Homília Benedikta XVI. na slávnosť Zjavenia Pána

Vatikán (6. januára, RV) – Prinášame plné znenie homílie Benedikta XVI., ktorú predniesol pri liturgickej slávnosti Zjavenia Pána 6. januára 2010 vo Vatikánskej bazilike.


Drahí bratia a sestry!

Dnes, na slávnosť Zjavenia Pána, veľké svetlo, ktoré vyžaruje z jaskyne v Betleheme prostredníctvom Mudrcov z Východu, zaplavuje celé ľudstvo. Prvé čítanie z knihy proroka Izaiáša a úryvok z Matúšovho evanjelia, ktoré sme si pred chvíľou vypočuli, stavajú vedľa seba prísľub a jeho naplnenie. Je tu prítomné to osobitné napätie, ktoré sa objavuje vtedy, keď čítame v jednom slede úryvky zo Starého a Nového zákona. Hľa, pred nami sa zjavuje nádherná vízia proroka Izaiáša, ktorý po poníženiach, ktoré si izraelský ľud vytrpel od mocných tohto sveta, vidí okamih, v ktorom veľké svetlo Boha, zdanlivo bezmocného a neschopného chrániť svoj ľud, vzíde nad celou zemou, takže pred ním pokľaknú králi národov. Prídu zo všetkých končín zeme a položia mu k nohám svoje najcennejšie poklady. A srdce ľudu sa bude chvieť radosťou.

V porovnaní s uvedenou víziou sa tá, ktorú predstavuje evanjelista Matúš, javí ako chudobná a nepatrná: zdá sa nám nemožné rozoznať v nej uskutočnenie slov proroka Izaiáša. Totiž do Betlehema neprichádzajú mocnári a králi zeme, ale Mudrci, neznáme osoby, na ktorých sa pravdepodobne pozeralo s podozrením. V každom prípade neboli hodní osobitnej pozornosti. Obyvatelia Jeruzalema sú informovaní o tom, čo sa stalo, ale nepovažujú za potrebné sa tým obťažovať. Zdá sa, že ani v Betleheme niet nikoho, kto by sa staral o narodenie tohto Dieťaťa, ktorého Mudrci nazvali Židovským kráľom, alebo o týchto mužov, ktorí prišli z Východu, aby ho navštívili. Totiž krátko nato, keď kráľ Herodes ukáže, kto prakticky drží v rukách moc, prinúti Svätú rodinu k úteku do Egypta a krviprelievaním nevinných ponúkne dôkaz o svojej krutosti (por. Mt 2,13-18), zdá sa byť udalosť s Mudrcmi vymazaná a zabudnutá. Je preto pochopiteľné, že srdce a duša veriacich všetkých storočí je viac priťahovaná víziou proroka, než striedmym rozprávaním evanjelistu. Potvrdzujú to aj vyobrazenia tejto návštevy v našich betlehemoch. Nachádzame v nich ťavy, dromedárov, mocných kráľov tohto sveta, ktorí pokľakajú pred Dieťaťom a k jeho nohám kladú svoje dary v drahocenných skrinkách. Musíme však venovať väčšiu pozornosť tomu, čo nám oba tieto texty chcú povedať.

Čo v skutočnosti videl Izaiáš svojím prorockým pohľadom? V jedinej chvíli sa mu vyjavuje skutočnosť, ktorá poznačí celú históriu. Ale ani udalosť, o ktorej nám rozpráva Matúš, nie je zanedbateľnou epizódou, ktorá sa končí náhlivým návratom Mudrcov do vlastnej krajiny. Naopak, je to začiatok. Tieto postavy pochádzajúce z Východu nie sú posledné, ale prvé z dlhej procesie tých, ktorí naprieč celou históriou vedia rozpoznať posolstvo hviezdy, vedia kráčať po cestách naznačených Svätým písmom, a tak dokážu nájsť toho, ktorý sa zdá byť slabým a krehkým, ale ktorý má moc darovať najväčšiu a najhlbšiu radosť srdcu človeka. V ňom sa totiž prejavuje nádherná realita, že Boh nás pozná a je nám blízko, že jeho veľkosť a sila sa nevyjadrujú v logike sveta, ale v logike bezbranného dieťaťa, ktorého sila spočíva iba v láske, ktorá sa nám zveruje. V priebehu dejín sú vždy prítomní ľudia, ktorí sú ožiarení svetlom hviezdy, nachádzajú cestu a prichádzajú k nemu. Všetci zažívajú, každý svojím vlastným spôsobom, skúsenosť samotných Mudrcov.

