Úplné znenie homílie pápeža Benedikta XVI. počas vešpier na Deň zasväteného života

Úplné znenie homílie pápeža Benedikta XVI. počas vešpier 2. februára 2010 na sviatok Obetovania Pána, ktorý je zároveň Dňom zasväteného života:

Drahí bratia a sestry!

Na sviatok Obetovania Pána v chráme oslavujeme tajomstvo života Krista, viazané na predpis Mojžišovho zákona, ktorý rodičom prikazoval 40 dní po narodení prvorodeného putovať do Jeruzalemského chrámu, aby svojho syna obetovali Pánovi a tiež kvôli rituálnej očiste matky (porov. Ex 13,1-2.11-16, Lv 12,1-8). Aj Mária a Jozef vykonali tento obrad obetujúc podľa Zákona pár hrdličiek alebo dva holúbky. Čítajúc o týchto udalostiach hlbšie, pochopíme, že to bol Boh sám, ktorý prezentoval svojho jednorodeného Syna ľuďom prostredníctvom slov starca Simeona a prorokyne Anny. Simeon totiž predstavuje Ježiša ako „spásu“ ľudstva, „svetlo“ všetkých národov a „znamenie, ktorému budú odporovať“, aby vyšlo najavo zmýšľanie sŕdc (porov. Lk 2,29-35). Na Východe sa tento sviatok nazýval Hypapante, sviatok stretnutia: Totiž Simeon a Anna, ktorí stretnú Ježiša v chráme a spoznávajú v ňom dávno očakávaného Mesiáša, predstavujú ľudstvo, ktoré sa stretáva so svojím Pánom v Cirkvi. Následne sa tento sviatok rozšíril aj na Západe, vyzdvihnúc predovšetkým symbol svetla a procesiu so sviecami, s čím súvisí vznik pojmu “Hromnice”. Tento viditeľný symbol chce dať najavo, že Cirkev sa stretáva vo viere s tým, ktorý je “svetlom národov” a prijíma ho so všetkým odhodlaním svojej viery niesť toto “svetlo” svetu.

Ctihodný Ján Pavol II. v roku 1997 rozhodol, aby sa v tento liturgický sviatok v celej Cirkvi slávil zvláštny Deň zasväteného života. Zasvätenie Božieho Syna, symbolizované jeho uvedením do chrámu, je totiž vzorom pre každého muža a ženu, ktorí celý svoj život zasväcujú Pánovi. Zmysel tohto dňa je trojaký: v prvom rade chváliť Pána a ďakovať mu za dar zasväteného života; po druhé presadzovať v celom Božom ľude jeho povedomie a vážnosť; a napokon pozvať všetkých, ktorí plne darovali svoj život evanjeliu, k oslave zázrakov, ktoré s nimi urobil Pán. Spolu s poďakovaním za to, že ste v tento deň, ktorý je vám venovaný, prišli v takom hojnom počte, chcem obzvlášť srdečne pozdraviť každého z vás: rehoľníkov, rehoľnice a zasvätené osoby, s vyjadrením úprimnej blízkosti a hlbokého ocenenia dobra, ktoré robíte v službe Božiemu ľudu.”

Krátke čítanie z Listu Hebrejom, ktoré sme si pred chvíľou vypočuli, dobre zhrňuje motívy, ktoré stoja na počiatku tejto významnej a krásnej príležitosti a ponúka nám niekoľko podnetov k reflexii. Tento text – ide o dva, ale veľmi obsažné verše – otvára druhú časť Listu Hebrejom a uvádza ústrednú téma Krista veľkňaza. Je potrebné zobrať do úvahy i predchádzajúci verš, ktorý hovorí: „Keďže teda máme vznešeného veľkňaza, ktorý prenikol nebesia, Ježiša, Božieho Syna, držme sa svojho vyznania“ (Hebr. 4,14). Tento verš ukazuje Ježiša, ktorý vystupuje k Otcovi; nasledujúci verš predstavuje, ako zostupuje k ľuďom. Kristus je predstavený ako Sprostredkovateľ: je pravý Boh a pravý človek a preto patrí skutočné k božskému i ľudskému svetu.

Práve a jedine na základe tejto viery, tohto vyznania viery v Ježiša Krista, jediného a definitívneho Sprostredkovateľa, má zmysel zasvätený život v Cirkvi, život zasvätený Bohu prostredníctvom Krista. Má zmysel jedine vtedy, pokiaľ On je skutočne prostredníkom medzi Bohom a nami. Inak by išlo len o akúsi formu vytrženia alebo úniku. Pokiaľ by Kristus nebol skutočne Bohom a súčasne plne človekom, zmizol by základ každého kresťanského zasvätenia muža a ženy. Zasvätený život totiž dosvedčuje a „mocným“ spôsobom vyjadruje práve vzájomné hľadanie Boha a človeka, lásku, ktorá ich priťahuje. Zasvätená osoba je už samotným faktom svojej existencie pre všetkých, ktorí sa s ňou stretnú, „mostom“ k Bohu, odkazom, ukazovateľom. A toto všetko na základe prostredníctva Ježiša Krista, zasväteného Otcovi. Základom je On! On, ktorý zdieľal s nami našu krehkosť, aby sme mohli mať účasť na jeho božskej prirodzenosti.

