P. Milan Bubák: Viera v časoch krízy

Naposledy sme si hovorili o viere, presnejšie o etapách viery. Viera potrebuje rásť, inak zomiera, povedali sme si. Povedzme si dnes, prečo viera, ktorá sa nepohne do vyššej fázy je odsúdená na smrť a to jedným z dvoch spôsobov: 1) tak, že človek vieru úplne zanechá a stane sa ľahostajným a nepraktizujúcim, alebo 2) tak, že ju síce bude akože praktizovať, napríklad tak, že bude stále chodiť do kostola a pokladať sa za kresťana, ale ona bude v skutočnosti ďaleko od jeho života. Na jeho život vplyv mať nebude, bude pre neho len obyčajným folklórom. Prakticky bude teda mŕtva. Ako k tomuto prichádza?Hovorili sme, že charakteristikou prvého, najnižšieho stupňa viery je, že človeku je všetko jasné, že nemá žiadne otázniky ani pochybnosti. Je tomu však tak preto, že sa zatiaľ ešte nestretol s tzv. tmami života. Čo sú to tmy života?

Tmy života sú napríklad temné stránky našej osobnosti. Každý z nás, ktorí sme sa rozhodli vážne nasledovať Ježiša Krista sa skôr či neskôr stretneme s tmou svojho vlastného života. Ježišovo učenie a jeho osobnosť totiž sú také silné a radikálne, že nás kompletne presvietia a my začneme vidieť v sebe svoje limity, nedokonalosti, hriechy, nedotiahnuté veci, ba i výslovnú špinu a zlo. Táto skúsenosť je veľmi nepríjemná. No tí, ktorí naozaj chcú nasledovať Krista a svoj život formovať podľa jeho ideálov sa nezľaknú. S plnou odvahou a s nádejou v jeho pomoc sa vyberú na cestu formácie podľa obrazu a učenia Krista. Táto cesta potrebuje pokoru, pretože nie je ľahké kráčať doslova po bahne svojej existencie. No ľudia tohto typu túto pokoru majú, a preto idú dopredu. Je to však cesta plná otázok, pochybností, neistôt, protestov, cúvaní ba i bolesti. Avšak je to bolesť, ktorá v konečnom dôsledku vedie k pokoju a premene. Je ale i skupina veriacich, a to nemalá, ktorá sa na túto cestu nedá. Odmietnu ju. Je pre nich príliš pokorujúca, nepríjemná a náročná. Preto sa rozhodnú utáboriť na mieste, kde sú. Ostanú bez pohybu, no i bez zmeny. Ich viera im ostane len ako dekorácia. Oni budú síce tvrdiť, že sú veriaci, nebude to však pravda. Ich viera so živou vierou nebude mať nič spoločného. Ich viera bude mŕtva.

Tmou života však môže byť i utrpenie, naše alebo niekoho iného. Môže to byť ťažká choroba, alebo strata milovanej osoby prípadne nejaká prírodná katastrofa, ktorá nás oberie o všetko. Momentálne prežívajú niečo podobné ľudia na Haiti a v Chile, ktorí boli zasiahnutí zemetrasením. Takéto a podobné udalosti sú pre mnohých ľudí časom vážnych otázok na adresu Boha. Pýtajú sa nielen tí, ktorí trpia, ale i tí, ktorí takto trpiacich vidia. Spomeňme si na zverstvá koncentračných táborov. Koľko ľudí pod ich vplyvom stratilo vieru!? Ľudia nevedeli jednoducho pochopiť, ako toto všetko súvisí s Bohom. Ak je Boh milosrdný a spravodlivý, takéto niečo by sa predsa dohrávať nemohlo, súdime.

