Katechéza Benedikta XVI.: Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov

Počas generálnej audiencie v stredu 20. januára 2010, predniesol pápež Benedikt XVI. túto katechézu:

Drahí bratia a sestry,

sme uprostred Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov, ekumenickej iniciatívy, ktorá sa rozvíja už viac ako sto rokov, a ktorá každý rok upozorňuje na tému jednoty medzi kresťanmi, prebúdza svedomie a podnecuje zainteresovanie všetkých, čo veria v Krista. Robí to predovšetkým pozývajúc k modlitbe, k nasledovaniu príkladu samého Ježiša, ktorý prosí Otca za svojich učeníkov: „Aby boli jedno, aby svet uveril“ (Jn 17,21). Vytrvalá výzva k modlitbe za plné spoločenstvo medzi nasledovníkmi Pána ukazuje najautentickejší a najhlbší zmysel celého ekumenického snaženia, pretože jednota je predovšetkým darom Božím. Ako potvrdzuje Druhý vatikánsky koncil: „Sväté predsavzatie obnoviť jednotu všetkých kresťanov v jednej jedinej Cirkvi Kristovej presahuje ľudské sily a schopnosti“ (Unitatis Redintegratio, 24). A tak, okrem nášho úsilia rozvíjať priateľské vzťahy a podporovať dialóg pre vysvetlenie a vyriešenie nedorozumení, ktoré rozdeľujú cirkvi a cirkevné spoločenstvá, je potrebná dôverná a jednotná modlitba k Pánovi.

Tohtoročná téma je prevzatá z evanjelia sv. Lukáša, z posledných slov Zmŕtvychvstalého Pána svojim učeníkom: „Vy ste toho svedkami“ (Lk 24, 48). Tému navrhla Pápežská rada pre jednotu kresťanov ekumenickej skupine v Škótsku, v spolupráci s komisiou Viera a Konštitúcia Ekumenickej rady cirkví. Pred takmer sto rokmi, 13. až 24. júna 1910 sa práve v škótskom Edinburgu konala Svetová konferencia pre problémy týkajúce sa nekresťanského sveta. Medzi problémami, o ktorých sa vtedy diskutovalo, bol aj problém objektívnej ťažkosti vydávať evanjeliové svedectvo v nekresťanskom svete – ak ho vydávajú kresťania, ktorí sú medzi sebou navzájom rozdelení. Ak sa pred svetom, ktorý nepozná Krista, ktorý sa od neho vzdialil, alebo ktorému na ňom nezáleží, kresťania ukážu ako nejednotní, ba dokonca často rozhádaní, bude vierohodné ich ohlasovanie Krista ako nášho pokoja a jediného Spasiteľa sveta? Vzťah medzi jednotou a misiou od toho času vždy predstavoval podstatný rozmer celého ekumenického snaženia, ba dokonca jeho východisko. Práve pre tento špecifický prínos edinburgská konferencia zostáva jedným z základných bodov moderného ekumenizmu. Katolícka Cirkev na II. Vatikánskom koncile obnovila a silne zdôraznila túto perspektívu, tvrdiac, že rozdelenie medzi Ježišovými učeníkmi sa „nielen zrejme protiví vôli Kristovej, ale je svetu na pohoršenie a na ujmu presvätej veci hlásania evanjelia všetkému stvoreniu.“ (Unitatis Redintegratio, 1)

V tomto teologickom a duchovnom kontexte sa nachádza aj téma navrhnutá tento týždeň na meditáciu a modlitbu: nevyhnutnosť spoločného svedectva o Kristovi. Krátky text „Vy ste toho svedkami“, ktorý bol navrhnutý ako téma, je potrebné čítať v kontexte celej 24. kapitoly Evanjelia podľa Lukáša. Pripomeňme si krátko obsah tejto kapitoly. Najskôr ženy prichádzajú k hrobu, vidia znaky Ježišovho vzkriesenia a ohlasujú, čo videli apoštolom a ostatným učeníkom (v. 8); potom ten istý Zmŕtvychvstalý Pán sa zjaví Emauzským učeníkom na ceste, ukáže sa Petrovi a následne „jedenástim a iným s nimi“ (por. v. 33). Otvára myseľ pre pochopenie Písem ohľadom svojej vykupiteľskej smrti a svojho zmŕtvychvstania, potvrdzujúc, že „v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov.“ (v. 47). Učeníkom, čo boli „zjednotení“ s tými, ktorí boli svedkami jeho diela, Zmŕtvychvstalý Pán sľubuje dar Ducha Svätého (por. v. 49), aby o tom svedčili pred všetkými národmi. Z tohto – „vy ste toho svedkami“ – (Lk 24, 48), ktoré je témou Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov, sa rodia dve otázky. Prvá: Čo je „to, čoho ste svedkami“? Druhá: Akým spôsobom môžeme my byť svedkami týchto vecí?

