2010-02-14 15:07:04

Príhovor pre chorých od d. p. Petra Holbičku


RealAudioMP3 Milovaní bratia a sestry v Kristovi,

som rád, že sa Vám môžem prihovárať práve v deň svätého Valentína, mučeníka, ktorý zo všetkého najviac miloval Krista. Jeho láska bola taká veľká a čistá, že dokázal za ňu položiť aj svoj život. Aj my, vy aj ja, sme povolaní bojovať o čistotu našej lásky a tak sa stávať každodennými mučeníkmi pre tento svet. Vaše svedectvo je novou nádejou pre tých, ktorí odhodili a pošliapali pravé hodnoty života. Ponúkam vám svedectvo mladého dievčaťa Lenky, ktorému ste práve vy, boží bojovníci so zbraňou utrpenia a štítom lásky v srdci, zmenili život:

Započúvajme sa do jej príbehu, ktorý mi rozprávala: „Bolo to v čase, keď som hľadala odpovede na zmysel života. Mala som všetko: rodičov, priateľov, vzdelanie, životnú lásku... a preto som Boha nepotrebovala. Keď som bola malá, hovorili mi, že je starý a že býva niekde vysoko v oblakoch. Predstavovala som si, ako drží v ruke palicu a čaká, kým niečo zlé vykonám, aby ma mohol potrestať. Priala som si, aby neexistoval. Raz som išla so známymi na výlet. Cestou späť sme mali navštíviť pani Helenku. Nebola som tým nadšená, pretože mi vopred o nej povedali, že je slepá. V tom čase som zo života odsúvala všetko čo sa spájalo s bolesťou a utrpením. Keď sme zazvonili pri bráne malého domčeka, vyšla nám v ústrety sivovlasá a usmievajúca sa žena. Privítala nás a o chvíľu sme sedeli na terase popíjajúc džús.

„Ste šťastná?“ – spýtala sa ma. „Áno som. Mám všetko, čo potrebujem...“- bránila som svoje presvedčenie. „Nie ste.“- povedala pokojne. „Nemáte všetko. Nemáte Boha.“ Nahnevalo ma to, ale akosi som nevládala vstúpiť do jej pokojného monológu: „Zneužívate okná, rovnako ako som to robila ja!“ „Prepáčte nerozumiem...“- snažila som sa pochopiť, čo mi chce povedať. Zahľadela sa pred seba a pokračovala. „Mala som sedemnásť, keď som stratila zrak. Vtedy sa úplne zmenil môj život. Sedávala som pri okne a vymýšľala som si príbehy, len preto, aby som si dokázala, že vidím. Hovorila som o zaľúbených pároch na chodníku, o deťoch, ktoré sa hrajú, hádala som sa, že prší, hoci všetci naokolo vedeli, že svieti slnko... Ak mi niekto čo len naznačil, že sa mýlim, kričala som od nenávisti a hnevu...“ – Helena sa usmiala, pohladila si vlasy a pokojne pokračovala: „O niekoľko mesiacov po tom, ako som stratila zrak, prišla ku nám teta Simona, ktorá ma učila znova žiť. Začala som rukami znova objavovať, že zem nie je vždy rovná, počúvala som šepot trávy a skúmala kôru na stromoch. Vtedy som prvý krát počula aj hlas zvonov z neďalekého kostola. Tiež som sa začala hnevať, rovnako ako vy Lenka a pýtala som sa Boha prečo? Prečo som stratila oči? Prečo práve ja? Bol to čas bolesti a hádok, no nakoniec zvíťazil On. Moja nová priateľka Simona sa nevzdávala. Spoločne sme začali chodiť do kostola a Ježiš sa dotýkal môjho srdca. Menil ho. A nielen On, ale najmä Mária – jeho Mama. Keď mi bolo ťažko, brala som do rúk ruženec a opakovala som to jediné: „Zdravas Mária...“ a do môjho srdca prúdil pokoj...“ Helenka na chvíľu zmĺkla.

„Počúvala som ju bez dychu. Zdalo sa mi to neskutočné,“ – pokračovala vo svojom svedectve Lenka a vytiahla z vrecka ruženec. „Niečo sa ma dotýkalo. Zrazu som si uvedomila, že mám veľa známych, ale nemám priateľov, mám pomerne dosť peňazí, ale nemám pokoj vo svojom srdci. Mám auto i byt, ale nemám tých s ktorými by som sa mohla podeliť. Nevedela som to zmeniť. A hoci som neverila, že Boh jestvuje, priala som si, aby niečo spravil...“

Lenka sa po krátkom zamyslení vrátila k rozprávaniu. „Helenka sa vtedy zahľadela smerom ku mne a položila mi otázku: „Veríte, že váš život môžete zmeniť?“ „Nie. Skúšala som to už veľa krát, ale vždy s tým istým výsledkom. Neúspešne...“ Usmiala sa. „Je fajn, že ste sa pozreli teraz do pravého okna. Naozaj sami sa zmeniť nedokážeme. Ale Ježiš a Mária vám v tom radi pomôžu. Iba oni môžu darovať nové srdcia a novú silu...“ Prisunula si k sebe malý hnedý kufrík s materiálom potrebným na výrobu ružencov. Vzala jeden do rúk a zamávala ním pred mojim pohľadom. „Veríte, že ja, slepá, som ho mohla urobiť?“ „Bolo mi jasné, že je to nemožné“ – priznala si Lenka. „Veď tu treba navliekať korálky, pracovať s tenkými drôtikmi. Preto som povedala: „Nie.“ Usmiala sa. Podala mi do rúk ruženec so slovami: „Nebolo to ľahké, ale dokázala som to. Prekročila som svoj vlastný tieň. Ježiš a Mária mi pomohli a do môjho života každý deň vkladajú nové svetlo.“ „Odvtedy aj ja nosím tento ruženec stále pri sebe“ – spomína Lenka – „a keď mám čas opakujem to požehnané a meniace život: Zdravas Mária...“

Moji milovaní bratia a sestry, ktorí každý deň svojim utrpením a vernosťou prekračujete hranice života. Ste pre tento svet lampou, ktorá svieti vo tme a ukazuje na hodnotu pravej lásky, vzťahov i priateľstva. Ste tými, ktorých Boh už tu na zemi postavil pred svoju tvár aby ukazovali cestu k Nemu. Pri spomienke na svätého Valentína Vám ďakujem za lásku, ktorú rozdávate celému svetu, za obety, ktoré nedovolia ľuďom, aby sa úplne zriekli túžby po pravom šťastí, za prebdené noci volajúce po pokoji, odpustení a spravodlivosti. Stávajte sa svetlom na ceste k pravej Láske, ktorú nenahradí ani jedna láska tohto sveta. Buďte tými, ktorí svojim utrpením privádzajú mnohých k novému životu v Ježišovi Kristovi.

Autor: Peter Holbička








All the contents on this site are copyrighted ©.