Prvý Deň zasväteného
života sa slávil v roku 1997 a Ján Pavol II. pri tejto príležitosti vydal posolstvo,
v ktorom opísal tri motívy, ktoré ho viedli k ustanoveniu tohto dňa.
Na
prvom mieste Deň zasväteného života odpovedá na vnútornú potrebu chváliť Pána slávnostným
spôsobom a ďakovať mu za veľký dar zasväteného života, ktorý obohacuje a potešuje
kresťanskú komunitu mnohosťou svojich chariziem a ovocím úplného darovania sa mnohých
ľudí Božiemu kráľovstvu. Nesmieme nikdy zabudnúť, že zasvätený život nepramení v prvom
rade v úsilí človeka, ale je darom prichádzajúcim „zhora“, z iniciatívy Otca, „ktorý
priťahuje k sebe svoje stvorenie s osobitnou láskou a s perspektívou osobitnej misie“.
Tento pohľad Otcovho zaľúbenia sa hlboko dotýka srdca volaného človeka, ktorého pobáda
Duch Svätý k osobitnej forme nasledovania Krista prostredníctvom prijatia evanjeliových
rád čistoty, chudoby a poslušnosti. Podivuhodný dar.
Na druhom mieste je cieľom
tohto dňa podporiť poznanie a úctu k zasvätenému životu zo strany celého Božieho ľudu.
Zasvätený život „neustále predstavuje v Cirkvi spôsob života, ktorým žil Ježiš a ktorý
odporučil aj svojim učeníkom“. Je zvláštnou a živou pripomienkou spôsobu života, ktorým
žil Boží Syn. Ježišovou jedinou Láskou bol Otec – hľa, Ježišovo panictvo. V Otcovi
nachádzal svoje výhradné bohatstvo - hľa, jeho chudoba. A v Otcovej vôli nachádzal
pokrm, ktorým sa živil – hľa, jeho poslušnosť. Táto forma života, ktorú si vyvolil
Kristus a ktorá sa sprítomňuje v životoch zasvätených osôb, je pre Cirkev veľmi dôležitá.
Tretí motív sa dotýka faktu, že zasvätené osoby sú pozvané slávnostným spôsobom
oslavovať divy, ktoré v nich Pán vykonal, so stále jasnejším pohľadom viery odhaľovať
lúče Božej krásy, ktoré do ich spôsobu života vyžaruje Duch, a tak si živšie uvedomovať
svoje nenahraditeľné poslanie v Cirkvi a vo svete. Slávenie Dňa zasväteného života
môže pomôcť zasväteným osobám, často žijúcim vo svete plnom nepokoja a neodkladných
úloh, pripomenúť si pramene ich povolania, urobiť si bilanciu vlastného života a upevniť
si úsilie žiť zasväteným životom. Tak budú môcť s radosťou vydávať svedectvo mužom
a ženám dnešných čias, nachádzajúcim sa v najrôznejších životných situáciách, že Boh
je Láska, ktorá je schopná naplniť srdce ľudskej osoby.
Je veľmi dôležité,
aby sa zasvätený život stále viac prejavoval ako „plný radosti a Ducha Svätého“, aby
napomáhal rozvoj misií, aby si získaval dôveru založenú na sile životného svedectva,
pretože „dnešný človek počúva radšej svedkov než učiteľov, a ak počúva učiteľov, robí
tak preto, že sú svedkami“ (Evangelii nuntiandi, 41).
Čo je zasvätený
život vo svojej podstate a čo je vlastne povolanie, ktoré ho sprevádza? Niektorí autori
hovoria o troch elementoch každého povolania k zasvätenému životu. Prvým elementom,
ktorý prispieva k zrodeniu povolania, je svedok. Každý z nás by vedel presne povedať,
kto to bol, kto ho nadchol a kto mu akoby prstom ukázal na svet hodnôt, pre ktoré
žiadna obeta nie je dosť veľká. Niekedy ide o významné osobnosti, niekedy však o jednoduchých
nenápadných ľudí. Oni v nás akoby zapálili oheň, ktorý bol síce slabý v momente keď
vznikol, avšak predsa dostačujúci na to, aby prispel k postupnému rastu a dozrievaniu
povolania.
