Katechéza Benedikta XVI. na generálnej audiencii: Učenie a literárne dielo sv. Bonaventúru
Vatikán (10. marca, RV) - Katechéza pápeža Benedikta XVI. o sv. Bonaventúrovi
na generálnej audiencii:
Drahí bratia a sestry,
minulý týždeň som hovoril
o živote a osobnosti svätého Bonaventúru z Bagnoregia. Dnes by som rád pokračoval
v jeho predstavení a zastavil sa pri jednej časti jeho učenia a literárneho diela.
Ako som už hovoril, svätý Bonaventúra sa okrem iného zaslúžil o autentickú a vernú
interpretáciu postavy svätého Františka z Assisi, ktorého obdivoval a študoval s veľkou
láskou. V časoch svätého Bonaventúru istý prúd Menších bratov, ktorého stúpencov nazývali
„duchovní“, mal za to, že svätým Františkom sa začala celkom nová fáza dejín, zjavilo
sa „večné evanjelium“, o ktorom hovorí Apokalypsa, a ktoré nahrádza Nový zákon. Táto
skupina hovorila, že Cirkev už splnila svoju dejinnú úlohu a na jej miesto nastupuje
charizmatické spoločenstvo slobodných ľudí, vnútorne vedených Duchom Svätým – teda
„duchovní františkáni“. V pozadí zmýšľania tejto skupiny boli spisy cisterciánskeho
opáta Joachima da Fioreho, ktorý zomrel v roku 1202. Vo svojich dielach predkladal
trojičnú kompozíciu dejín. Pokladal Starý zákon za čas Otca, po ktorom nasledoval
čas Syna, teda čas Cirkvi. Po ňom mal nasledovať ešte tretí čas, čas Ducha svätého.
Celé dejiny sa tak interpretovali ako dejiny postupnosti: od prísnosti Starého zákona
k relatívnej slobode času Syna – v Cirkvi – až k plnej slobode Božích synov v čase
Ducha Svätého, ktorý by mal byť napokon aj časom pokoja medzi ľuďmi, časom zmierenia
národov a náboženstiev. Joachim da Fiore vzbudil nádej, že začiatok tohto nového času
príde s novou formou mníšskeho života. Tak možno pochopiť, že jedna skupina františkánov
pokladala svätého Františka z Assisi za počiatok tohto nového času a v jeho reholi
videla spoločenstvo novej doby – spoločenstvo času Ducha Svätého, ktoré za sebou nechávalo
hierarchickú Cirkev, aby dalo priestor novej Cirkvi Ducha, ktorá nebola viac viazaná
na staré štruktúry. V tom spočívalo nebezpečenstvo nepochopenia odkazu svätého Františka,
jeho pokornej vernosti evanjeliu a Cirkvi: a toto nepochopenie obsahovalo aj chybný
pohľad na kresťanstvo ako také.
Svätý Bonaventúra, ktorý sa v roku 1257 stal
generálnym predstaveným františkánskej rehole, musel odolávať silnému tlaku zvnútra
svojho rádu, zo strany tých, ktorí podporovali prúd „duchovných františkánov“ opierajúcich
sa o Joachima da Fioreho. Aby odpovedal týmto skupinám a obnovil jednotu rádu, Bonaventúra
starostlivo preštudoval autentické spisy Joachima da Fioreho a tiež všetky ostatné,
ktoré sa mu pripisovali. Uvedomujúc si nevyhnutnosť správneho predstavenia postavy
a odkazu milovaného svätého Františka, chcel predložiť správnu víziu teológie dejín.
Svätý Bonaventúra sa týmto problémom zaoberal práve vo svojom poslednom diele – zbierke
prednášok pre mníchov študujúcich v Paríži, ktorá zostala nedokončená a ktorú len
máme z prepisov poslucháčov: nazvaná je Hexameron, teda alegorické vysvetlenie
šiestich dní stvorenia.
Cirkevní otcovia pokladali týchto šesť alebo sedem
dní rozprávania o Stvorení za proroctvo o svete a ľudstve. Sedem dní predstavovalo
podľa nich sedem historických období, ktoré boli neskôr interpretované aj ako sedem
milénií, tisícročí. S Kristom sme mali vstúpiť do posledného, teda do šiesteho obdobia
dejín, po ktorom mala nasledovať veľká Božia Sobota. Svätý Bonaventúra zastáva túto
historickú interpretáciu významu dní stvorenia, avšak predkladá ju veľmi slobodným
a inovatívnym spôsobom. Podľa neho dva fenomény čias spôsobili, že bolo treba predložiť
novú interpretáciu priebehu dejín:
Prvým z nich bola postava svätého Františka,
muža celkom spojeného s Kristom, poznačeného stigmami, takmer alter Christus,
druhého Krista a so svätým Františkom aj nové spoločenstvo, ním vytvorené, odlišné
od mníšstva, známeho dovtedy. Tento fenomén si vyžadoval novú interpretáciu: ako Božia
novosť, ktorá sa zjavila v danom okamihu. Druhým bola pozícia Joachima da Fioreho,
ktorého ohlasovanie nového mníšstva a celkom nového dejinného obdobia, ktoré presahuje
zjavenie Nového zákona, si vyžadovalo odpoveď.
