Posolstvo „Urbi et orbi“ Benedikta XVI.

Vatikán (25. decembra, RV) – Na poludnie v deň slávnosti Narodenia Pána pápež Benedikt XVI. udelil veriacim požehnanie Urbi et orbi, pred ktorým predniesol nasledujúce posolstvo:



Drahí bratia a sestry v Ríme a na celom svete

a vy všetci, mužovia a ženy milovaní Pánom!



„Lux fulgebit hodie super nos, quia natus est nobis Dominus.”

„Dnes zažiarilo nad nami svetlo, lebo sa nám narodil Pán.“

(Rímsky misál, Úvodný spev Omše na úsvite zo slávnosti Narodenia Pána.)



Liturgia svätej omše na úsvite nám pripomenula, že noc už ustúpila a deň sa priblížil. Svetlo, ktoré vychádza z betlehemskej jaskyne, žiari na nás. Sväté Písmo a liturgia nám však nehovoria o prirodzenom svetle, ale o inom, osobitnom svetle, ktoré je zamerané a nasmerované smerom k „nám“ - k tým istým „nám“, pre ktorých sa betlehemské Dieťa „narodilo“. Toto „my“ predstavuje Cirkev, veľkú rodinu veriacich v Krista na celom svete, ktorí s nádejou očakávali nové narodenie Spasiteľa a dnes slávia toto stále aktuálne tajomstvo.



Spočiatku, pri jasličkách v Betleheme, bolo toto „my“ takmer neviditeľné ľudským očiam. Ako nám podáva Evanjelium sv. Lukáša, toto „my“ zahŕňalo okrem Márie a Jozefa len zopár jednoduchých pastierov, ktorí prišli k jaskynke upozornení anjelmi. Svetlo prvých Vianoc bolo ako oheň zapálený v noci. Všade okolo bola tma, zatiaľ čo v jaskynke žiarilo pravé svetlo, ktoré „osvecuje každého človeka“ (Jn 1,9) Všetko sa však odohralo v jednoduchosti a skrytosti, v štýle, akým Boh pôsobí v celých dejinách spásy.



Boh rád zažíha ohraničené svetlá, aby potom rozjasnil široké okolie. Pravda, rovnako ako Láska, ktoré sú obsahom tohto svetla, sa rozsvecujú tam, kde je toto svetlo prijaté a ďalej sa šíria ako kruhy so spoločným stredom, akoby dotykom, do sŕdc a myslí tých, ktorí potom, ako sa slobodne otvorili pre jeho jas, sa sami stávajú zdrojmi svetla. To, čo sa začína v chudobnej jaskynke v Betleheme, sú dejiny Cirkvi, ktorá sa počas storočí stáva Ľudom a zdrojom svetla pre ľudstvo. Aj dnes, prostredníctvom tých, ktorí idú v ústrety Dieťaťu, Boh stále zapaľuje ohne uprostred noci sveta, aby tak volal ľudí k tomu, aby v Ježišovi rozpoznali „znamenie“ jeho zachraňujúcej a oslobodzujúcej prítomnosti a aby rozšíril to „my“ veriacich v Krista na celé ľudstvo.

Kdekoľvek je prítomné to „my“, ktoré prijíma Božiu lásku, tam žiari aj Kristovo svetlo, i v tých najťažších okolnostiach. Cirkev, ako Panna Mária, ponúka svetu Ježiša, Syna, ktorého ona sama prijala ako dar a ktorý prišiel vyslobodiť človeka z otroctva hriechu. Tak ako Mária, ani Cirkev nemá strach, pretože toto Dieťa je jej silou. No ona si ho nenecháva pre seba: ponúka ho tým, ktorí ho hľadajú s čistým srdcom, ľuďom tejto zeme a utláčaným, obetiam násilia a tým, ktorí prahnú po dobrodení pokoja. Aj dnes, pre ľudskú rodinu, ktorá je hlboko poznačená ťažkou ekonomickou krízou, no ešte skôr krízou morálnou, a je poznačená bolestivými ranami vojen a konfliktov, Cirkev - svojím spôsobom zdieľania sa a vernosti človeku - znovu opakuje spolu s pastiermi: „Poďme do Betlehema!“ (Lk 2,15), tam nájdeme našu nádej.



Toto „my“ Cirkvi žije tam, kde sa narodil Ježiš, vo Svätej Zemi, aby pozývalo jej obyvateľov zanechať každú logiku násilia a pomsty a aby sa zasadili s obnovenou rozhodnosťou a veľkorysosťou na ceste k pokojnému spolužitiu. „My“ Cirkvi je prítomné aj v iných krajinách Blízkeho východu. Ako nemyslieť na ťažkú situáciu v Iraku a na to maličké stádo kresťanov, ktorí žijú v tomto regióne? Nezriedka sú vystavení násiliu a nespravodlivosti, ale stále sú ochotní prispieť svojím dielom k budovaniu občianskeho spolužitia, ktoré sa prieči logike konfliktov a odmietania vlastných susedov. „My“ Cirkvi pôsobí na Srí Lanke, na Kórejskom polostrove a na Filipínach, ako aj v iných ázijských krajinách, ako kvas zmierenia a pokoja.



Na africkom kontinente neprestáva dvíhať hlas k Bohu, aby prosila o koniec každého zneužívania v Demokratickej republike Kongo. Pozýva obyvateľov Guiney a Nigeru k rešpektovaniu práv každej osoby a k dialógu. Obyvateľov Madagaskaru žiada o prekonanie vnútorných rozdelení a o vzájomné prijatie. Všetkým pripomína, že sú povolaní k nádeji, napriek drámam, skúškam a ťažkostiam, ktoré na nich naďalej doliehajú.



V Európe a Severnej Amerike „my“ Cirkvi naliehavo vyzýva prekonať egoistickú a technokratickú mentalitu, podporovať spoločné dobro a rešpektovať najslabšie osoby, počínajúc tými ešte nenarodenými. V Hondurase pomáha opätovne začať cestu inštitucionálnej obnovy. V celej Latinskej Amerike je „my“ Cirkvi faktorom identity, plnosti pravdy a činorodej lásky, ktoré nemôže nahradiť žiadna ideológia, je apelom k rešpektovaniu neodcudziteľných práv každej osoby a k jej integrálnemu rozvoju, je zvesťou spravodlivosti a bratstva, je prameňom jednoty.



Verná poslaniu, ktoré dostala od svojho Zakladateľa, je Cirkev solidárna s tými, ktorí sú zasiahnutí prírodnými pohromami a chudobou. Pri pohľade na exodus tých, ktorí opúšťajú svoju zem a sú nútení odísť ďaleko pre hlad, netoleranciu alebo znehodnocovanie životného prostredia, Cirkev je prítomná ako tá, ktorá pozýva k ich prijatiu. Slovom, Cirkev všade ohlasuje Kristovo evanjelium napriek prenasledovaniam, diskrimináciám, útokom či ľahostajnosti, častokrát nepriateľskej, ktoré jej však zároveň naopak umožňujú mať účasť na osude svojho Učiteľa a Pána.



Drahí bratia a sestry, akým veľkým darom je byť súčasťou spoločenstva, ktoré je pre všetkých! Je to spoločenstvo Najsvätejšej Trojice, z ktorej srdca zostúpil na svet Emanuel, Ježiš, „Boh s nami“. Tak ako betlehemskí pastieri, aj my kontemplujme plní úžasu a vďačnosti toto tajomstvo lásky a svetla! Požehnané Vianoce všetkým! -pd, jb-