Katechéza Benedikta XVI.: Sv. Dominik a jeho prínos k obnove Cirkvi v stredoveku
Vatikán (3. februára, RV) - Pápež Benedikt XVI. dnes počas generálnej
audiencie predniesol nasledujúcu katechézu:
Drahí bratia a sestry,
minulý
týždeň som hovoril o žiarivej postave svätého Františka z Assisi; dnes by som vám
chcel porozprávať o inom svätcovi, ktorý v tom istom období dôležitým spôsobom prispel
k obnove Cirkvi daných čias. Ide o svätého Dominika, zakladateľa Rádu kazateľov, ktorí
sú známi ako bratia dominikáni.
Jeho nasledovník vo vedení rádu, blahoslavený
Giordano zo Saska nám ponúka ucelený obraz svätého Dominika v texte jednej známej
modlitby: „Zapálený nadšením pre Boha a výnimočným zanietením, pre tvoju bezhraničnú
lásku a horlivosť mocného ducha, sľubom večnej chudoby si sa celý zasvätil apoštolskej
poslušnosti a evanjeliovému kázaniu.“ Je tu zdôraznená jedna dôležitá črta Dominikovho
svedectva: vždy hovoril s Bohom a o Bohu. V živote svätých láska k Bohu
a k blížnemu kráčajú spoločne so snahou hľadať Božiu slávu a zachraňovať duše.
Dominik
sa narodil v Španielsku v Caleruege, okolo roku 1170. Pochádzal zo šľachtickej rodiny
starého Kastílska a podporovaný svojím strýkom, kňazom, prešiel formáciou istej slávnej
školy v Palencii. Od počiatku vynikal v štúdiu Svätého písma a v láske k chudobným
– až do tej miery, že predal svoje knihy, ktoré v tých časoch predstavovali majetok
veľkej hodnoty, aby z utŕžených peňazí pomohol obetiam biedy.
Po kňazskej vysviacke
ho zvolili za kanonika katedrálnej kapituly v Osme – v diecéze, z ktorej pochádzal.
I keď toto menovanie mohlo preňho znamenať istú prestíž v Cirkvi a v spoločnosti,
nepokladal ho za osobné privilégium, ani za začiatok vynikajúcej cirkevnej kariéry,
ale za službu, ktorú chcel konať s odovzdanosťou a pokorou. Nie je pokušenie kariéry
a moci práve tým pokušením, voči ktorému nie sú imúnni ani tí, ktorí majú viesť a riadiť
Cirkev? Pred mesiacom som počas vysviacky niekoľkých biskupov pripomenul: „Nehľadáme
moc, prestíž, uznanie. Vieme, ako záležitosti občianskej spoločnosti a neraz aj Cirkvi
trpia kvôli tomu, že tí, ktorým bola zverená zodpovednosť, pracujú sami pre seba a nie
pre spoločenstvo.“ (Homília z 12. septembra 2009).
Diego, biskup z Osmy, opravdivý
a starostlivý pastier, si čoskoro všimol duchovné kvality Dominika a rozhodol sa vziať
ho za svojho spolupracovníka. Spoločne cestovali na sever Európy, kde plnili diplomatické
poslania, ktoré im zveril kastílsky kráľ. Na cestách si Dominik uvedomil dve veľké
výzvy, ktoré stáli pred Cirkvou tých čias: existenciu národov, ktoré ešte neboli evanjelizované
– najmä na severných hraniciach európskeho kontinentu – a náboženský rozkol, ktorý
oslaboval kresťanský život na juhu Francúzska, kde činnosť niektorých heretických
skupín spôsobovala nepokoje a vzďaľovanie sa od právd viery. Misionárska činnosť u tých,
ktorí ešte nepoznali svetlo evanjelia a dielo novej evanjelizácie kresťanských spoločenstiev
sa tak stali apoštolskými cieľmi, ktoré sa Dominik rozhodol nasledovať. Pápež, ktorého
biskup Diego a Dominik prišli prosiť o radu, požiadal Dominika, aby sa venoval kázaniu
albigéncom, skupine heretikov, ktorí hlásali dualistický koncept sveta, teda že existujú
dvaja rovnako mocní stvoritelia: Dobro a Zlo. Táto skupina opovrhovala matériou ako
vecou, ktorá pochádza zo zlého princípu a odmietala tiež manželstvo, ba dokonca popierala
aj Kristovo vtelenie a sviatosti, v ktorých sa nás Pán „dotýka“ prostredníctvom matérie
– a napokon neprijímala ani telesné vzkriesenie. Albigénci si veľmi ctili chudobný
a prísny život – v tomto zmysle boli príkladní – a kritizovali bohatstvo kléru svojich
čias. Dominik prijal s nadšením zverenú úlohu a uskutočňoval ju práve prostredníctvom
príkladu svojho chudobného a prísneho života, hlásaním evanjelia a verejnými debatami.
