Pre gréckokatolíkov: Príprava na duchovné prežitie Vianoc

Arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi, hovorí o príprave na duchovné prežitie Vianoc v rámci pravidelnej rubriky pre gréckokatolíkov.



Poštové schránky, tradičné ale aj elektronické, sú v týchto dňoch zaplnené vianočnými pozdravmi, ktoré si ľudia vymieňajú. V niektorých končinách nášho kontinentu sa už ale ľudia akosi hanbia pozdraviť z príležitosti Vianoc, a preto si vymieňajú pozdravy z príležitosti akýchsi takzvaných sezónnych sviatkov, či sviatočných dní, ako som sa o tom mohol presvedčiť pri nedávnej návšteve Londýna, kde z výkladov obchodných domov sa na na mňa vycierali tieto bezduché slogany Dedov Mrázov a Santa Klausov.



Tradícia Vianočných pozdravov, ba vlastne každého pozdravu je spojená s akousi výzvou, či prehlásením čohosi, čomu človek verí, za čím si stojí, čo je naozaj súčasťou jeho osobnosti. Pri našich vianočných pozdravoch by nám nemalo hádam stačiť, aby sme si priali len niečo „veselé“, poprípade „šťastné a veselé“. Veľa hovorí o úrovni každého človeka, o jeho duchu, spôsob akým sa pozdravuje. Že v našom národe skutočne prebýva kresťanský duch, toho dôkazom je aj skutočnosť, že sme si zvykli priať si navzájom „požehané a milostiplné Vianoce“. Pekným príkladom kresťanského ducha, ktorý može prežiarovať celý každodenný život, je náš gréckokatolícky pozdrav vo vianočnom období. „Christos raždajetsja!“ na ktorý sa odpovedá „Slavite jeho!“, teda doslova „Kristus sa rodí“, alebo, „Kristus sa narodil!“ s odpoveďou „Oslavujte ho!“



Málokto vie, že tento pozdrav pochádza zo starých kresťanských čias. 25. decembra roku 379, carihradský patriarcha sv. Gregor Naziánsky začal svoju vianočnú kázeň slovami: :"Kristus sa rodí oslavujte ho! Kristus prichádza z nebies, - vyjdite mu v ústrety! Kristus prichádza na zem, zvelebujte ho!" Aj tento pozdrav, okrem toho, že je pre nás spojivom so živou tradíciou cirkvi, je vlastne skutočným programom, ktorý nestačí vyhlásiť, ale ktorý je potrebné každodenne plniť.

Cirkevná tradícia nám úvádza mnohé príklady cirkevných Otcov, ktorí vo svojich spisoch venovali veľkú pozornosť vianočným sviatkom. Mních Kozmas sa vyjadril o tomto sviatku Kristovho príchodu medzi ľudí slovami: „Rozjímam nad tajomstvom úžasným a nepochopiteľným. Jaskyňa je nebom, Panna je cherubínským trónom, jasle sú kolískou, v ktorej je uložený Kristus–Boh, ktorého nik nemôže obsiahnuť.“



Aj svätý Ján Damascénsky medituje nad vianočným tajomstvom: „Ten, ktorý nemá telo sa vteľuje, Slovo sa telom zaťažuje. Neviditeľný sa stáva viditeľným, nedotknuteľný sa dáva dotknúť. Ten, ktorý nemá začiatok, si teraz berie začiatok. Syn Boží sa stáva synom človeka a to je Ježiš, ten istý včera, dnes a naveky“. Pohľad východného kresťana na Vianoce spočíva predovšetkým na tajomstve utajenom od večnosti, ktoré sa odkrýva až v plnosti času v Betleheme. Upiera zrak na Boha, Slnko Spravodlivosti, ktoré svojím svetlom osvecuje tmu hriechu.



Vianoce sú okrem toho považované aj za sviatok zbožštenia človeka. Svätý Atanáz Alexandrijský to vyjadril týmito krásnymi slovami: „Boh sa stal človekom, aby sa človek stal Bohom“. Pod zbožštením, Východ má na mysli posledný cieľ celého diela spásy. Prostredníctvom vtelenia je naplnená Adamova túžba stať sa podobným Bohu. Človek môže znova získať raj.



Okrem toho Východná Cirkev si hneď v ten deň pripomína aj poklonu troch mudrcov. Túto myšlienku vyjadruje aj tropár Narodenia: „Narodenie Tvoje Kriste Bože náš, prinieslo svetu svetlo múdrosti, lebo mudrci hviezdou sa poučili klaňať sa ti ako Slnku pravdy a uznávať teba východ z výsosti. Pane sláva tebe".



