"Umelý raj"

900 ton drog, z toho asi 400 ton heroínu, sa vyváža každý rok z Afganistanu. Tento export ohrozuje všetky krajiny Európskej únie, ale i Rusko, Indiu a Čínu. Jeho výsledkom je 15 miliónov drogovo závislých ľudí každý rok, 100 tisíc mŕtvych, rozširovanie aidsu a nesmierne zisky pre mafiu, rebelov a teroristov. Aj o tom hovoria štatistiky Organizácie spojených národov. Zisk z obchodu s drogami neustále narastá a medzinárodné spoločenstvo sa ho obáva aj kvôli tomu, že je zásadným zdrojom financovania medzinárodného terorizmu. Cena stúpa o to viac, o čo bližšie sa droga dostane k Európe. Jeden gram heroínu, ktorý sa v Kábule predáva za 3 doláre. môže v Londýne, v Miláne alebo v Moskve stáť 100 dolárov. Podľa odhadov Európskeho monitorovacieho centra pre drogy a drogovú závislosť (EMCDDA) umrie v Európe na následky predávkovania ročne 6500 – 9000 osôb. V Európskej únii žijú 2 milióny drogovo závislých, polovica z nich si drogy vpichuje. Injekčnými striekačkami sa navyše prenášajú infekčné choroby - napr. HIV/AIDS, či hepatitída typu B a C.

V posledných desaťročiach sa šíri názor, že skúsenosť mladých ľudí s drogami nie je veľkým rizikom. Niektorí ľudia považujú marihuanu a hašiš za ľahké, čisté drogy, s rekreačnou funkciou. Polemizuje sa o vhodnosti legalizácie tzv. mäkkých drog. Avšak odborníci varujú, že neexistuje podstatný rozdiel medzi užívaním tzv. mäkkej a tvrdej drogy. Účinky a škody spôsobené užívaním drog všetkého druhu sú vždy veľmi vážne. Ak vezmeme do úvahy, že stále väčšie množstvo chlapcov a dievčat užíva ľahkú drogu takmer každý deň, a to aj v škole, sú tu vážne dôvody k obave.

Toto nebezpečenstvo pre mladých ľudí dal pápež Benedikt XVI. do súvislosti s túžbou po akomsi „umelom raji“. V príhovore k veriacim, zhromaždeným na námestí sv. Petra 16. decembra v roku 2007 povedal, že „drogy, ako každý iný umelý raj, sú ďaleko od skutočného šťastia.“ Hľadanie šťastia útekom do umelého raja drog často spôsobuje definitívne vzdialenie sa od skutočnej radosti, ktorú zažívajú tí, ktorí pestujú vzťah k iným ľuďom, ako to učí posolstvo evanjelia. "Radosť prichádza do srdca toho, kto je v službe malých a chudobných“ – povedal Benedikt XVI. „V tých ľuďoch prebýva Boh a v duši takýchto ľudí je skutočná radosť... Ak sa však zo šťastia urobí idol, ide sa po nesprávnej ceste a takto nemožno nájsť radosť, o ktorej hovorí Ježiš. Nanešťastie,“ dodáva v závere svojho príhovoru Svätý Otec, „ponuka kultúr, ktoré stavajú individuálne šťastie na miesto Boha, súčasná mentalita, ktorá nachádza svoj príznačný vplyv v snahe o potešenie za každú cenu, vedie k užívaniu drog. Je to únik, útočisko v umelých rajoch, ktoré sa potom ukážu ako úplne iluzórne."

Aj v Bressanone, v priebehu augusta 2007, pápež hovoril s mladými ľuďmi, ktorí boli poznačení užívaním drog a alkoholu. Hovoril o ponižujúcich skúsenostiach, ktoré často vedú k ničivej tragédii. Ide o mladých ľudí, ktorí unikajú k falošným a degradujúcim zážitkom. "Falošné úniky mládeže“, povedal Svätý Otec, “sú typickým produktom blahobytnej spoločnosti, s cieľom zaplniť vnútornú prázdnotu a nudu, ktorá ju sprevádza a vedie k novej a extrémnejšej skúsenosti.“

