Homília pápeža Benedikta XVI. na Popolcovú stredu

Vatikán (18. februára, RV) - Úplné znenie homílie Benedikta XVI. v Bazilike sv. Sabíny v Ríme na Popolcovú stredu 2010:

“Pane, zmilúvaš sa nad všetkými a nepohŕdaš ničím, čo si stvoril; zatváraš oči nad hriechmi ľudí, aby sa kajali, a si k nim láskavý, lebo si Boh a náš Pán” (porov. 11, 23-26). (Vstupná antifóna)

Ctení bratia v episkopáte, drahí bratia a sestry!

Touto dojímavou invokáciou, vybranou z Knihy múdrosti (porov. 11,23-26) liturgia začína eucharistickú slávnosť Popolcovej stredy. Sú to slová, ktoré istým spôsobom otvárajú Pôstne obdobie, kladúc za základ všemohúcnosť Božej lásky, jeho absolútnu vládu nad každým stvorením, ktorá sa premieňa na nekonečné odpustenie, oživované neustálou a univerzálnou vôľou žiť. A je tomu tak, pretože odpustiť niekomu znamená hovoriť mu: nechcem, aby si zomrel, ale aby si žil; chcem vždy a len tvoje dobro.

Táto absolútna istota podopierala Ježiša počas štyridsiatich dní, ktoré prežil na Judejskej púšti po tom, ako prijal krst od Jána v Jordáne. Tento dlhý čas mlčania a pôstu bol preňho úplným odovzdaním sa Otcovi a jeho plánu lásky; bol to “krst”, teda “ponorenie sa” do jeho vôle, a v tomto zmysle aj anticipácia utrpenia a kríža. Utiahnuť sa do púšte a zostať tam dlhý čas, znamenalo vystaviť sa dobrovoľne útokom nepriateľa, pokušiteľa, ktorý spôsobil Adamov pád, a pre ktorého závisť smrť prišla na svet (porov. Múd 2,24). Znamenalo to viesť s ním zápas na otvorenom poli, vyzvať ho iba s jednou zbraňou, a to nekonečnou dôverou vo všemohúcu Otcovu lásku. Stačí mi tvoja láska, živím sa tvojou vôľou (porov. Jn 4,34). Toto presvedčenie prebývalo v Ježišovej mysli a srdci počas jeho “pôstu”. Nebol to skutok hrdosti, veľké dielo, ale pokorné rozhodnutie, ktoré sa zhodovalo s Vtelením a krstom v Jordáne, v rovnakej línii poslušnosti voči milosrdnej láske Otca, ktorý “tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna” (Jn 3,16).

Toto všetko urobil Ježiš Kristus pre nás. Urobil to, aby nás zachránil a zároveň nám ukázal cestu, ktorou ho máme nasledovať. Spása je totiž darom, Božou milosťou, ale aby mala účinok v mojom živote, vyžaduje si môj súhlas, prijatie, prejavené v skutkoch, teda v ochote žiť ako Ježiš, kráčať za ním. Nasledovať Ježiša po púšti pôstu je nevyhnutnou podmienkou, aby sme sa mohli zúčastniť na jeho Veľkej noci, na jeho “exode”. Adam bol vyhnaný z pozemského raja, symbolu spoločenstva s Bohom; teraz, aby sme sa vrátili k tomuto spoločenstvu, a teda k skutočnému životu, večnému životu, musíme prejsť cez púšť, skúšku viery. Nie sami, ale s Ježišom! On - ako vždy - nás predišiel a už zvíťazil v boji proti duchu zla. V tomto spočíva zmysel pôstu, liturgický čas, ktorý nás každý rok pozýva, aby sme si obnovili naše rozhodnutie nasledovať Krista na ceste pokory, aby sme boli účastní na jeho víťazstve nad hriechom a smrťou.

