Benedikt XVI.: Obráťme sa k Bohu celým srdcom a zmierme sa s Ním

Vatikán (17. februára, RV) – Generálnou audienciou sa stredajší oficiálny program pápeža Benedikta XVI. neskončil. Neskoro popoludní predsedal kajúcej pobožnosti vo forme tzv. rímskych štácií. Slávnosť sa začala krátkou modlitbou o 16.30 v Bazilike svätého Anzelma v Ríme na Aventínskom pahorku. Potom nasledoval sprievod do Baziliky svätej Sabíny, ktorá je titulárnym chrámom slovenského kardinála Jozefa Tomka. V jej priestoroch Svätý Otec spolu s prítomnými kardinálmi, biskupmi a veriacimi slávil svätú omšu, v rámci ktorej nechýbal obrad požehnania a udelenia popola. Svätý Otec znak popola prijal práve od kardinála Tomka, ktorý o pocitoch z tejto tradície bude hovoriť v našom zajtrajšom vysielaní.

Vráťme sa však k homílii Benedikta XVI. Otvoril ju invokáciou z Knihy múdrosti, ktorou liturgia začína eucharistickú slávnosť Popolcovej stredy: “Pane, zmilúvaš sa nad všetkými a nepohŕdaš ničím, čo si stvoril; zatváraš oči nad hriechmi ľudí, aby sa kajali, a si k nim láskavý, lebo si Boh a náš Pán” (porov. 11, 23-26). "Sú to slová, ktoré istým spôsobom otvárajú Pôstne obdobie, kladúc za základ všemohúcnosť Božej lásky, jeho absolútnu vládu nad každým stvorením, ktorá sa premieňa na nekonečné odpustenie, oživované neustálou a univerzálnou vôľou žiť. A je tomu tak, pretože odpustiť niekomu znamená hovoriť mu: nechcem, aby si zomrel, ale aby si žil; chcem vždy a len tvoje dobro.”

Ako Svätý Otec podotkol, táto absolútna istota podopierala Ježiša počas štyridsiatich dní, ktoré prežil na Judejskej púšti po tom, ako prijal krst od Jána v Jordáne. Tento dlhý čas mlčania a pôstu bol preňho úplným odovzdaním sa Otcovi a jeho plánu lásky; bol to “krst”, teda “ponorenie sa” do jeho vôle, a v tomto zmysle aj anticipácia utrpenia a kríža. Utiahnuť sa do púšte a zostať tam dlhý čas, znamenalo vystaviť sa dobrovoľne útokom nepriateľa, pokušiteľa, ktorý spôsobil Adamov pád, a pre ktorého závisť smrť prišla na svet (porov. Múd 2,24). Znamenalo to viesť s ním zápas na otvorenom poli, vyzvať ho iba s jednou zbraňou, a to nekonečnou dôverou vo všemohúcu Otcovu lásku.

“Stačí mi tvoja láska, živím sa tvojou vôľou (porov. Jn 4,34). Toto presvedčenie prebývalo v Ježišovej mysli a srdci počas jeho “pôstu”. Nebol to skutok hrdosti, veľké dielo, ale pokorné rozhodnutie, ktoré sa zhodovalo s Vtelením a krstom v Jordáne, v rovnakej línii poslušnosti voči milosrdnej láske Otca, ktorý “tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna” (Jn 3,16). Toto všetko urobil Ježiš Kristus pre nás. Urobil to, aby nás zachránil a zároveň nám ukázal cestu, ktorou ho máme nasledovať. Spása je totiž darom, Božou milosťou, ale aby mala účinok v mojom živote, vyžaduje si môj súhlas, prijatie, prejavené v skutkoch, teda v ochote žiť ako Ježiš, kráčať za ním. Nasledovať Ježiša po púšti pôstu je nevyhnutnou podmienkou, aby sme sa mohli zúčastniť na jeho Veľkej noci, na jeho “exode”. Adam bol vyhnaný z pozemského raja, symbolu spoločenstva s Bohom; teraz, aby sme sa vrátili k tomuto spoločenstvu, a teda k skutočnému životu, večnému životu, musíme prejsť cez púšť, skúšku viery. Nie sami, ale s Ježišom! On - ako vždy - nás predišiel a už zvíťazil v boji proti duchu zla."

V tomto podľa Benedikta XVI. spočíva zmysel pôstu, liturgický čas, ktorý nás každý rok pozýva, aby sme si obnovili naše rozhodnutie nasledovať Krista na ceste pokory, aby sme boli účastní na jeho víťazstve nad hriechom a smrťou. V tejto perspektíve sa chápe aj kajúci znak udelenia popola na čelo tých, ktorí s odhodlaním začínajú svoju pôstnu púť.

“Je to v podstate gesto pokory, ktoré vyjadruje: uznávam, kto som – krehká bytosť, stvorená zo zeme a smerujúca k tomu, aby sa do zeme vrátila, avšak aj stvorená na obraz Boží a smerujúca k Nemu. Prach, áno, ale milovaný, formovaný jeho láskou, oživený dychom jeho života, schopný rozpoznať jeho hlas a odpovedať naň; slobodný, a preto aj schopný ho neposlúchať, nechať sa premôcť pokušením pýchy a sebestačnosti. Toto je hriech, smrteľná choroba, čo tak skoro začala znečisťovať požehnanú zem, ktorou je ľudské bytie. Stvorený na obraz Svätého a Spravodlivého, človek stratil svoju nevinnosť a môže sa stať znovu spravodlivým jedine vďaka spravodlivosti Božej, spravodlivosti lásky, ktorá – ako píše svätý Pavol – „sa zjavila skrze vieru v Ježiša Krista“ (Rim 3,22). –dj, lm, mk-