Nedávno som videl krátky film od istého mládenca, ktorý bol nazvaný: Najväčšia ilúzia všetkých čias. Hovoril v ňom o tom, ako veriť v Boha je presne to isté, ako veriť vo fľašu kokakoly. Keď sa modlíme k Bohu v ťažkej situácii, odpoveď na modlitbu je: Boh najlepšie vie, čo potrebujeme a preto nám to buď dá, alebo nedá, alebo musíme čakať v trpezlivosti na neskoršie. Mladík hovorí, že taký istý efekt má i naša modlitba k fľaši kokakoly, buď to, o čo prosíme dostaneme okamžite (no to nie preto, že by nám pomohla kokakola, ale preto, že jednoducho tak sa to vyvinulo), alebo to nedostaneme, pretože fľaša kokakoly usúdila, že to nie je na naše dobro, alebo musíme čakať na neskoršie a potom sa nám jedného dňa niečo prihodí, a my budeme mať dojem, že to bolo preto, lebo nás fľaša kokakoly vyslyšala práve teraz, v pre nás najvhodnejšiu chvíľu. Povedzme prosíš Boha o uzdravenie svojej manželky z ťažkej choroby. Manželka sa však neuzdraví a zomrie. Povieš si: asi to nebola Božia vôľa, aby sa uzdravila, treba to prijať. Mládenec však hovorí: to isté môžeme povedať i o fľaši kokakoly: Nebola to jej vôľa, preto zomrela. Manželka však povedzme vyzdravie. Povieme: Boh to chcel, preto sa uzdravila. To isté môžeme povedať i o fľaši kokakoly, hovorí autor, vypočula nás, preto si fľašu kokakoly začneme uctievať. Pritom manželka sa mohla uzdraviť úplne normálne, prirodzeným procesom. Aj keď toto prirovnanie znie groteskne, v základe takto nejako, aj keď s malými odchýlkami, fungujú ľudia najnižšieho stupňa viery. Ich Boh je ako fľaša kokakoly. Keď ich postihne nešťastie, dajú sa na silné modlitby. Keď ich Boh nevypočuje, ich viera sa zrúti. Boh je buď krutý a v takého Boha veriť nechcú, alebo nejestvuje. Ak sa situácia zvráti, alebo sa vyvinie v ich prospech, cítia sa vypočutí a ich viera je posilnená.

Takéto uvažovanie má však vážne trhliny. Predstavte si, že štyria ľudia cestujú v aute. Auto havaruje. Traja zomrú, jeden to bez ujmy prežije. Tento živý potom chodí s pocitom vďačnosti po ľuďoch a rozpráva im, aký je Boh dobrý, pretože on sa pri havárii zachránil. To je síce príjemné počuť, ale predstavme si, čo hovoria pozostalí ďalších troch spolujazdcov v aute, ktorí haváriu neprežili. Je i pre nich Boh dobrý? Budú i oni mať ústa plné chvál na adresu Boha? Možno áno, možno nie. Ono to všetko závisí od stupňa ich viery. Keď budú mať detskú, t.j. nevyvinutú vieru, táto ich viera zomrie. A možno zomrú i oni: niektorí sa psychicky zrútia, alebo sa dajú alkohol, alebo spáchajú samovraždu.

No sú i takí, ktorí – aj keď nie bez bolesti a tvrdých vnútorných zápasov –, toto všetko spracujú a cez utrpenie, ktoré prežili sa posunú ďalej. Títo ľudia pochopia, že ich viera v Boha nie je ako automat, z ktorého im vypadne za patričnú cenu presne to, čo práve potrebujú. Boh nebude pre nich ako fľaša kokakoly. Pre nich bude viera, ako sme si to povedali minule, základným vzťahom k Tomu, ktorý je pôvodcom a cieľom ich života. V tomto zmysle by sme mohli potom zosumarizovať nezrelú a zrelú vieru takto. Nezrelá viera mi hovorí: „Ver v Boha, modli sa, chodievaj do kostola a určite sa ti nikdy nič zlé nestane. Nikdy ani ty, ani nikto iný z tvojich blízkych neochorie na ťažkú chorobu. Nikdy ti nikto blízky nezomrie. Keď stúpne voda v rieke, všetkých vytopí, len tvoj dom ostane nedotknutý.“ Toto je pochopiteľne absurdum. Takto veci nefungujú. Zrelá viera však tvrdí: „Ver v Boha, modli sa, chodievaj do kostola. Je možné, že svoj život prežiješ v pohode. No je možné i to, že ochorieš na ťažkú chorobu, že stratíš blízkych, alebo že ťa vytopí. Toto sú smutné chvíle. No buď pripravený, že Boh v tomto všetkom bude kráčať spolu s tebou, aby si sa nielenže nezlomil, ale aby si cez to dokonca osobnostne narástol. Dá ti silu i odvahu a ty sa sústredíš na to, čo je najpodstatnejšie. Lebo veci tohto života pomíňajú, ale my sme tu pre niečo iné. Život treba vychutnávať, ale nemožno ho pokladať za niečo absolútne.“ Človek s takouto vierou sa potom stáva nezmarom a človekom neporaziteľnej nádeje.