P. Milan Bubák: Posilni nám vieru!

P. Milan Bubák SVD sa v 7. pokračovaní svojho cyklu Spiritualita súčasného človeka venuje otázke rastu viery. 

7. Posilni nám vieru! (Lk 17, 5-10)

 Keď hovoríme o kresťanskej spiritualite, nemôžeme sa zaobísť bez témy viera. Skúsme sa tejto téme dnes venovať. V evanjeliách nám Ježiš predstavuje vieru ako horčičné semienko. A semienko je to, čo rastie. Viera je teda vec, ktorá potrebuje rast, vývoj. O viere sa nedá povedať, že buď ju máme alebo ju nemáme. Môžeme mať vieru malú, väčšiu alebo veľkú. Aké má charakteristiky veľká, alebo zrelá viera?
Rast vo viere by sme u človeka mohli prirovnať k jeho rastu v oblasti duševnej. Ako v duševnom vývoji človeka jestvuje detstvo, adolescencia a dospelosť, tak je to aj vo viere. Jediný rozdiel je v tom, že zatiaľ čo v duševnej rovine telesný a duševný vývoj sa prekrývajú, v rovine duchovnej to neplatí. Inými slovami detskú vieru môže mať nielen dieťa, ale aj adolescent, ba dokonca i dospelý. Ba ešte horšie, detskú vieru môže mať dokonca i kňaz, u ktorého by sme to možno najmenej očakávali. Poďme sa pozrieť, ako to funguje.
Scénou, na ktorej sa odohráva DETSTVO v duševnom a telesnom zmysle je rodina. V rodine dostáva dieťa obživu, ošatenie a službu: iní mu posluhujú. Dieťa absorbuje do seba kultúru a hodnoty starších bez toho, že by vedelo, že existujú aj nejaké alternatívy.
Viera vo svojom detskom prejave dedí a prijíma krédo, znaky a prejavy dominantnej inštitúcie, v ktorej sa človek formuje. Človek bez toho, že by niečo zotázňoval alebo o niečom pochyboval, automaticky prijíma dejiny, mravné smernice a formy viery Cirkvi-rodiny.
Dieťaťu sa v rodine, pokiaľ je dieťaťom, posluhuje. Podobne je to aj človekom, ktorého viera je v detskej fáze. Detská viera má sklon Boha používať a to tak, že náboženstvo takýto človek chápe, ako niečo, čo má slúžiť nie Bohu ale jemu samému. Často je tu viditeľné úsilie kúpovať si Božiu priazeň vyjednávaním v modlitbe alebo skutkami, kde cena je reprezentovaná počtom odrieknutých modlitieb. Detská forma viery má sklon vidieť veci veľmi jasne a stáť na veľmi istom a bezpečnom základe. Avšak je tomu tak iba preto, lebo horizonty jej vízie nejdú príliš ďaleko, najmä nie tam, kde sa nachádza tma a otázniky. Táto viera obyčajne končí, keď sa človek ocitne v tme, napríklad straty, choroby či utrpenia.
Scénou, na ktorej sa odohráva ADOLESCENCIA je hľadanie identity. „Kto som?” toto je otázka, ktorá sa nachádza za puberťákovými otázkami, rebéliami a prejavmi nezávislosti. Adolescent už dostal schopnosť uvažovať nad vecami abstraktným spôsobom a cíti potrebu veci skladať a chápať ich; to znamená všetko to, čo v svojom živote má, musí jedno do druhého zapať. Dá sa to prirovnať k skladačke „jig-saw puzzle”. Starší, medzi ktorými adolescent žije, môžu však očakávať od neho príliš veľa príliš skoro, alebo môžu pred neho položiť naraz príliš veľa častíc z obrázku, ktoré iba skomplikujú tú časť obrázku, ktorú adolescent práve skladá.