Pri vianočnej liturgii budeme spievať kondák: „Dnes Panna rodí večného Boha. Zem ako dar Neprístupnému ponúka jaskyňu. Anjeli s pastiermi ho oslavujú. Mudrci s hviezdou k nemu putujú, lebo večný Boh z lásky k nám sa narodil ako Dieťa.“ Jeho autorom je sv. Roman Sladkopevec - Melód a k vzniku tohto spevu sa viaže osobitná legenda. Roman, pôvodom zo Sýrie sa okolo roku 518 presťahoval do Konštantínopolu, kde sa stal diakonom pri Chráme Panny Márie v Cyrusovom kláštornom a mestskom komplexe. K pobytu v tomto chráme sa viaže aj správa jeho prvých životopiscov o mystickom zážitku, ktorý rozhodným spôsobom ovplyvnil jeho ďalší osud. Z najstaršieho Synaxária, teda životopisu sa dozvedáme, že na začiatku svojho účinkovania sa mu počas Vianočnej noci, vo sne zjavila Božia Matka a odovzdala mu popísaný zvitok s príkazom, aby tento prehltol. Keď Roman otvoril ústa, aby splnil tento príkaz, prebudil sa. Ďakujúc Pánovi za tento znak jeho priazne pri nasledujúcej liturgii vystúpil na ambón a bez prípravy, improvizujúc začal spievať Hymnus narodenia. Pôvodný Romanov kondák mal 24 veršov. Refrén z tohto 24 veršového hymnu spievame aj my dodnes pri vianočnej liturgii ako kondák 3. hlasu



K vianočnej atmosfére patria už neodmysliteľne aj jasličky, či tzv. betlehem. Nadväzujú na prastarú tradíciu zobrazovania Narodenia Pána, ktorej prvý výtvarný prejav nachádzame v rímskych katakombách sv. Prisky z 3. storočia. Východná cirkev vo vianočnom období vystavuje k osobitnej úcte ikonu Narodenia, hádam najznámejším vzorom je typ zhotovený ruským stredovekým ikonopiscom Andrejom Rubľovom. Na západe a taktiež aj vo väčšine našich chrámov vidíme iný spôsob sprítomňovania tajomstva Narodenia Pána, tzv. betlehem, či jasličky. Ľudové betlehemy a rozličné jasličkové pobožnost majú na našom území stáročnú tradíciu. Tento obyčaj má svoj pôvod vo zvyku zavedenom sv. Františkom.



Keď budeme pri vianočných liturgických obradoch slávnostne spievať S nami Boh, na povečerii, či na utierni Sláva Tebi, pokazavšemu nam svit, Sláva vo vyšnich Bohu, Sláva na výsostiach Bohu, mali by sme si uvedomiť, že zrodenie slovanskej liturgie má tiež svoj vzťah k udalosti Narodenia. Aký? Žitie Konštantínovo hovorí: „Pápež prijmúc knihy slovenské, posvätil ich a položil na oltár v chráme Svätej Márie, ktorý sa volá Fatné a spieval s nimi liturgiu.“ (ŽK XVI). Fatné, po grécky, znamená jasle. Týmto výrazom je označená Bazilika S. Maria Maggiore. V nej sa totiž, pod hlavným oltárom, v striebornej skrini za kovovou platňou nachádzajú podľa tradície pozostatky jasličiek, v ktorých bol uložený malý Ježiš v Betleheme. Na tomto oltári boli schválené naše liturgické knihy a tu prvýkrát oficiálne znela liturgia v reči našich predkov.


V týchto dňoch, keď je naša pozornosť sústredená na Betlehem, na jasličky, aj táto súvislosť nám dokazuje lásku Božieho dieťaťa, ktoré prichádza naozaj pre všetkých ľudí dobrej vôle, bez rozdielu rasy či reči. Božie slovo a liturgia prišli do nášho národa posvätené dotykom betlehemských jasieľ, liturgia je nerozlučne spätá s dejinami nášho národa. Kolískou našej duchovnosti sú vlastne betlehemské jasle. Vianoce nás teda prostredníctvom slávenej a žitej liturgie spájajú s celou tradíciou cirkvi. Znovuprežívanie tajomstva Kristovho narodenia ktoré oslavujeme počas Vianoc je symbolom spojenia sa s rodiacim sa a večne živým Slovom, ktoré na seba vzalo v konkrétnom historickom momente ľudskú podobu, a ktoré sa aj dnes opäť stáva Telom, aby prebývalo medzi nami.