Jubilujúci kardinál Tomáš Špidlík SJ

V dnešnej rubrike vám, vážení poslucháči, priblížime osobnosť kardinála Tomáša Špidlíka SJ pri príležitosti jeho životného jubilea. Vo štvrtok minulý týždeň sa v Ríme konala slávnostná recepcia, ktorú v Českom pápežskom kolégiu Nepomucénum na počesť jubilanta usporiadalo Veľvyslanectvo Českej republiky pri Svätej stolici a tiež české veľvyslanectvo v Taliansku.



Medzi prítomnými boli kardináli Giovanni Coppa, Bernard Law a prirodzene nechýbal český prímas Miloslav Vlk. V českom kolégiu, ktoré sa nachádza neďaleko Lateránskej baziliky, odznel pozdravný list prezidenta Českej republiky, pozdrav ministra kultúry a ministra zahraničných vecí a zástupcovia Senátu odovzdali kardinálovi pamätnú medailu.



My vám predstavíme otca kardinála Špidlíka slovami slávnostného príhovoru jeho rehoľného spolubrata, P. Richarda Čemusa SJ, profesora spirituality na Pápežskom východnom inštitúte:



„Vo štvrtok 17. decembra 2009 sa Tomáš kardinál Špidlík dožíva 90 rokov. Je to úctyhodný vek a niet divu, že gratulanti čakajú v rade. Veď pán kardinál je medzinárodne známy a vždy sa vyznačoval tým, čo robí osobnosť osobnosťou: vzťahmi s ostatnými. Priateľstvo rád prijíma, ale tiež dáva. Jeho okruh priateľov je preto mimoriadne široký a my všetci jeho priatelia sa radujeme z toho, že Božia prozreteľnosť – ako on sám rád žartovne poznamenáva, ho „tu dole zabudla“ a my ho tak máme stále medzi nami.



Ak sa poohliadneme späť na životný príbeh oslávenca, nestačíme žasnúť. Znie až rozprávkovo: syn obuvníka z Boskovíc na Morave, Tomáš Josef Špidlík, študuje na brnianskej univerzite, keď Hitler zatvorí vysoké školy. Len vďaka náhode, ktorou on sám nazýva prozreteľnosť, unikne deportácii do Ríše. Pracuje ako robotník, kým sa nezoznámi s jezuitmi a nevstúpi do Spoločnosti Ježišovej, ktorá prežíva za nemeckej okupácie krušné chvíle. Prečká vojnu na Velehrade. Po vojne ho jezuitská rehoľa posiela na štúdiá do Holandska, kde je tiež vysvätený za kňaza. Nemôže sa ale vrátiť domov do Československa, pretože medzitým sa dostali k moci komunisti a nastáva prenasledovanie Cirkvi a zrušenie rehoľného života.

Mladý jezuita Špidlík sa rozhodne ísť ako misionár do Indonézie. Zhodou okolností však „uviazne“ v roku 1951 v Ríme, kde zostane. Ťažko v tom nevidieť Boží zámer, pretože tu vo Večnom meste rozvinie všetky svoje schopnosti a vlohy. Svojou húževnatosťou a usilovnosťou sa vypracuje na medzinárodne uznávaníého odborníka na spiritualitu kresťanského Východu a zakrátko sa stane vyhľadávaným duchovným vodcom. Jeho životné dielo je rozsiahle a rozmanité. Len v rýchlosti spomeňme: 12 rokov viedol ako vyšší predstavený českých jezuitov v zahraničí, 37 rokov bol spirituálom česko-slovenského kolégia Nepomucénum, 38 rokov prednášal na Pápežskom Orientálnom inštitúte, už 58 rokov znie pravidelne na vlnách Vatikánskeho rozhlasu jeho nezameniteľný hlas, je autorom desiatok vedeckých kníh, stoviek odborných štúdií, článkov, konferencií, úvah, homílií, a je dokonca i autorom rozprávok a básní. Iba jeho zobrané spisy zapĺňajú 14 hrubých zväzkov...“



„Najväčšieho uznania sa pátrovi Špidlíkovi dostáva v roku 1995, keď ho Ján Pavol II. pozve viesť duchovné cvičenia vo Vatikáne, ktorých sa hlava Cirkvi osobne zúčastní. Český jezuita tu môže čerpať z plodov bádateľskej činnosti a duchovnej hĺbky. Ukazuje, že bohatstvo východnej kresťanskej spirituality – predovšetkým slovanskej – západnú spiritualitu nepopiera, ale dopĺňa. Je to celkom v zmysle nosnej myšlienky pontifikátu Jána Pavla II., že Cirkev má opäť dýchať oboma stranami pľúc.