Viera sa dostáva do svojej adolescencie vtedy, keď človek začína sám hlbšie uvažovať nad tým, čo zdedil a keď sa začína u neho prejavovať snaha toto aj osobne vlastniť. Avšak na to, aby toho bol schopný, potrebuje poznať aj alternatívy k systému, v ktorom bol vychovávaný. Je možné, ba často je to pravidlom, že človek v tomto období sa proti tajomným spôsobom existencie Boha postaví. Človek, nachádzajúci sa v adolescentnom stupni viery, obyčajne odmieta tradičné formy modlitby. Boha chápe ako priateľa a takto chce k nemu aj pristupovať. Modlitba u neho spočíva v čírom uvažovaní alebo rozhovore, hoci človek si nie je istý, či sa rozpráva s Bohom alebo iba sám so sebou.
Slabou stránkou adolescentnej viery je sklon odmietať to, čo človek nie je schopný pochopiť a odhodiť to, čo mu nie je možné zakúsiť osobne. Silnou stránkou tejto viery je však úprimnosť a snaha, aby to, v čo človek verí, aj vlastnil.
Vieru detskú sme si popísali ako vieru, ktorá je jasná a istá. Adolescentná viera je jasná a neistá: jasná preto, lebo je obmedzená len na to, čo je možné pochopiť; no neistá, pretože človek si je stále príliš neistý Bohom a preto má problémy naplno vstúpiť do tmy.
DOSPELOSŤ u človeka nastáva vtedy, keď už príde k dostatočnej odpovedi na otázku svojej identity: kto som? Až vtedy je schopný pohnúť sa ďalej, smerom k hlbšiemu záväzku prijať iných a oddať sa im. Táto etapa sa nazýva intimita. Človek bude schopný postúpiť do tejto etapy, do etapy, v ktorej bude dostatočne schopný ponúknuť seba samého neznámemu riziku vzťahu a úplnej oddanosti (napr. v manželstve) iba vtedy, keď bude mať vybudovanú vlastnú identitu.
Dospelá viera je taká viera, ktorá už v láske k Bohu dorástla do takej istoty, že človek je schopný vzdať sa seba samého ako centra všetkých svojich snáh. Človek bez akejkoľvek rezervy ponúka svoj život Bohu vo výroku: „Nech sa stane tvoja vôľa.” Táto viera, aj keď stojí na istej pôde, predsa je krokom do tmy, pretože človek v tejto etape viery už nečaká, že tajomstvo Boha pochopí, lebo vie tajomstvo Boha pochopiť nemožno. A nebude to pre neho ani dôležité.
Dospelá viera by sa preto dala charakterizovať ako istá avšak nejasná alebo zastretá. Možno si tu spomenieme na výrok kardinála Johna Henryho Newmana, ktorý konvertoval ku katolicizmu. Pýtali sa ho, či mal nejaké problémy po tom, čo vstúpil do katolíckej Cirkvi. Odpovedal: „Tisícku problémov, avšak ani jedinú pochybnosť.” Toto bola dospelá viera, istá avšak nejasná, zahalená pláštikom tajomstva. Bola to viera, ktorú vlastnil aj apoštol Pavol keď povedal: „Viem, komu som uveril, a som si istý...“ (2 Tim 1, 12).
Dospelá viera hľadá predovšetkým kráľovstvo Božie viac ako čokoľvek iné. Bohu nekladie podmienky, ale prijíma Boha takého, aký je. Človek s dospelou vierou vie, čo vyjadril majster Eckhart, že: „Používať Boha znamená zabiť ho!” Pre človeka s dospelou vierou je dostačujúcou odmenou že môže slúžiť Bohu.
Keď je človek spokojný s výrokom z evanjelia sv. Lukáša: „Neužitočný sluha som, urobil som, čo som bol povinný urobiť“, potom môže vedieť, že jeho jemné, nepatrné horčičné semienko viery dorástlo do plnej zrelosti.
Milan Bubák, SVD
Rím, 7. 2. 2010