Ako hlavný predstavený františkánskeho
rádu svätý Bonaventúra okamžite zbadal, že s duchovnou koncepciou inšpirovanou Joachimom
da Fiore nebolo možné rehoľu riadiť – naopak, logicky smerovala k anarchii. Znamenalo
to preňho dve veci: Po prvé, praktická nevyhnutnosť vytvoriť štruktúry a začleniť
sa do skutočnosti hierarchickej Cirkvi, reálnej Cirkvi, potrebovala teologický základ
– aj preto, že tí, čo zastávali duchovnú koncepciu, sami predkladali zdanlivé teologické
zdôvodnenia. Po druhé: nezabúdajúc na potrebný realizmus, bolo treba nepremárniť novosť
postavy svätého Františka.
Ako svätý Bonaventúra odpovedal na tieto praktické
a teoretické potreby? Z jeho odpovede tu môžem v niekoľkých bodoch zdokumentovať len
neúplné a veľmi schematické zhrnutie.
Svätý Bonaventúra odmieta myšlienku
trojičnej kompozície dejín. Boh je len jeden pre celé dejiny a nerozdeľuje sa na tri
Božstvá. Následkom toho aj história je len jedna, i keď je putovaním – podľa svätého
Bonaventúru putovaním vpred.
Ježiš Kristus je posledné Slovo Božie – v ňom
Boh povedal všetko, daroval a vyslovil samého seba. Boh nemôže darovať ani vypovedať
viac než seba samého. Duch Svätý je Duchom Otca a Syna. Sám Kristus hovorí v Duchu
Svätom: „... pripomenie vám všetko, čo som vám povedal“ (Jn 14,26), „z môjho
vezme a zvestuje vám“ (Jn 16,15). Niet teda iného, vyššieho evanjelia, nemožno
očakávať inú Cirkev. A tak aj františkánsky rád sa musí zaradiť do tejto Cirkvi, do
jej viery, do jej hierarchického usporiadania.
Toto neznamená, že Cirkev je
nehnuteľná, zaseknutá v minulosti a že v nej nemôžu prísť žiadne novoty. „Oper
Christi non deficiunt, sed proficiunt“ – Kristove diela nejdú dozadu, nestrácajú
sa, ale napredujú, píše svätec v liste De tribus quaestionis. Takto svätý Bonaventúra
jasne formuluje myšlienku pokroku – a toto je novinka vzhľadom na cirkevných otcov
a veľkú väčšinu jeho súčasníkov. Pre Bonaventúru Kristus nie je – ako bol pre cirkevných
otcov – koncom, ale centrom dejín; s Kristom sa dejiny nekončia, ale začína sa nové
obdobie. Ďalším dôsledkom je toto: do tohto času bola v popredí myšlienka, že cirkevní
otcovia boli absolútnym vrcholom teológie: všetky nasledujúce generácie mohli byť
iba ich žiakmi. Aj svätý Bonaventúra uznáva Otcov ako majstrov na všetky časy, ale
fenomén svätého Františka mu dáva istotu, že bohatstvo Kristovho slova je nevyčerpateľné
a že aj v ďalších generáciách sa môžu objaviť nové svetlá. Jedinečnosť Krista zaručuje
aj novosť a obnovu vo všetkých historických obdobiach. Zaiste, františkánsky rád –
podčiarkuje – patrí do Cirkvi Ježiša Krista, k Cirkvi apoštolov a nemôže sa budovať
na utopickom spiritualizme. Zároveň však treba uznať novosť tohto rádu vzhľadom na
klasické mníšstvo a svätý Bonaventúra – ako som povedal v predchádzajúcej katechéze
– obraňoval túto novosť proti útokom svetského kléru v Paríži: Františkáni nemajú
stabilný kláštor, môžu byť prítomní všade pre ohlasovanie evanjelia. Práve prerušenie
stability, tak príznačnej pre vtedajšie mníšstvo, a uprednostnenie novej flexibilnosti,
navrátilo Cirkvi misijný dynamizmus. Na tomto mieste je možno vhodné povedať, že aj
dnes existujú pohľady, podľa ktorých celé dejiny Cirkvi v druhom tisícročí boli permanentným
úpadkom; niektorí vidia úpadok hneď po novozákonných časoch. V skutočnosti, „Opera
Christi non deficiunt, sed proficiunt“, Kristove diela nejdú dozadu, ale napredujú.
Čo by bola Cirkev bez novej spirituality cisterciánov, františkánov, dominikánov,
spirituality svätej Terezy Avilskej, svätého Jána z Kríža, a tak ďalej? Aj dnes platí
toto tvrdenie: „Opera Christi non deficiunt, sed proficiunt“, idú dopredu.