Ak si pozrieme kontext danej kapitoly, „to, čoho sú apoštoli svedkami“, je vyjadrené predovšetkým v kríži a zmŕtvychvstaní: učeníci videli ukrižovanie Pána, vidia Vzkrieseného, a tak začínajú chápať všetky Písma, ktoré hovoria a tajomstve utrpenia a dare vzkriesenia. „To, čoho ste svedkami“ je teda Kristovo tajomstvo, tajomstvo Syna Božieho, ktorý sa stal človekom, zomrel za nás, vstal z mŕtvych, žije naveky a je zárukou nášho večného života.

Avšak spoznajúc Krista – a toto je podstata veci – spoznávame Božiu tvár. Kristus je predovšetkým zjavením Boha. Vo všetkých časoch ľudia vnímajú Božiu existenciu, jediného Boha, ktorý je však vzdialený a neukazuje sa ľuďom. V Kristovi sa Boh dáva spoznať, vzdialený Boh sa stáva Bohom blízkym. „To, čoho ste svedkami“, je teda predovšetkým Kristovo tajomstvo, priblíženie sa Boha k nám. To v sebe zahŕňa ešte jeden rozmer: Kristus nikdy nie je sám, prišiel medzi nás a zomrel sám, avšak vstal z mŕtvych, aby všetkých pritiahol k sebe. Kristus, ako hovorí Písmo, tvorí telo, zjednocuje celé ľudstvo vo svojej skutočnosti nesmrteľného života. A tak v Kristovi, ktorý zjednocuje ľudstvo, spoznávame budúcnosť tohto ľudstva: večný život. Toto všetko je teda napokon veľmi jednoduché: poznávame Boha poznajúc Krista, jeho Telo, tajomstvo Cirkvi a prísľub večného života.

Tu prichádzame k druhej otázke. Ako môžeme byť my svedkami týchto vecí? Môžeme sa stať svedkami jedine poznajúc Krista – a skrze poznanie Krista aj poznajúc Boha. Poznanie Krista bezpochyby predpokladá intelektuálny rozmer – naučiť sa koľko len môžeme od Krista – ale je to vždy čosi viac, než len intelektuálny proces: je to proces existenciálny, proces otvorenia sa môjho ja, mojej premeny prostredníctvom prítomnosti a sily Kristovej, a tak aj proces otvorenia sa pre všetkých ostatných, ktorí musia byť Kristovým telom. V tomto zmysle je zrejmé, že intelektuálny a existenciálny proces spoznania Krista je tým procesom, ktorý nás robí svedkami. Inými slovami, môžeme byť svedkami, iba ak Krista poznáme z prvej ruky – nielen od iných, ale z nášho vlastného života, z nášho osobného stretnutia s ním. Stretajúc ho opravdivo v našom živote viery, stávame sa jeho svedkami a môžeme tak prispievať k novosti sveta, k večnému životu. Katechizmus Katolíckej cirkvi nám tiež naznačuje obsah „toho, o čom máme svedčiť“. Cirkev zjednotila a zhrnula podstatu daru, čo nám dal Pán v Zjavení, v tzv. „Nicejsko-carihradskom vyznaní viery“, ktoré zakladá svoju autoritu na skutočnosti, že bolo ovocím prvých dvoch ekumenických koncilov (325, 381) (KKC, č. 195). Katechizmus upresňuje, že toto vyznanie je „dodnes spoločné všetkým veľkým cirkvám Východu i Západu.“ (ibid.) V tomto kréde sa teda nachádzajú pravdy viery, ktoré kresťania môžu vyznávať a spoločne o nich svedčiť, aby svet uveril, ukazujúc všetkým – so zápalom a snahou o prekonanie rozdielov – vôľu spoločne kráčať k plnému spoločenstvu, k jednote Kristovho tela.

Slávenie týždňa modlitieb za jednotu kresťanov nás privádza k zamysleniu sa nad ďalšími hľadiskami, dôležitými pre ekumenizmus. Predovšetkým nad veľkým procesom, ktorý sa uskutočnil vo vzťahoch medzi cirkvami a cirkevnými spoločenstvami po edinburgskej konferencii v minulom storočí. Moderné ekumenické hnutie sa rozvinulo tak výrazným spôsobom, že sa stalo dôležitou súčasťou vo viere Cirkvi, pripomínajúcou problém jednoty medzi všetkými kresťanmi a podporujúcou tiež rast spoločenstva medzi kresťanmi navzájom. Toto hnutie nielenže napomáha bratským vzťahom medzi cirkvami a cirkevnými spoločenstvami v duchu prikázania lásky, ale podnecuje aj teologické hľadanie. Okrem toho privádza konkrétny život cirkví a cirkevných spoločenstiev k tematikám, ktoré sa dotýkajú pastorácie a sviatostného života, ako napríklad vzájomné uznávanie krstu, otázky týkajúce sa zmiešaných manželstiev, prípady „comunicatio in sacris“ v jasne definovaných prípadoch. V línii tohto ekumenického ducha sa kontakty rozšírili aj k turíčnym hnutiam a charizmatickým evanjelikom, aby došlo k lepšiemu vzájomnému spoznaniu, i keď je v danej oblasti stále dosť zložitých problémov.