Títo priniesli zlato, kadidlo a myrhu. Nie sú to zaiste dary zodpovedajúce základným alebo každodenných potrebám. V tej chvíli by bola Svätá rodina istotne viac potrebovala niečo iné ako je kadidlo či myrha a dokonca ani zlato jej nemohlo poslúžiť bezprostredne. Avšak tieto dary majú svoj hlbší význam. Sú právnym aktom. V skutočnosti, podľa vtedajšej orientálnej mentality, predstavovali uznanie osoby ako Boha a Kráľa. Sú teda znakom, ktorým sa prejavuje podriadenosť. Vyjadrujú, že od tejto chvíle tí, ktorí prinášajú dary, patria vládcovi a uznávajú jeho autoritu. Dôsledok, ktorý z toho vyplýva, je okamžitý. Mudrci už nemôžu pokračovať vo svojej ceste, nemôžu sa viacej vrátiť k Herodesovi, nemôžu už byť naďalej spojencami tohto mocného a krutého vládcu. Boli privedení natrvalo na cestu Dieťaťa. Na tú cestu, ktorá ich naučí nebrať ohľad na veľkých a mocných tohto sveta a privedie ich k Tomu, ktorý nás očakáva medzi chudobnými. Na cestu lásky, ktorá jediná môže premeniť svet.
Nielen že sa mudrci vydali na cestu, ale od tohto ich počinu sa začalo čosi nové. Bola vytýčená nová cesta, zostúpilo na svet nové svetlo, ktoré nezhasína. Uskutočňuje sa vízia proroka: toto svetlo už viac vo svete nemôže byť nepoznané. Ľudia vykročia k Dieťaťu a budú ožiarení radosťou, ktorú vie darovať iba Ono. Betlehemské svetlo naďalej žiari po celom svete. A tým, ktorí ho prijali, svätý Augustín pripomína: „Aj my, keď sme uznali Krista ako nášho kráľa a kňaza, ktorý za nás zomrel, uctili sme si ho rovnako, ako keby sme darovali zlato, kadidlo a myrhu. Chýba nám už len to, aby sme o ňom svedčili tým, že si zvolíme inú cestu ako je tá, ktorou sme prišli (Sermo 202, In Epiphania Domini, 3,4).

Ak teda čítame spolu Izaiášov prísľub a jeho naplnenie v Matúšovom evanjeliu na veľkom pozadí celých dejín, javí sa evidentné, že to, čo sa nám tu hovorí a čo sa pokúšame napodobniť betlehemom, nie je sen a ani prázdna hra senzácií a emócii, ktoré by nemali žiadnu silu a boli nereálne. Ale, že je to Pravda, ktorá žiari vo svete, aj keď sa Herodes stále zdá byť silnejší a zdá sa, že to Dieťa je možné odstrčiť medzi tých, ktorí sú bezvýznamní alebo je možné ho priamo pošliapať. No jedine v tomto Dieťati sa prejavuje Božia sila, ktorá zhromažďuje ľudí všetkých storočí, aby pod jeho vládou kráčali cestou lásky, ktorá premieňa svet. Avšak, aj keď sa z tých nemnohých, čo boli v Betleheme, stali mnohí, veriacich v Ježiša Krista sa zdá byť stále málo. Mnohí videli hviezdu, ale iba niekoľkí pochopili jej posolstvo. Znalci Písma v Ježišovej dobe dokonale poznali Božie slovo. Boli schopní bez problémov vymenovať všetko, čo sa v Písme dalo nájsť o mieste, kde sa mal Mesiáš narodiť, ale ako hovorí svätý Augustín, „dopadlo to s nimi ako s kamennými míľnikmi – zatiaľ čo poskytli informácie pocestným, sami ostali nečinní a bez pohybu“ (Sermo 199. In Epiphania Domini, 1,2).
Môžeme sa teda spytovať: Aký je dôvod, prečo niektorí vidia a nachádzajú a iní nie? Čo otvára oči a srdce? Čo chýba tým, ktorí zostávajú ľahostajní, tým, ktorí ukazujú cestu, no zostávajú nehybní? Môžeme dať odpoveď: ich prílišná sebaistota, nárokovanie si dokonalého poznania reality a namýšľanie si, že už vyjadrili nad vecami definitívny súd - toto robí ich srdcia uzavretými a necitlivými pre Božiu novosť. Sú si istí v tom, že majú vo svete prehľad a nedajú sa viac vo vnútri otriasť odvážnym činom takého Boha, ktorý sa s nimi chce stretnúť. Svoju dôveru vkladajú viac v samých seba než v neho a nepovažujú za možné, že by Boh bol tak veľký, aby sa mohol stať malým - že by sa k nám mohol naozaj priblížiť.

Napokon, to, čo tu chýba, je autentická pokora, ktorá sa vie podriadiť tomu, čo je väčšie, ale aj autentická odvaha, ktorá dáva uveriť tomu, čo je opravdivo veľké, i keď sa to prejavuje v bezbrannom dieťati. Chýba tu evanjeliová schopnosť byť v srdci dieťaťom, schopnosť žasnúť a vyjsť zo seba samých a vykročiť na cestu, ktorú ukazuje hviezda, na Božiu cestu. Pán však má moc urobiť nás schopnými vidieť a má moc zachrániť nás. Žiadajme si teda od neho, aby nám dal srdce múdre a nevinné, ktoré nám umožní vidieť hviezdu jeho milosrdenstva a vydať sa na jeho cestu, aby sme ho našli a boli zaplavení tým veľkým svetlom a tou pravou radosťou, ktoré on priniesol do tohto sveta. Amen! -lm, js, jb-