Úlohe hlásania Dobrej zvesti zasvätil celý svoj život. Jeho duchovní synovia neskôr
uskutočnili aj ďalšie Dominikove sny: misiu ad gentes, teda u tých, ktorí ešte
nepoznali Ježiša a misiu u tých, čo žili v mestách, predovšetkým v tých univerzitných,
kde sa nové intelektuálne tendencie stávali výzvou pre vzdelaných veriacich.
Tento
veľký svätec nám pripomína, že v srdci Cirkvi musí vždy horieť misijný oheň, ktorý
nás neustále povzbudzuje uskutočňovať prvotné ohlasovanie evanjelia, a tam, kde je
to nutné, robiť aj novú evanjelizáciu. Práve Kristus je tým vzácnym darom, ktorý ľudia
všetkých čias a všetkých miest na zemi majú právo poznať a milovať. Je potešiteľné
vidieť aj v Cirkvi dnešných dní mnohých pastierov a laických veriacich, členov starých
rehoľných rádov i nových cirkevných hnutí – ktorí žijú svoj život s týmto najvyšším
ideálom: ohlasovať a vydávať svedectvo o evanjeliu!
K Dominikovi Guzmánovi
sa neskôr pripojili mnohí ďalší, ktorých priťahovali rovnaké túžby. Takto postupne
– od prvého založenia v Tolose – vznikol Rád kazateľov. Dominik v plnej poslušnosti
pápežom tej doby – Inoncentovi III. a Honóriovi III. – použil staroveké rehoľné predpisy
svätého Augustína a prispôsobil ich potrebám apoštolského života, ktoré vyžadovali,
aby sa on i jeho bratia premiestňovali z jednej oblasti do druhej a potom sa mohli
vrátiť do svojich kláštorov, miest štúdia, modlitby a spoločného života. Osobitným
spôsobom Dominik zdôrazňoval dve hodnoty, ktoré pokladal za celkom nevyhnutné pre
evanjelizačnú misiu: spoločný život v chudobe a štúdium.
Dominik a jeho Bratia
kazatelia sa prezentovali ako žobráci, teda bez veľkých majetkov a pozemkov, o ktoré
by sa bolo treba starať. Tento prvok im umožňoval venovať sa viac štúdiu a hlásaniu
na rôznych miestach a bol konkrétnym svedectvom pre ľudí. Vnútorný systém riadenia
kláštorov a celej dominikánskej provincie bol štruktúrovaný na spôsob kapitúl, ktoré
si volili svojich predstavených a tých potom potvrdzovali vyšší predstavení; bola
to organizácia, ktorá dávala do popredia bratský život a spoluzodpovednosť všetkých
členov spoločenstva a vyžadovala pevné osobné presvedčenie. Tento systém sa zrodil
práve preto, že dominikáni, ako hlásatelia Božej pravdy, museli byť vzorom toho, čo
hovorili. Pravda študovaná a zdieľaná v láske s bratmi je najhlbším základom radosti.
