Katechéza Benedikta XVI.: „Menší bratia a Bratia kazatelia"

Vatikán (13. januára, 2010, RV) – Pápež Benedikt XVI. predniesol pri generálnej audiencii v stredu 13. januára v Aule Pavla VI. vo Vatikáne nasledujúcu katechézu:



„Drahí bratia a sestry,

na začiatku nového roku nazrime do kresťanských dejín, aby sme sa presvedčili, ako sa tieto dejiny vyvíjajú a ako môžu byť obnovené. Môžeme v nich pozorovať, že svätci vedení Bohom sú autentickými reformátormi života Cirkvi a spoločnosti. Ako učitelia skrze slovo a svedkovia skrze svoj príklad, svätci dokážu podnecovať neustálu a dôkladnú obnovu Cirkvi, pretože sami sú hlboko obnovení, sú v kontakte s opravdivou novosťou: s prítomnosťou Boha vo svete. Táto potešujúca skutočnosť, že v každej generácii sa rodia svätci a prinášajú kreativitu obnovy, neustále sprevádza dejiny Cirkvi, aj uprostred smutných a negatívnych prejavov počas jej putovania. Vidíme naozaj, že v každom storočí sa rodia sily reformy a obnovy, pretože Božia novosť je nepremožiteľná a dáva stále ďalšiu silu na ceste vpred. Tak tomu bolo aj v 13. storočí, kedy sa zrodili a výnimočným spôsobom rozvinuli žobravé rehole: vzor veľkej obnovy a novej historickej epochy. Volali ich tak preto, že ich charakteristikou bolo „žobranie“, teda pokorné spoliehanie sa na materiálnu pomoc ľudí pri prežívaní sľubu chudoby a rozvíjaní vlastného evanjelizačného poslania. Zo žobravých reholí, ktoré vznikli v tomto období, najznámejšími a najdôležitejšími sú Menší bratia a Bratia kazatelia, známi ako františkáni a dominikáni. Takto ich volajú podľa ich zakladateľov, teda podľa svätého Františka z Assisi a Dominika z Guzman. Títo dvaja veľkí svätci mali schopnosť inteligentne čítať „znamenia čias“, vytušiac výzvy, ktoré v danom čase stáli pred Cirkvou.



Jednou z prvých výziev bol rozmach rozličných skupín a hnutí veriacich, ktorí – hoci inšpirovaní legitímnou túžbou autentického kresťanského života – sa často dostávali mimo cirkevného spoločenstva. Boli v rozhodnej opozícii proti bohatej a krásnej Cirkvi, ktorá sa takou stala počas rozkvetu mníšstva. V posledných katechézach som sa pozastavil pri mníšskej komunite kláštora Cluny, ktorá vždy priťahovala mladých, a teda životné sily, ako aj materiálne dobrá a bohatstvá. Tak logicky vyrástla Cirkev bohatá na majetky i nehnuteľnosti. Proti tejto Cirkvi sa stavala myšlienka, že Kristus prišiel na zem chudobný a že skutočná Cirkev by mala byť práve cirkvou chudobných; túžba po skutočnej kresťanskej autentickosti sa tak postavila proti vtedajšej realite cirkevného života. Išlo o takzvané žobravé (pauperistické) hnutia stredoveku. Ostro sa stavali proti spôsobu života kňazov a rehoľníkov tej doby, obviňujúc ich, že zradili Evanjelium a že nepraktizujú chudobu ako prvotní kresťania. Tieto hnutia postavili proti samotnému úradu biskupov akúsi vlastnú „paralelnú hierarchiu“. Okrem toho, aby zdôvodnili svoje počínanie, rozširovali doktríny nezlučiteľné s katolíckou vierou. Napríklad hnutie Katarov a Albigéncov znova predložilo staré herézy, ako opovrhovanie a odmietanie materiálneho sveta: opozícia proti bohatstvu sa rýchlo stáva opozíciou proti materiálnemu svetu ako takému – negáciou slobodnej vôle a potom dualizmom, tvrdením o existencii druhého princípu, princípu zla, ktorý je postavený na roveň Bohu. Tieto hnutia mali úspech, najmä vo Francúzsku a v Taliansku, nielen pre svoju dobrú organizovanosť, ale aj preto, že označovali skutočný neporiadok v Cirkvi, spôsobený nie príliš príkladným správaním viacerých členov kléru.