Druhým elementom je vízia. Je to sen, ktorý človek sníva ani nie
tak v noci, ako vo dne. Ktorý sníva s otvorenými očami. Je to túžba často presahujúca
ľudské možnosti, ktorá sa v momente zrodenia podobá rojčeniu, avšak predsa je to túžba,
ktorá nás napĺňa energiou urobiť i nemožné. Je pravdou, že táto počiatočná vízia,
alebo túžba sa časom upravuje, modifikuje, často musí prejsť boľavou očistou. Avšak
nikdy nesmie zomrieť.
Tretím elementom povolania je volanie. Keby sa ma dnes
niekto spýtal, kedy som pocítil kňazské povolanie, alebo vás, kedy ste pocítili povolanie
do rodiny, kedy ste stretli po prvýkrát osobu, s ktorou chcete prežiť život, kedy
nás oslovila istá činnosť, ktorej sa chceme venovať naplno, väčšina z nás by vedela
odpovedať dosť presne. Niektorí by si pomerne presne pamätali okolnosti za ktorých
sa to stalo. Ide o osobnú skúsenosť a zážitok, v ktorom človek akosi jasnejšie cíti
Boží zásah do svojho života. Tu nejde len o slobodné rozhodnutie človeka ale i o zjavovanie
vôle Boha, ktorý má z každým z nás svoj osobitný plán.
Svedok, vízia a volanie.
Tri elementy povolania k zasvätenému životu, ktoré viac čí menej sprevádzajú život
každého kňaza, rehoľníka alebo rehoľníčky. Akú však mali konkrétnu podobu v živote
jednotlivých ľudí, na to sme sa opýtali p. Juraja Cheunga z ostrova Maurícius:
„Myslím
si, že v mojom živote bolo veľa svedkov a jedným z nich bola moja sestra,
ktorá si vybrala zasvätený život. Bola staršia ako ja a mali sme veľmi dobrý vzťah.
Pochádzame z nekresťanskej rodiny. Môj otec zomrel pred mnohými rokmi a matka,
keď sa dozvedela, že setra si zvolila zasvätený život, bola veľmi nespokojná,
ba až nahnevaná. Sestra musela prekonať veľa ťažkostí, aby vytrvala
na tejto ceste. Toto bolo pre mňa silné svedectvo, pretože napriek týmto ťažkostiam
zo strany matky bola pokojná a nebola nikdy nahnevaná.“ „Moja skúsenosť,
ktorú som mal predtým, než som začal žiť rehoľným životom bola udalosť, ktorá by sa
dala označiť rečou sv. Ignáca ako konzolácia – niečo čo upokojuje ducha
človeka. Bola to skúsenosť Vianoc v Indii. Jedna dedina bola úplné zničená a my sme
pomáhali pri prácach na jej obnovovaní. Spoločne sme vybudovali veľký dom, v ktorom
mohli dočasne bývať ľudia, ktorí prišli o strechu nad hlavou. Mnohí z nich neboli
kresťania. Pri slávení Vianoc sa každý zúčastnil na liturgii a zostali
sme nejaký čas spolu. Keď boli postavené ich malé domčeky a mali sa do nich vrátiť,
boli veľmi smutní a nechceli ísť. Napriek tomu, že pochádzali z rôznych
spoločenských vrstiev (a kastovníctvo je Indii veľmi silné), chceli
zostať spolu. Pre mňa to bolo znamenie Božieho vtelenia. Ježiš bol medzi nami a urobil
z nás bratov a sestry. Toto vo mne zanechalo silný dojem, ktorý som túžil zažívať
v mojom živote.“ -pd-