Je množstvo spôsobov, ktoré sa snažia situáciu závislých ľudí riešiť. Centrá prevencie, projekty, ktoré sledujú život priamo na uliciach a snažia sa intervenovať po ľudskej stránke – človek voči človeku, záchrana tých, ktorí svoju závislosť nezvládajú až do krajnosti, výchova v rodine, v školách. Mnohokrát kľúčom úspechu nie je obyčajný zákaz, alebo slová: „Škodíš sebe samému“. Túžba alebo nádej zažiť niečo presahujúce, zažiť „raj“, je hlboko vpísaná do prirodzenosti človeka. Preto je potrebné ponúknuť protihodnotu, argument, ktorý naozaj má váhu nielen povrchného oslovenia. A neplatí to iba v súvislosti s drogovou, či alkoholickou závislosťou, ale prakticky v akejkoľvek oblasti. Niektorí majstri duchovného života dávajú zlyhania ľudí do súvislosti s Ježišovým pokúšaním na púšti, kde dominovali tri oblasti zážitku. Žiadostivosť tela, túžba vlastniť, a túžba niečo znamenať. Hovoria, že ak tejto falošnej túžbe človek podľahne, dostáva sa do rúk zlého. A preto je podľa nich potrebné neustále očisťovanie našich motívov, túžob a nádejí. Ak si ich človek nestráži a neočisťuje, postupne ich stratí. Sú tri dôvody tejto straty:

Prvý z dôvodov tejto straty je v tom, že naše túžby a nádeje sa ľahko zamieňajú za ilúziu. Je rozdiel medzi nádejou a ilúziou. Strata ilúzií nie je to isté, ako strata nádeje. Skutočnú nádej často zakúsime až vtedy, keď sa ilúzie rozbijú sklamaním. Strata ilúzií, ku ktorej často prichádza po falošných zážitkoch alebo i v rámci vzťahov, neznamenajú stratu nádeje. Naopak, strata ilúzií je často podmienkou prijatia reality, v ktorej sa nachádzame, podmienkou k prijatiu nedokonalosti toho druhého. Skutočná nádej a pravá túžba sa často rodia v ťažkostiach, utrpeniach a sklamaniach.

Druhý z dôvodov, prečo strácame skutočnú nádej, vychádza z faktu, že takzvané „nádeje“ človeka majú schopnosť zatieniť jeho skutočnú NÁDEJ. Keď sa mu jeho malé nádeje nesplnia a keď jedna po druhej začnú krachovať, môže sa dostať do nebezpečenstva, že zabudne na to, čo je v jeho živote dôležité a môže upadnúť dokonca do úplného zúfalstva. Sem patria i triviálne túžby, naviazanosť na triviálne nádeje. Dúfame, že naše mužstvo vyhrá dôležitý zápas. Takéto nádeje sú súčasťou nášho života. No nesmieme stratiť z pohľadu jednu Základnú nádej, ktorej musia byť podriadené všetky ostatné túžby a nádeje.

Tretí z dôvodov straty skutočnej nádeje sú márnivé nádeje a túžby, ktoré súvisia s pýchou. Presne tak, ako platí, že pýcha predchádza pád, aj márnivé nádeje nás pripravujú na podobne nešťastný osud. Sú to túžby po vysokých poctách, ktoré obyčajne končia hlbokým krachom. Nezmyselnosť a tragický koniec všetkých falošných a zavádzajúcich nádejí i túžob po „umelom raji“, ktoré hrozia každému človeku, výstižne vyjadruje poviedka Leva Nikolajeviča Tolstého s názvom „Veľa pôdy“.

V poviedke začuje diabol sedliaka Pachomia, ako sa plano chváli: „Daj mi iba pôdu a nebudem sa báť nikoho, ba ani samého čerta.“ Diabol sa rozhodne, že sa mu zjaví niekoľkokrát v nepoznaných podobách, a vždy mu ponúkne čoraz viac pôdy za čoraz menšiu cenu. Pri svojom poslednom príchode mu ponúkne toľko pôdy, koľko jej bude schopný obísť medzi východom slnka a jeho západom. No ak sa mu nepodarí do západu slnka prísť tam, kde svoju obchôdzku začal, príde o všetku pôdu. Pachomius je vidinou, že bude vlastniť také veľké množstvo úrodnej pôdy, úplne opojený. Na jednej strane začne rozmýšľať prakticky a rozvážne. Vie, že musí byť naspäť do západu slnka, preto sa snaží svoju obchôdzku logicky rozplánovať. No neresť chamtivosti ho neustále burcuje, aby pridával k svojej chôdzi viac a viac krokov... Situácia sa mu komplikuje. Po chvíli sa začne báť, že to nestihne. No chce čo najviac. Napokon to predsa len stihne, no je totálne vyčerpaný. Pri návrate skolabuje na srdcový infarkt.

Milí priatelia, v tomto Pôstnom období častejšie nahliadnime do nášho srdca, či tam nie sú iluzórne, zavádzajúce a márnivé túžby či nádeje, ktoré by nás odvádzali od skutočnej Nádeje. Či si nevytvárame priestor pre umelý raj, ktorý by nás odvádzal od skutočného raja, ktorý na nás čaká, ale ktorý možno zažiť i tu na zemi, ak žijeme v priateľstve s Bohom i ľuďmi. –pd-