Františkáni a Dominikáni, nasledujúc príklad svojich zakladateľov naopak ukazovali, že je možné žiť evanjeliovú chudobu a evanjeliovú pravdu ako takú bez toho, že by bolo potrebné oddeľovať sa od Cirkvi. Ukazovali, že Cirkev zostáva skutočným, autentickým miestom Evanjelia a Svätého písma. Ba čo viac, Dominik a František práve z intímneho spoločenstva s Cirkvou a s pápežstvom čerpali silu svojho svedectva. Voľbou, ktorá bola celkom nová a originálna v dejinách zasväteného života, členovia týchto rádov nielenže sa zriekali vlastníctva osobných dobier, ako robievali mnísi od staroveku, ale nechceli ani, aby sa do vlastníctva ich spoločenstiev dostávali pozemky a nehnuteľnosti. Chceli tak vydávať svedectvo skutočne striedmeho života, byť solidárni s chudobnými a spoliehať sa jedine na Prozreteľnosť, žiť každý deň podľa Prozreteľnosti a v dôvernom odovzdaní sa do Božích rúk. Tento osobný a komunitný štýl žobravých reholí, spojený s úplným priľnutím k učeniu Cirkvi a k jej autorite, bol veľmi ocenený pápežmi tej doby, ako boli Inocent III. a Honórius III., ktorí týmto novým cirkevným skúsenostiam ponúkli svoju plnú podporu, rozpoznajúc v nich hlas Ducha. A ovocie prišlo: žobravé skupinky, ktoré sa odlúčili od Cirkvi, sa vrátili do cirkevného spoločenstva alebo sa postupne zmenšovali, až kým celkom nevymizli. Aj dnes, i keď žijeme v spoločnosti, v ktorej často „mať“ znamená viac než „byť“, sú ľudia veľmi citliví na príklady chudoby a solidarity, ktoré veriaci ponúkajú robiac odvážne rozhodnutia. Aj dnes nechýbajú podobné iniciatívy: hnutia, ktoré vychádzajú skutočne z novosti evanjelia a žijú ho radikálne i teraz, odovzdávajúc sa do rúk Božích, aby slúžili blížnym. Svet, ako pripomínal Pavol VI. v Evangelii nuntiandi, rád počúva učiteľov, keď sú zároveň svedkami. Toto je poučka, na ktorú nesmieme nikdy zabudnúť v diele šírenia evanjelia: žiť ako prví to, čo ohlasujeme, byť zrkadlom Božej lásky.

Františkáni a dominikáni boli svedkami, ale aj učiteľmi. Vskutku, druhou potrebou, veľmi rozšírenou v ich dobe, bola potreba náboženského vyučovania. Mnohí laickí veriaci, ktorí žili v rýchlo sa rozvíjajúcich mestách, túžili praktizovať duchovne intenzívny kresťanský život. Snažili sa teda prehlbovať poznanie viery a nechať sa viesť na namáhavej, ale oduševňujúcej ceste svätosti. Žobravé rehole vedeli skvelým spôsobom vyjsť v ústrety i tejto potrebe: ohlasovanie evanjelia v jednoduchosti a v jeho hĺbke a veľkosti bolo jedným cieľom, azda hlavným cieľom ich hnutia. S veľkým zápalom sa venovali ohlasovaniu. Veľmi početnými boli veriaci, ktorí často tvorili skutočné davy, zhromaždení na počúvaniu kazateľov v kostoloch a na verejných miestach – spomeňme si napríklad na sv. Antona. Hovorilo sa o témach blízkych životu ľudí, najmä o praxi teologálnych a morálnych čností, s konkrétnymi príkladmi, ktoré boli ľahko pochopiteľné. Okrem toho sa vyučovali spôsoby ako vyplniť život modlitbou a zbožnosťou. Napríklad Františkáni veľmi rozšírili úctu ku Kristovmu božstvu v úsilí nasledovať Pána. Neprekvapuje preto, že veľký počet veriacich, mužov aj žien sa nechával sprevádzať na tejto ceste bratmi františkánmi a dominikánmi, ktorí boli vyhľadávanými a cenenými duchovnými vodcami a spovedníkmi. Zrodili sa tak združenia laických veriacich, ktorí sa nechávali inšpirovať duchovnosťou sv. Františka a Dominika, prispôsobenou k ich životnému stavu. Ide o Tretí rád, tak františkánsky ako dominikánsky. Inými slovami, ponuka „laickej svätosti“ si získala mnohých ľudí. Ako pripomenul II. vatikánsky koncil, povolanie k svätosti nie je rezervované pre niektorých, ale je univerzálne (por. Lumen gentium, 40). Vo všetkých životných stavoch, podľa potrieb každého z nich, sa nachádza možnosť žiť evanjelium. Aj dnes každý kresťan musí sa snažiť o „vysokú mieru kresťanského života“, nech už patrí ku ktorémukoľvek stavu.

