou krvou, a tak získal večné vykúpenie. Lebo ak už krv capov a býkov a popol z jalovice pokropením poškvrnených posväcuje, aby boli telesne čistí, o čo viac krv Krista, ktorý skrze večného Ducha sám seba priniesol Bohu na obetu bez poškvrny; očistí nám svedomie od mŕtvych skutkov, aby sme mohli slúžiť živému Bohu.» (Hebr. 9, 11-14)“
Podľa p. Cantalamessu každý starozákonný kňaz obetoval niečo mimo seba, Kristus obetoval sám seba, každý kňaz priniesol obetu, Kristus sa sám stal obetou. Medzi starozákonnou obetou a obetou Kristovou je pozorovateľný rozdiel, ako medzi povinnosťou a darom. Dôsledok tohto je zrejmý:
„Kňaz, aby bol kňazom «podľa Ježiša Krista», musí ako on obetovať sám seba. Pri oltári nezastupuje Ježiša len ako «veľkňaza», ale aj Ježiša ako «najvyššiu obetu», nakoľko oboje je neoddeliteľné.“
Vo chvíli kňazskej vysviacky sa biskup obracia na svätencov s povzbudením: „Uvedom si, čo budeš konať, pripodobni sa tomu, čo budeš držať v rukách“. Inými slovami, dodáva páter Cantalamessa: „rob aj ty to, čo koná počas slávenia Eucharistie Kristus, teda obetuj seba samého Bohu ako živú obetu“. Druhá pôstna kázeň v ďalšej časti poukázala na význam slov „telo“ a „krv“. V biblickej terminológii slovo „telo“ predstavuje celú osobu, nie iba jej časť, a podobne „krv“ nepredstavuje istú časť človeka, ale je sídlom života.
„Slovom «telo» nám Ježiš dal svoj život, slovom «krv» nám dal svoju smrť. Aplikované na nás, obetovať telo znamená obetovať čas, fyzické, duševné danosti, úsmev, ktorý je typický pre ducha, ktorý žije v tele. Obetovať krv znamená obetovať smrť. Nie iba v poslednom momente života, ale všetko to, čo je už teraz anticipáciou smrti: umŕtvovania, choroby, utrpenie, všetko negatívne v živote.“
Túto myšlienku páter Cantalamessa ilustroval príkladom ťažko chorého kňaza, ktorý v tomto svojom utrpení pochopil, čo znamená byť „chlebom, ktorý sa láme pre iných“. Pochopil, čo znamenajú slová „vezmite a jedzte, vezmite a pite“, ktoré vyslovuje pri svätej omši. V závere prednášky sa pápežský kazateľ dotkol všeobecného kňazstva laikov a poukázal na to, odkiaľ môžu kňazi i laici čerpať silu k tomuto úplnému obetovaniu seba samého Bohu. „Odpoveď je: Duch Svätý,“ povedal páter Cantalamessa a meditáciu ukončil prosbou k Nebeskému Otcovi z eucharistickej modlitby počas svätej omše: „Nech Duch Svätý urobí z nás ustavičnú obetu pre teba, aby sme dostali dedičstvo s tvojimi vyvolenými, najmä s preblahoslavenou Pannou Máriou, Božou Rodičkou, s tvojimi svätými apoštolmi a slávnymi mučeníkmi a so všetkými svätými, ktorí nám, ako dúfame, ustavične pomáhajú svojím orodovaním u teba.“ –jk-