Katolícka Cirkev od čias II. vatikánskeho koncilu vstúpila do bratských vzťahov so všetkými východnými cirkvami a cirkevnými spoločenstvami, organizujúc predovšetkým obojstranný teologický dialóg s väčšinou z nich: dialóg, ktorý umožnil nájsť spoločné body a súhlas vo viacerých otázkach, čím sa prehĺbili vzájomné vzťahy. V minulom roku viaceré rozhovory urobili pozitívne kroky vpred. V októbri 2009 začala Zmiešaná medzinárodná komisia pre teologický dialóg medzi Rímskokatolíckou a Pravoslávnou cirkvou na jedenástom plenárnom zasadaní v cyperskom Paphose rozoberať s východnými cirkvami veľmi dôležitú tému pre dialóg medzi katolíkmi a pravoslávnymi: Úloha rímskeho biskupa v spoločenstve Cirkvi prvého tisícročia, teda v čase, keď kresťania Východu a Západu žili v plnom spoločenstve. Toto štúdium sa následne rozvinie aj vzhľadom na druhé tisícročie. Viackrát som prosil katolíkov o modlitbu za tento dialóg, tak citlivý a dôležitý pre celé ekumenické hnutie. Aj so starodávnymi východnými ortodoxnými cirkvami (koptskou, etiópskou, sýrskou, arménskou) sa Zmiešaná komisia stretla od 26. do 30. januára minulého roku. Tieto dôležité iniciatívy dokazujú ako napreduje hlboký dialóg plný nádeje – so všetkými východnými cirkvami, ktoré nie sú v plnom spoločenstve s Rímom.

V priebehu uplynulého roka boli s cirkevnými spoločenstvami Západu preskúmané dosiahnuté výsledky v rozličných dialógoch počas týchto 40 rokov, s osobitným pozastavením sa pri Anglikánskom spoločenstve, spolu so Svetovou luteránskou federáciou, so Svetovým združením reformovanej cirkvi a so Svetovou metodistickou radou. S ohľadom na tieto výsledky potom Pápežská rada na podporu jednoty kresťanov zrealizovala štúdium na objasnenie záverov, ku ktorým dospeli v bilaterálnych dialógoch a zároveň na pomenovanie otvorených problémov, na ktorých bude potrebné budovať novú fázu konfrontácie.

Spomedzi nedávnych udalostí by som chcel pripomenúť spomienku na desiate výročie Spoločného vyhlásenia o náuke o ospravodlivení, ktorú katolíci a evanjelici slávili spoločne 31. októbra 2009 na podporu pokračovania dialógu a tiež návštevu arcibiskupa Canterbury Rowana Williamsa v Ríme, ktorý mal aj stretnutia na tému osobitnej situácie, v ktorej sa Anglikánske spoločenstvo nachádza. Spoločné úsilie pokračovať vo vzťahoch a dialógu sú pozitívnym znakom, ktorý poukazuje na to, aké je úsilie o jednotu intenzívne, napriek všetkým problémom, ktoré tu sú. Je teda možné vidieť, že tu je rozmer našej zodpovednosti v snahe urobiť maximum k reálnemu dosiahnutiu jednoty, ale je tu aj ďalší rozmer, a to rozmer Božieho konania, pretože len Boh sám môže dať Cirkvi jednotu. Jednota “samovytvorená” by bola ľudská, ale my si želáme Cirkev Božiu, urobenú Bohom, ktorý keď chce a keď sme my pripravení, vytvorí jednotu. Musíme si byť vedomí aj toho, aké skutočné pokroky boli vykonané v spolupráci a v bratstve počas všetkých týchto rokov, počas posledných 50 rokov. Zároveň musíme vedieť, že ekumenická práca nie je priamočiarym procesom. Staré problémy, zrodené v kontexte inej doby, strácajú na svojich ťažkostiach, zatiaľ čo v dnešnom kontexte sa zasa rodia nové problémy a nové ťažkosti. A tak musíme byť stále pripravení na proces očistenia, v ktorom nás Pán robí schopnými byť zjednotení.

Drahí bratia a sestry, prosím všetkých o modlitby za túto zložitú ekumenickú realitu, za podporu dialógu, ako aj za to, aby kresťania našej doby dávali nové spoločné svedectvo vernosti Kristovi pred našim svetom. Nech Pán vypočuje našu prosbu a aj prosbu všetkých kresťanov, ktorá sa k nemu, osobitne v tomto týždni tak intenzívne dvíha. –mk,sg-