Dôležitosť žobravých reholí v stredoveku rástla natoľko, že laické inštitúcie – ako pracovné organizácie, staroveké korporácie, cechy a samotné verejné autority –obracali sa často na duchovné rady členov týchto rádov pri písaní svojich pravidiel a niekedy aj pri riešení vnútorných alebo vonkajších sporov. Františkáni a dominikáni sa stali duchovnými vodcami stredovekých miest. S veľmi dobrou intuíciou dali do pohybu pastoračnú stratégiu prispôsobenú premenám spoločnosti. Pretože mnohí sa sťahovali z dedín do miest, zakladali svoje konventy nie viac vo vidieckych oblastiach, ale v mestských zónach. Aby mohli rozvinúť vlastné aktivity pre dobro duší, premiestnili sa podľa pastoračných potrieb. Ďalším a celkom inovatívnym rozhodnutím bolo, že žobravé rehole opustili princíp stability, klasický pre staroveké mníšstvo, aby tak začali nový spôsob života. Menší bratia i Kazatelia cestovali z jedného miesta na druhé s misijným zápalom. Následkom toho si stanovili spôsob organizácie života odlišný od spôsobu väčšiny rehoľných rádov. Namiesto tradičnej autonómie, ktorú požíval každý kláštor, dávali viac dôležitosti reholi ako takej a generálnemu predstavenému, ako aj štruktúre provincií. Takto boli žobravé rády viac otvorené pre potreby univerzálnej Cirkvi. Táto flexibilita umožnila vysielanie bratov, ktorí boli najvhodnejší pre rozvoj zvláštnych poslaní: žobravé rády tak dosiahli severnú Afriku, Blízky východ a severnú Európu. S touto flexibilitou sa obnovil misijný dynamizmus.



Ďalšou veľkou výzvou boli kultúrne premeny odohrávajúce sa v tomto čase. Nové otázky oživovali diskusiu na univerzitách, ktoré sa zrodili v 12. storočí. Menší bratia i Kazatelia neváhali prijať aj túto úlohu a ako študenti i profesori vstupovali na v tom čase najslávnejšie univerzity, vytvárali študijné centrá, produkovali texty veľkej hodnoty, priviedli na svet skutočné myšlienkové školy, boli protagonistami scholastickej teológie v jej najlepších časoch, mali významný vplyv na rozvoj myslenia. Najväčší myslitelia, svätý Tomáš Akvinský a svätý Bonaventúra, boli žobravými mníchmi, pracujúcimi s týmto dynamizmom novej evanjelizácie, ktorá obnovila aj odvahu myslenia v dialógu medzi vierou a vedou. Aj dnes existuje „láska pravdy a v pravde“, „intelektuálna láska“, ktorú treba praktizovať, aby boli osvietené mysle a spojila sa viera s kultúrou. Horlivosť františkánov a dominikánov na stredovekých univerzitách je pozvaním, drahí veriaci, aby sme boli prítomní na miestach, kde sa kultivuje poznanie, aby sme s rešpektom a presvedčením predkladali svetlo evanjelia pre základné otázky, ktoré zaujímajú človeka, jeho dôstojnosť a večný osud. Mysliac na úlohu františkánov a dominikánov v stredoveku, na duchovnú obnovu, ktorú vzbudili, na závan nového života, ktorý sprostredkovali svetu, jeden rehoľník povedal: „V tom čase svet starol. Dva rády sa však zrodili v Cirkvi a obnovili jej mladosť – ako mladosť, ktorá sa obnovuje orlovi“ (Burchard d´Ursperg, Chronicon).



Drahí bratia a sestry, vzývajme práve na začiatku tohto roku Ducha Svätého, večnú mladosť Cirkvi: nech dá pocítiť každému naliehavosť vydávania odvážneho a jednotného svedectva evanjeliu, aby nechýbali svätí, ktorí dajú znovu zažiariť Cirkvi ako neveste vždy čistej a krásnej, bez škvrny a vrásky, schopnej neodolateľne pritiahnuť svet ku Kristovi, k jeho spáse.“ –mk-