V tejto perspektíve sa chápe aj kajúci znak udelenia popola na čelo tých, ktorí s odhodlaním začínajú svoju pôstnu púť. Je to v podstate gesto pokory, ktoré vyjadruje: uznávam, kto som – krehká bytosť, stvorená zo zeme a smerujúca k tomu, aby sa do zeme vrátila, avšak aj stvorená na obraz Boží a smerujúca k Nemu. Prach, áno, ale milovaný, formovaný jeho láskou, oživený dychom jeho života, schopný rozpoznať jeho hlas a odpovedať naň; slobodný, a preto aj schopný ho neposlúchať, nechať sa premôcť pokušením pýchy a sebestačnosti. Toto je hriech, smrteľná choroba, čo tak skoro začala znečisťovať požehnanú zem, ktorou je ľudské bytie. Stvorený na obraz Svätého a Spravodlivého, človek stratil svoju nevinnosť a môže sa stať znovu spravodlivým jedine vďaka spravodlivosti Božej, spravodlivosti lásky, ktorá – ako píše svätý Pavol – „sa zjavila skrze vieru v Ježiša Krista“ (Rim 3,22). Z týchto apoštolových slov som prijal podnet pre svoje posolstvo, adresované všetkým veriacim pri príležitosti tohtoročného Pôstneho obdobia, v reflexii na tému spravodlivosti vo svetle Svätého písma a jeho naplnenia v Kristovi.

I v biblických čítaniach Popolcovej stredy je jasne prítomná téma spravodlivosti. Predovšetkým úryvok z proroka Joela a responzóriový žalm – Miserere – vytvárajú akýsi pôstny diptych, ktorý zdôrazňuje, že na začiatku každej materiálnej alebo sociálnej nespravodlivosti stojí to, čo Biblia nazýva „neprávosť“, teda hriech, ktorý vo svojej podstate spočíva v neposlušnosti voči Bohu, čo by sme mohli nazvať nedostatkom lásky. „Áno,“ vyznáva žalmista, „vedomý som si svojej neprávosti a svoj hriech mám stále pred sebou. Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé“ (Ž 50/51,5-6). Prvý úkon spravodlivosti je teda spoznať vlastnú neprávosť a uznať, že zapustila korene v „srdci“, v samom centre ľudskej osoby. „Pôsty”, “plač”, “náreky“ (porov. Joel 2,12) a každý výraz pokánia majú hodnotu v Božích očiach, iba ak sú znamením srdca, ktoré úprimne ľutuje. I  evanjelium, vybrané z „reči na vrchu“, nalieha na požiadavku uskutočňovať vlastnú „spravodlivosť“ – almužnu, modlitbu a pôst – nie pred ľuďmi, ale iba pred Božím pohľadom, ktorý „vidí aj v skrytosti“ (porov. Mt 6,1-6.16-18). Skutočnou „odmenou“ nie je obdiv druhých, ale priateľstvo s Bohom a milosť, ktorá z neho vyplýva. Milosť, ktorá dáva pokoj a silu konať dobro, milovať i tých, ktorí si to nezaslúžia, odpustiť tomu, kto nás urazil.

Druhý list apoštola Pavla, v ktorom vyzýva zmieriť sa s Bohom (porov. 2 Kor 5,20), obsahuje jeden z dvoch slávnych Pavlových paradoxov, ktorý obnovuje celú reflexiu o spravodlivosti k tajomstvu Krista. Svätý Pavol píše: „Toho, ktorý nepoznal hriech“, teda svojho Syna, ktorý sa stal človekom, Boh „za nás urobil hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou“(2 Kor 5, 21). V srdci Krista, teda v centre Božsko-ľudskej osoby, sa odohrala rozhodujúcim a definitívnym spôsobom celá dráma slobody. Boh priviedol do krajných dôsledkov vlastný plán spásy, zostal verný svojej láske aj za cenu, že vydal svojho jednorodeného Syna na smrť, a to na smrť na kríži. Ako som napísal v pôstnom posolstve: „tu sa zjavuje Božia spravodlivosť, hlboko odlišná od ľudskej...“ Vďaka pôsobeniu Krista môžeme vstúpiť do „väčšej“ spravodlivosti, ktorou je spravodlivosť lásky (porov. Rim 13,8-10).

Drahí bratia a sestry, Pôstne obdobie rozširuje náš horizont, smeruje nás k večnému životu. Na tejto zemi sme pútnikmi, “tu nemáme trvalé mesto, ale hľadáme budúce”, ako hovorí List Hebrejom (Hebr. 13,14). Pôstne obdobie umožňuje pochopiť relatívnosť pozemských dobier, a tak nás robí schopnými nevyhnutného odriekania, slobodnými pre konanie dobra. Otvorme zem svetlu nebies, prítomnosti Boha medzi nami. Amen. -dj, pd, lm, mk-