Svätý Bonaventúra nás učí nevyhnutnému rozlišovaniu, a to aj prísnemu – vzhľadom na
triezvy realizmus a otvorenosť pre nové charizmy darované Kristom v Duchu Svätom pre
jeho Cirkev. A kým niektorí opakujú pripomínanie myšlienky úpadku, je tu aj druhá
myšlienka, „duchovný utopizmus“, ktorý sa tiež neustále opakuje. Vieme dobre, že po
II. vatikánskom koncile boli mnohí presvedčení, že všetko je nové, že je tu druhá
Cirkev, že predkoncilová Cirkev skončila a máme tu Cirkev novú, totálne „inú“. Anarchický
utopizmus! A vďaka Bohu, múdri kormidelníci Petrovej loďky, pápeži Pavol VI. a Ján
Pavol II., na jednej strane obhajovali novosť koncilu a na strane druhej strážili
jedinečnosť a kontinuitu Cirkvi, ktorá bola odjakživa Cirkvou hriešnikov a miestom
milosti.
V tomto zmysle svätý Bonaventúra ako generálny predstavený františkánov
nabral smer vedenia, v ktorom bolo jasné, že nový rád nemôže, ako spoločenstvo, žiť
na rovnakej „eschatologickej výške“ ako svätý František – na ktorej on už dopredu
videl budúci svet, avšak – vedený zároveň zdravým realizmom i duchovnou odvahou –
snažil sa čo najviac priblížiť k najvyššiemu uskutočneniu Reči na vrchu, ktorá bola
pre svätého Františka normou, i keď si uvedomoval ohraničenia človeka, poznačeného
dedičným hriechom.
Vidíme tak, že pre Bonaventúru riadenie neznamenalo len
konať, ale predovšetkým myslieť a modliť sa. V základoch jeho riadenia vždy nachádzame
modlitbu a premýšľanie; všetky jeho rozhodnutia vychádzajú z uvažovania, z myslenia
osvieteného modlitbou. Intímny kontakt s Kristom vždy sprevádzal jeho úlohy generálneho
predstaveného, a preto napísal viacero teologicko-mystických diel, ktoré vyjadrujú
ducha jeho riadenia a ukazujú úmysel vnútorne viesť rehoľu, riadiť ju nielen prostredníctvom
príkazov a štruktúr, ale najmä prostredníctvom vedenia a osvetľovania duší, smerujúc
ich ku Kristovi. Z týchto spisov, ktoré sú duchom jeho riadenia a ktoré ukazujú cestu
napredovania jednotlivcom aj spoločenstvám, chcel by som spomenúť len jeden, jeho
vrcholné dielo – L´Itinerarium mentis in Deum, ktorý je „manuálom“ mystickej
kontemplácie. Táto kniha bola napísaná na mieste poznačenom hlbokou duchovnosťou –
na vrchu Verna, kde svätý František prijal stigmy. V úvode autor opisuje okolnosti,
za ktorých dielo vzniklo: „Keď som meditoval nad možnosťami toho ako duša môže
vystúpiť k Bohu, medziiným som uvidel zázračnú udalosť,
ktorá sa na danom mieste stala blahoslavenému Františkovi: zjavenie okrídleného
Serafína vo forme kríža. Uvažujúc nad tým, uvedomil som si, že toto videnie mi ponúka
kontemplatívnu extázu samotného Františka a spolu s ňou aj cestu, ktorá k nej
vedie.“ (Itinerario della mente in Dio, Prologo, 2, in Opere di San Bonaventura.
Opuscoli Teologici/1, Roma, str. 499).
Šesť krídel Serafína sa tu stáva symbolom
šiestich etáp, ktoré človeka postupne vedú k poznaniu Boha prostredníctvom pozorovania
sveta a stvorenia, cez skúmanie samotnej duše s jej schopnosťami – až k upokojujúcej
jednote s Trojicou prostredníctvom Krista, napodobňovaním svätého Františka z Assisi.
Posledné slová Itinerária svätého Bonaventúru, ktoré odpovedajú na otázku ako
možno dosiahnuť toto mystické spoločenstvo s Bohom, pozývajú zostúpiť do hlbín srdca:
„Ak teda túžiš poznať ako to uskutočniť (mystické spoločenstvo s Bohom), pýtaj
sa milosti, nie doktríny; túžby, nie intelektu; vzdychu modlitby a nie štúdia
litery, ženícha, nie učiteľa; Boha, nie človeka; hmly, nie jasnosti;
nie svetla, ale plameňa, ktorý všetko zapaľuje a prenáša k Bohu s mocnými pomazaniami
a plamennými citmi. Vstúpme teda do hmly, umlčme starosti, vášne a prízraky; prekročme
s Kristom z tohto sveta k Otcovi, aby sme potom, ako ho uvidíme, povedali s Filipom:
„to nám stačí“ (ibid.,VII, 6).
Drahí priatelia, prijmime
pozvanie, ktoré nám dáva svätý Bonaventúra, doktor Seraphicus, a dajme sa do školy
božského Majstra: počúvajme jeho Slovo života a pravdy, ktoré znie v hĺbke našej duše.
Očistime naše myšlienky a skutky, aby On sám mohol v nás prebývať a my sme dokázali
rozumieť jeho božskému Hlasu, ktorý nás pozýva k opravdivému šťastiu.