Komentár Mons. Mariána Gavendu: Prestať chodiť dolu hlavou
Štvrtkový komentár
na tému „Prestať chodiť dolu hlavou“ pripravil Mons. Marián Gavenda:
S čelom,
poznačeným popolom pokánia, sme práve vstúpili do ďalšieho Pôstneho obdobia. Jarný
rozpuk v prírode, na ktorý sa tešíme, sa v tichosti pripravuje už teraz. Ani explózia
veľkonočnej radosti a vitality nepríde sama od seba. Pôst je čas tichého rastu. No
je aj časom liečenia, aby človek rástol správnym smerom, oslobodzovania sa od toho,
čo mu v raste prekáža. Chcel by som doň ponúknuť niekoľko podnetov. Opakovane ma k
nim inšpiruje medzi slovenskými veriacimi menej známe, no kľúčové dielo známeho a obľúbeného
autora Michela Quoista, „Konštrukcia človeka“.
Michel Quoist tu navrhuje integrálny
rozvoj ľudského života a rozdeľuje človeka na tri „poschodia“: telesné, citové a duchovné.
Každé z nich je rovnako dôležité, ale musí byť na svojom mieste. „Máš dve nohy“
– hovorí autor - „Ak budeš pri chôdzi využívať len jednu, nebudeš napredovať
a nakoniec stratíš rovnováhu. Dostal si dve ruky. Ťažké bremená však neunesieš len
v jednej. Tvojim bohatstvom sú tri poschodia. Ak jedno z nich zanedbáš, nebudeš môcť
kráčať vpred. Byť vyrovnaný neznamená mať určité množstvo životných síl na každom
poschodí, ale využívať ich všetky v rovnakej miere“. Autor veľmi názorne rozoberá
a triedi tieto vnútorné životné sily. Zmätok, vďaka ktorému človeka ničia, miesto
toho, aby mu pomáhali, vniesol do nás hriech. Problém hriechu, teda previnenia voči
Bohu, sa rieši sviatosťou zmierenia. Aj po odpustení však treba v sebe poupratovať,
po tom zemetrasení, ktoré hriech v človeku spôsobil. Na to má byť zamerané aj asketické
úsilie Pôstneho obdobia. Mladí túžia „odviazať sa“, neviazanosť sa prezentuje ako
životný štýl. V praxi to však znamená zbytočne plytvať svojim silami. Ak sa rozvíjajú
svojvoľne, každá ťahá človeka iným smerom a v konečnom dôsledku ho ničí. Michel Quoist
v tomto súvise ukazuje niekoľko životných modelov:
1. Niektorí ľudia kráčajú
dolu hlavou. Sú závislí na svojej fyzickej vitalite, ich telesné sily prevládajú
nad citmi a životom duše. Netýka sa to len extrémnych prípadov narkomanov, alkoholikov
a prepadnutia telesnej sexualite ako jedinej životnej náplni. Človeka sťahuje k zemi
aj labužníctvo (zdanlivo nevinná cigaretka, čokoládka...), lenivosť (ranné polihovanie,
odkladanie...), prílišná starosť iba o šport, relax a telesné zdravie. Človek vie
rýchlo nabrať nielen na váhe; telesné poschodie ľahko prevládne a potlačí citový i myšlienkový
svet človeka. Duchovné sily rýchlo zoslabnú, človek už nič nepočúva, nedá sa s ním
o ničom rozprávať, myslí a točí sa len okolo svojho tela. „Ak kráčaš dolu hlavou,
rýchlo sa postav na nohy“ – povzbudzuje Michel Quoist - „Telo je ťažké, môže
zadláviť srdce i ducha a prinúti ťa zísť z cesty poľudšťovania tvojich síl“.
2.
Iní ľudia sa plazia životom. Ani oni nestoja pevne na svojich nohách. Smer im
udáva citovosť, plazia sa za ňou. Ani tu neslobodno „stratiť hlavu“. Treba si všímať,
kedy city ovládajú naše správanie, napríklad keď človek zostane apatický a znechutený,
keď ho niekto nedocenil, vysmial alebo odmietol; keď dáva druhému za pravdu len preto,
že k nemu cíti náklonnosť a iného okamžite spochybňuje len preto, že mu nie je sympatický;
keď stráca chuť do tej práce, za ktorú sa mu nedostáva pochvala a obdiv.
3.
Ďalší zas lietajú vo vzduchu. Ich inteligencia, vedomosti a duchovná aktivita
sa im vymkla z rúk. Vytvárajú si vlastný svet myšlienok, na všetko majú svoje riešenie.
Sú však nervózni a ešte viac sa uzatvárajú do seba keď vidia, že v živote to nefunguje
podľa ich predstáv. Potom city nepodnecujú myšlienky, ale menia ich na zatrpklé. Deje
sa tak vtedy, keď sa človek ponára do svojich úvah, ktoré však nevedú k činom; keď
všetko komplikovane plánuje a zdôvodňuje, robí veľkolepé projekty a na všetko má veľa
podnetov, no sám ani iní ich nedokážu uskutočniť; keď pri riešení životných problémov
stavia len na rozumových argumentoch a neberie do úvahy aj city a túžby druhého; ak
sa človek unáša sladkými spomienkami na minulosť či snami do budúcnosti, no prítomnosť
mu uniká. Michel Quoist radí: „Ak chceš premýšľať zdravo, potrebuješ svoje telo.
Nepohŕdaj ním. Ak chceš pochopiť do hĺbky, potrebuješ na to svoje srdce. Umožni mu
vyjadriť sa. Ak budeš len „mozgový“ človek, budeš ako kostra bez mäsa. A stretávať
sa s kostlivcom nie je vôbec príjemné. Predstavivosť je veľký dar. No ak budeš iba
snívať o tom, kým sa chceš stať a ako chceš žiť, budeš len tieňom seba samého. Budeš
síce budovať vzdušné zámky, ale tvoj dom bude iba na papieri. Stretnutie s tieňom
nikoho neobohatí a vo vzdušnom zámku nemôžeš prijímať priateľov“.
„Keď
sa ty postíš, pomaž si hlavu a umy si tvár“, radí Pán tým, čo chcú mať zásluhy
za pôst pred Bohom a nie pred ľuďmi. Myslím, že je veľmi potrebné, aby sme „umyli
tvár“ a „pomazali hlavu“ aj samotnému pôstu. V predstavách mnohých ľudí je totiž značne
znetvorená. Bežne ľudia neradi robia to, čomu nerozumejú. Ak má byť opravdivý pôst
cestou oslobodenia od dôsledkov hriechu, je potrebné, aby sme dobre poznali samých
seba. To už zároveň navrhujem jeden praktický podnet na pôst: čítanie z duchovnej
literatúry, ktorá človeku pomáha objaviť zákonitosti duchovného života. Poznanie zároveň
umožňuje vysvetliť zmysel pôstu a našich snažení aj iným. Všetkých nás naša hriechom
vykoľajená nátura unáša buď kráčať dolu hlavou, nechať sa unášať citmi či budovať
vzdušné zámky. Zdravá asketika radí nie potláčať zlé sklony ale budovať opačnú čnosť,
opäť vnášať rovnováhu a cez vlastnú slobodnú, pokojnú a radostnú tvár ukazovať ľuďom
aj opravdivú tvár pôstu ako takého.