Katechéza Benedikta XVI.: Príspevok sv. Františka z Assisi k sláveniu Vianoc

Vatikán (23. decembra, RV) – Pápež Benedikt XVI. sa vo svojej katechéze pri generálnej audiencii v stredu 23. decembra 2009 v Aule Pavla VI. prihovoril veriacim týmito slovami:

„Drahí bratia a sestry, s Vianočnou novénou, ktorú v týchto dňoch slávime, nás Cirkev pozýva intenzívne a do hĺbky prežívať prípravu na Narodenie Spasiteľa, ktoré je už predo dvermi. Všetci nosíme vo svojom srdci prianie, aby nám táto oslava Vianoc priniesla uprostred uponáhľanej aktivity našich dní tichú a hlbokú radosť z toho, že na dotyk ruky okúsime dobrotu nášho Boha a načerpáme novú odvahu.

 

Pre lepšie pochopenie významu Narodenia Pána by som chcel v krátkosti naznačiť, aký bol historický pôvod tejto slávnosti. Liturgický rok Cirkvi sa totiž nevyvinul tak, že by sa odvíjal od narodenia Krista, ale od viery v jeho vzkriesenie. Preto najstarším sviatkom kresťanstva nie sú Vianoce, ale Veľká noc. Kristovo vzkriesenie je fundamentom kresťanskej viery, tvorí základ ohlasovania evanjelia a dáva zrod Cirkvi. Byť kresťanmi teda znamená žiť veľkonočným, paschálnym spôsobom, vstúpením do dynamiky, ktorá začína v krste a vedie nás k tomu, aby sme zomreli hriechu, aby sme žili s Bohom (porov. Rim 6,4).“  

Ako ďalej povedal Benedikt XVI., prvý, kto sa  vyjadril s jasnosťou, že Ježiš sa narodil 25. decembra, bol sv. Hypolit Rímsky, vo svojom komentári k prorokovi Danielovi, napísanom okolo r. 204. Tento dátum tiež podľa niektorých exegétov súvisel so židovským sviatkom posvätenia Jeruzalemského chrámu. Kristovým príchodom sa takto uskutočňuje posviacka chrámu, je to advent – príchod – Boha na túto zem.



„V kresťanstve sviatok Vianoc prijal definitívnu formu vo 4. storočí, keď nahradil rímsky sviatok neporaziteľného slnka - „Sol invictus“. Tento výraz zdôrazňuje skutočnosť, že narodenie Krista je víťazstvom pravého svetla nad temnotami, zlom a hriechom. Osobitná a intenzívna duchová atmosféra, ktorá sprevádza Vianoce, sa rozvinula v stredoveku vďaka Františkovi z Assisi, ktorý bol hlboko zamilovaný do dieťaťa Ježiša - Boha s nami. Jeho prvý životopisec, Tomáš z Celana v diele Vita seconda rozpráva, že sv. František „zo všetkých sviatkov s nevysloviteľnou horlivosťou najradšej slávil Narodenie dieťaťa Ježiša a nazýval ho sviatkom sviatkov - dňom, v ktorom Boh, ktorý sa stal malým dieťatkom, sal mlieko z ľudských pŕs.“ (Fonti Francescane, č. 199, s. 492).



Táto osobitná nábožnosť voči tajomstvu Vtelenia sa stala základom povestného slávenia Vianoc v Greccio. Pravdepodobne bola inšpirovaná Františkovou púťou do Svätej Zeme, ako i jasličkami v Bazilike Santa Maria Maggiore v Ríme. To, čo oduševňovalo „Chudáčika z Assisi“, bola túžba zakúsiť konkrétnym, živým a aktuálnym spôsobom poníženú vznešenosť udalosti narodenia Ježiška a sprostredkovať túto radosť všetkým.“



Svätý Otec ďalej vyzdvihol osobitný pedagogický význam Františkovho živého betlehemu v Greccio, ktorý dal celkom jasne ľuďom pocítiť „bezbrannú lásku Boha, jeho poníženosť a dobrotu, ktorá sa vo vtelení Slova zjavuje ľuďom, aby ich učila novému spôsobu ako žiť a milovať.“ Benedikt XVI. ďalej pokračoval:



„Celano hovorí, že v tú vianočnú noc bola Františkovi udelená milosť zázračného videnia. Videl ležať nehybne v jasliach malé dieťa, ktoré sa prebudilo zo sna, keď sa priblížil František. A dodáva: „Táto vízia nevybočuje zo skutočnosti, pretože účinkovaním milosti, ktorá pôsobila prostredníctvom jeho svätého služobníka Františka, sa dieťa Ježiš prebudilo v srdciach mnohých, ktorí naň zabudli, a hlboko sa im tak vrylo do pamäti, v ktorej si ho držali s láskou. (Vita prima, op.cit., s. 307). Tento obraz vyjadruje veľmi presne, ako sa Františkova živá viera a láska, ktorú mal voči Kristovej ľudskosti, preniesla na kresťanský sviatok Vianoc: objav, že Boh sa zjavuje cez drobné údy malého Ježiška. Vďaka sv. Františkovi kresťanský ľud mohol vnímať, že na Vianoce sa Boh skutočne stal „Emmanuelom“ – „Bohom s nami“, od ktorého nás neoddeľuje žiadna prekážka a žiadna vzdialenosť. V tomto dieťati sa Boh stal tak bezprostredným každému z nás, tak blízkym, že ho môžeme osloviť slovíčkom ty. Môžeme s ním udržiavať dôverný a hlboký citový vzťah, taký, aký máme k malému dieťaťu.“  

Ďalej Benedikt XVI. poukázal na to, že v tomto Dieťati sa ukazuje Boh-Láska. “Boh sa stáva bezbranným dieťaťom, aby zvíťazil nad pýchou, nad násilím, nad ľudským bažením po majetku.” Jeho postavenie Dieťaťa nám zároveň ukazuje, ako môžeme stretnúť Boha a tešiť sa z jeho prítomnosti. Svätý Otec pripomenul slová Matúšovho evanjelia „Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva“ (Mt 18,3) a dodal, že „ten, kto nepochopil tajomstvo Vianoc, nepochopil jeden z rozhodujúcich prvkov kresťanskej existencie.



Modlime sa k Otcovi, aby udelil nášmu srdcu jednoduchosť, ktorá v Dieťati rozpozná Pána, práve tak, ako František v tej noci v Greccio. Potom by sa mohlo i nám prihodiť to, čo hovorí Tomáš z Celana, keď poukazujúc na skúsenosť pastierov zo Svätej Noci (porov. Lk 2,20) takto hovorí o tých, ktorí boli svedkami udalosti v Greccio: „Každý sa vrátil domov naplnený nevýslovnou radosťou“ (Vita prima, op.cit., č. 86, s. 479). A to je prianie, s ktorým sa zo srdca obraciam k vám všetkým, k vaším rodinám a k tým, kterí sú vám drahí: Požehnané Vianoce vám všetkým!“ –pd, jb-