Blahoslavený Giordano zo Saska hovorí o svätom Dominikovi: „Prijímal každého človeka
do veľkého náručia lásky, a keďže všetkých miloval, všetci milovali jeho. Za zákon
si zvolil tešiť sa s tešiacimi a plakať s plačúcimi“. (Libellus de principiis Ordinis
Praedicatorum autore Iordano de Saxonia, ed. H.C. Scheeben, /Monumenta Historica
Sancti Patris Nostri Dominici, Romae 1935/).
Na druhom mieste Dominik
– a to bolo odvážne gesto – chcel, aby jeho nasledovníci získali dobrú teologickú
formáciu: neváhal ich preto posielať na univerzity svojich čias, aj keď mnohí cirkevní
pastieri sa na tieto kultúrne inštitúcie pozerali skôr s nedôverou. Pravidlá Rádu
kazateľov prikladajú veľkú dôležitosť štúdiu ako príprave na apoštolát. Dominik chcel,
aby sa mu jeho bratia venovali naplno, s náležitou snaživosťou a zbožnosťou; malo
to byť štúdium založené na duchu každého teologického poznania, teda na Svätom písme,
berúc do úvahy otázky kladené rozumom. Kultúrny rozvoj núti všetkých, ktorí sa na
rozličných úrovniach venujú službe Slova, aby boli náležite pripravení. Pripomínam
preto každému, pastierom i laikom, aby rozvíjali túto „kultúrnu dimenziu“ viery, aby
krása kresťanskej pravdy mohla byť lepšie chápaná a viera skutočne posilňovaná, udržiavaná,
a aj chránená. V tomto Roku kňazov pozývam seminaristov a kňazov, aby si ctili duchovnú
hodnotu štúdia. Kvalita kňazskej služby závisí aj od nadšenia, s ktorým sa kňaz venuje
štúdiu zjavených právd.
Dominik, ktorý chcel založiť rehoľný rád kazateľov-teológov,
nám pripomína, že teológia má duchovný aj pastorálny rozmer, že obohacuje ducha i život.
Kňazi, zasvätené osoby, i všetci veriaci, môžu nájsť hlbokú „vnútornú radosť“ v kontemplovaní
krásy pravdy, ktorá pochádza od Boha, pravdy vždy aktuálnej a stále živej. Motto Bratov
kazateľov – contemplata aliis tradere – nám pomáha odhaliť pastoračný zápal
pre kontemplatívne štúdium pravdy, vychádzajúci z potreby komunikovať druhým ovocie
vlastnej kontemplácie.
Keď Dominik v roku 1221 zomrel v Bologni, v meste,
ktoré si ho zvolilo za patróna, jeho dielo už dosahovalo veľké úspechy. Rád kazateľov
sa s podporou Svätej stolice rozšíril do mnohých krajín Európy a stal sa požehnaním
pre celú Cirkev. Dominik bol vyhlásený za svätého v roku 1234 a práve svojou svätosťou
nám ukazuje dva prostriedky, ktoré sú nevyhnutné k tomu, aby apoštolské dielo dosiahlo
úspech. Je to predovšetkým oddanosť Panne Márii, ktorú vždy s nehou rozvíjal a ktorú
zanechal ako vzácne dedičstvo svojim duchovným synom, ktorí mali v cirkevných dejinách
veľkú zásluhu na šírení modlitby ruženca, modlitby tak vzácnej kresťanskému ľudu a tak
bohatej na evanjeliové hodnoty: je to opravdivá škola viery a zbožnosti. Na druhom
mieste Dominik, ktorý sa staral o viaceré ženské kláštory vo Francúzsku a v Ríme,
neochvejne veril v silu modlitby za úspech apoštolskej práce. Len v nebi pochopíme
ako modlitba klauzúrnych sestier účinne sprevádzala apoštolské diela! Každej z nich
chcem vyjadriť svoju vrúcnu vďaku.
Drahí bratia a sestry, život svätého Dominika
Guzmána nech nás všetkých povzbudí k tomu, aby sme boli horliví v modlitbách, odvážni
v prežívaní viery a hlboko zamilovaní do Ježiša Krista. Na jeho príhovor prosme Boha,
aby vždy obohacoval Cirkev skutočnými hlásateľmi evanjelia.