Nie je preto náhodou, že zanedlho potom zverí slovanský pápež umelcovi a teológovi, Markovi Ivanovi Rupnikovi SJ, Špidlíkovmu žiakovi, úlohu vyzdobiť kaplnku Redemptoris Mater v Apoštolskom paláci, kde sa exercície konali. Vznikne obdivuhodné dielo, nazývané „novou Sixtínskou kaplnkou“, o ktorej môžeme bez zveličovania povedať, že je teológiou Tomáša Špidlíka a jeho školy v mozaike. Významne k tomuto dielu prispel i moravský sochár Otmar Oliva.



Dňa 28. septembra, teda na sviatok sv. Václava roku 2003, Ján Pavol II. vyhlasuje z okna Apoštolského paláca, že sa rozhodol zvolať konzistórium a vymenovať nových kardinálov. Medzi nimi zaznie i meno Tomáša Špidlíka. Je to výrečný dôkaz toho, ako vysoko si slovanský pápež cení jeho prínos k tomu, aby Európa dýchala oboma stranami pľúc. Radosť zo správy, ktorá sa rozletela do sveta, presiahne konfesionálne hranice: ako prvý gratuluje pátrovi Špidlíkovi z francúzskeho Taizé Roger Schutz. A pravoslávny rumunský metropolita, neskorší patriarcha Daniel, nazve čerstvo menovaného kardinála „teológom nerozdelenej cirkvi“...“



„Nepozerajme však iba do minulosti, akokoľvek slávnej, lebo ani samotný oslávenec to nerobí. Ak je starý ten, kto žije iba zo spomienok a nedokáže hľadieť vpred, potom pán kardinál Špidlík - napriek svojim 90 rokom – starý rozhodne nie je. Je pravda, že jeho najbližší žiaci ho nazývajú „starec“, to je však slovanský titul vyhradený skúsenému duchovnému otcovi. Inak je ale otec Špidlík mladý, ak rozumieme pod týmto pojmom živý záujem o súčasnosť a otvorenosť voči budúcnosti. A skutočne, kto navštívi pána profesora v Centre Aletti, pár krokov od Baziliky Panny Márie Snežnej, nájde ho väčšinou za notebookom, ako píše text, odpovedá na e-maily alebo číta správy z internetu. Keď človek vstúpi, hneď počítač vypne a rozvinie sa rozhovor, pri ktorom otec Špidlík najprv trpezlivo načúva. Človek sa cíti byť braný vážne, pochopený, ba milovaný. Otvára sa, odhadzuje ťažobu chmúrnych myšlienok a čerpá novú silu. Zmieruje sa s prítomnosťou a stráca strach z budúcnosti. Nie že by pán kardinál nevidel problémy súčasného sveta. Naopak, vychádza z reality a vie ju konštatovať s ostrosťou ducha a niekedy až s holým realizmom. „Nakazí“ však návštevníka vierou, že nič vo svete, ani v osobnom živote, sa nevymyká Božej prozreteľnosti, ktorá všetkému dáva zmysel. Zo starcovej cely návštevníci vychádzajú – vyjadrené slovami encykliky Benedikta XVI. – Spe salvi (zachránení v nádeji). Bezhraničná dôvera v Boha je i prameňom kardinálovej veselej mysle, ktorého vtip kohosi inšpiroval navrhnúť emeritného profesora – po toľkých doktorátoch honoris causa - na doktorát humoris causa.“


Toľko vyberáme z príhovoru otca Čemusa a aj my spolu s ním prajeme jubilantovi: „Na mnogaja blagaja ljeta!“ -jb-