Okrem viery kladie tento text dôraz skôr na „dôveru“, s ktorou môžeme pristúpiť k „trónu milosti“, pretože sám náš najvyšší veľkňaz bol vyskúšaný vo všetkom možnom, ako my. Môžeme „dosiahnuť milosrdenstvo“, „nájsť milosť“ a „dosiahnuť pomoc, kedykoľvek ju potrebujeme“. Zdá sa mi, že tieto slova obsahujú veľkú pravdu a súčasne sú veľkou útechou pre nás, ktorí sme dostali dar a záväzok zvláštneho zasvätenia v Cirkvi. Myslím zvlášť na vás, drahí bratia a sestry. Vy ste pristúpili s úplnou dôverou k „trónu milosti“, ktorým je Kristus, k jeho krížu, k jeho božskej prítomnosti v Eucharistii. Každý z vás pristúpil k Nemu ako k zdroju čistej a večnej Lásky, tak veľkej a krásnej Lásky, že zasluhuje všetko, ba dokonca viac než naše všetko, pretože jeden celý život nestačí na splatenie toho, čím je Kristus a toho, čo pre nás urobil. Vy ste však pristúpili a každý deň pristupujete k Nemu i preto, aby ste našli pomoc v príhodnom čase a v hodine skúšky.

Zasvätené osoby sú zvláštnym spôsobom povolané byť svedkami Pánovho milosrdenstva, v ktorom človek nachádza svoju spásu. Majú živú skúsenosť s Božím odpustením, lebo majú vedomie, že sú osobami spasenými, že sú veľkými, keď si uznajú svoju malosť, že sa cítia obnovenými a obklopenými svätosťou Boha, keď uznajú vlastnú hriešnosť. Preto aj pre dnešného človeka zasvätený život zostáva privilegovanou školou „skrúšenosti srdca”, pokorného uznania vlastnej biedy, ale rovnako zostáva školou viery v  milosrdenstvo Boha, v jeho lásku, ktorá nikdy neopustí. Naozaj, čím viac sa približujeme k Bohu, tým sme mu bližšie, a tým sme užitočnejší pre druhých. Zasvätené osoby zakúšajú milosť, milosrdenstvo a odpustenie Boha nielen pre seba, ale aj pre blížnych, sú povolané nosiť v srdci a modlitbe utrpenia a očakávania ľudí, zvlášť tých, čo sú vzdialení od Boha. Najmä komunity, ktoré žijú v klauzúre a majú špecifický záväzok vernosti „prebývania s Pánom“, „zotrvávania pod krížom“, plnia v hojnosti túto zástupnú úlohu; spojené s Kristovým utrpením berú na sebe utrpenie a skúšky druhých a s radosťou ponúkajú všetko pre spásu sveta.

Drahí priatelia, nakoniec chceme pozdvihnúť k Pánovi hymnus vďakyvzdania a chvály za samotný zasvätený život. Keby neexistoval, o koľko by bol svet chudobnejší! Napriek povrchným súdom o jeho prospešnosti, je zasvätený život dôležitý práve preto, že je znamením nezištnosti a lásky, a to tým viac v spoločnosti, ktorej hrozí, že sa zadusí v záplave pominuteľnosti a prospechárstva (porov. Vita consecrata, 105). Zasvätený život však svedčí o prekypujúcej láske, ktorá núti „stratiť“ svoj vlastný život ako odpoveď na prekypujúcu lásku Pána, ktorý ako prvý „stratil“ svoj život pre nás. Myslím v tejto chvíli na zasvätené osoby, ktoré zakúšajú ťažkosti každodennej námahy, zbavené ľudského potešenia. Myslím na starších rehoľníkov a rehoľnice, chorých a na tých, ktorí pri svojom apoštoláte pociťujú ťažkosti. Nikto z nich nie je neužitočný, pretože Pán ich pridružuje k „trónu milosti“. Naopak, sú drahocenným darom pre Cirkev a pre svet, smädný po Bohu a jeho Slove.

Plní dôvery a uznania obnovme i my gesto úplnej odovzdanosti seba samých vstupom do chrámu. Kňazský rok je pre rehoľných kňazov ďalšou príležitosťou, aby zintenzívnili cestu posväcovania a pre všetky zasvätené osoby je podnetom sprevádzať a podporovať ich kňazskú službu vrúcnou modlitbou. Tento milostivý rok vyvrcholí v Ríme v priebehu júna na medzinárodnom stretnutí kňazov, na ktoré pozývam všetkých, ktorí plnia kňazskú službu. Pristupujeme k Bohu trikrát svätému, aby sme mu darovali náš život a naše poslanie, osobné i komunitné. Poslanie mužov a žien zasvätených Božiemu kráľovstvu. Vykonajme toto vnútorné gesto v dôvernom duchovnom spoločenstve s Pannou Máriou. Kontemplujme ju, keď privádza dieťa Ježiša do chrámu, a uctievajme ju ako prvú a dokonalú zasvätenú osobu, nesenú tým Bohom, ktorého ona sama nesie v náručí. Chudobná a poslušná Panna, celá oddaná nám, pretože si celá oddaná Bohu. V jej škole a s jej materskou pomocou obnovme svoje „tu som“ a svoje „fiat“. Amen.