Zamyslenie nad liturgickými čítaniami 4. nedele v Cezročnom období

Zamyslenie pripravil p. Peter Dufka SJ:
„Byť prorokom by bolo skvelé!“ povie si niekto. Dopredu by sme vedeli, kto vyhrá najbližšie voľby a mohli by sme sa podľa toho zariadiť. Vedel by sme, ako bude hrať Rím s Laziom a skočili by sme do stávkovej kancelárie. Takéto predstavy sú však z ríše rozprávok. V skutočnosti byť prorokom bola veľmi ťažká úloha. V evanjeliu sme si vypočuli, ako sa k Ježišovi správali jeho vlastní. Keď ho počuli, „všetkých v synagóge zachvátil hnev. Vstali, vyhnali ho z mesta a viedli do až na zráz vrchu, na ktorom bolo ich mesto postavené, a odtiaľ ho chceli zhodiť“. Pre náročnosť prorockého poslania bolo niektorým starozákonným prorokom veľmi úzko a všetkými silami sa snažili zbaviť tohto poslania. V knihe proroka Jeremiáša, ktorý mal zvlášť pohnutý osud, nájdeme slová, pri ktorých ide mráz po chrbte: „Prekliaty deň, v ktorom som sa narodil! Deň, v ktorý ma porodila matka, nech nie je požehnaný! Prekliaty muž, ktorý oznámil môjmu otcovi: ,Dieťa sa ti narodilo, chlapček“ (Jer 20,14-15). I prorok Jonáš sa snaží utiecť pred týmto poslaním na lodi a spôsobí kalamitu (porov. Jon 1, 3–4). Byť prorokom bolo povolanie, ktoré ľudia neradi prijímali. Proroci totiž od ľudí niečo vyžadovali, kritizovali ich, napomínali – a to nebolo nič prijemné. Túto nepríjemnosť im obyčajne adresáti ich slov dali silne pocítiť. Prorokom pri plnení ich povolania bolo ťažko a poukazovali na to, že existuje mnoho oveľa rozumnejších, schopnejších či výrečnejších ľudí, ktorí by mali zastávať túto úlohu. Boh si však, na prvý pohľad, akoby úmyselne, vyberá mužov, ktorí o sebe nemajú vysokú mienku. A tak jediné, na čo sa mohli spoľahnúť, nie je ich intelektuálny rozhľad, bystrosť, alebo obratnosť v reči, ale len a len Boh. Kto je to vlastne prorok? Hebrejský termín „nabi“ označoval toho, koho povolal Boh, aby iným predstavil jeho vôľu. V Starom zákone sa prorok označoval aj ako „videc“ (porov. 1 Sam 9, 9), teda človek, ktorý vidí. A grécke slovo „prophetes“, z ktorého vzniklo slovo prorok, označuje človeka, ktorý hovorí otvorene a s autoritou. Tým, že prorok má otvorené oči, vidí za horizont ľudí, ktorých súženia a prílišné svetské starosti obrali o túto schopnosť.

Proroctvo nie je záležitosťou len Starého zákona alebo Ježišových čias. Silne rezonuje i v našej dobe a dotýka sa každého jedného z nás. Je zvláštne, ako pre náš osobnostný i duchovný rast potrebujeme i dnes prorokov. Sú to ľudia, ktorí nám vstupujú do svedomia a ktorí nám poskytujú pravdu o nás samých. Pravdu, ktorá je často veľmi nepríjemná a my by sme ju najradšej nepočuli. Nie je totiž vždy príjemné pozerať sa na svoju tvár v zrkadle. Avšak proroci v našom živote nemusia byť len tvrdí ľudia, ktorí nám pravdu o nás samých hodia necitlivo do tvare. Často môže ísť o ľudí, ktorí nám viac svojím životom, ako slovami dajú najavo, ako sme ďaleko od života pravdy. Proroci sú priami, poukazujú na fakty a ide im o naše dobro. Otázka, ku ktorej nás proroci provokujú je: Robíš všetko, čo môžeš? A ich konfrontácia s nami nám poukáže na to, o koľko viac musíme robiť veci láskyplným spôsobom, ktorý by svetu ukazoval tvár Boha v našich skutkoch.

Ale je tu ešte ďalší dôležitý krok. My sami sme krstom dostali účasť na Kristovom kňazskom, prorockom a kráľovskom úrade. To znamená, že i my sme povolaní stať sa prorokmi v prostredí, v ktorom žijeme. Ak toto povolanie vezmeme vážne, nevyhneme sa skúsenostiam starozákonných prorokov, totiž tomu, že nás ľudia nie vždy budú radi počúvať a nie vždy sa nám bude ľahko hovoriť. Ale čo je ešte ťažšie je to, byť prorokom svojím vlastným životom.

O tom, že život veriacich má vyzerať inak, ako život neveriacich, každý kresťan vie. Avšak, keď príde ku každodenným zápasom v našom živote, keď sa musíme so svojimi názormi predierať v džungli iných názorov a medziľudských vzťahov, vtedy na túto príbuznosť ku Kristovi, k jeho prorockému úradu ľahko zabudneme. Lenže za túto zábudlivosť platíme dosť vysokú cenu. Svet nám neverí. Nie sme proroci, ktorých by, i keď nerád, ale predsa počúval. Svet nás pozoruje a my sa prezentujeme náboženskými symbolmi v našich bytoch, chodením do kostola, alebo krstným listom. Niekedy sa snažíme ospravedlniť to, že nesplňme prorocké poslanie naozaj oprávnenými dôvodmi. Ale ľudí naše dôvody nezaujímajú. Oni chcú skutočne na nás vidieť, že to, čo veríme, i žijeme. Ak to nevidia, potom sa nemôžeme čudovať ich slovám, ktoré sa podobajú výroku známeho agnostického filozofa Nietzscheho: „Ak si kresťania želajú, aby sme verili v ich Vykupiteľa, prečo potom nežijú aspoň trochu, ako vykúpení?“

Milí priatelia, my nebudeme schopní podať presvedčivé svedectvo o tom, že Boh je živý, ak sa naše skutky nebudú zhodovať s tým, čo veríme. Ak náš život nebude mať účasť na živote Krista proroka.