Meditatívne pásmo o kňazstve - z 1. adventnej kázne R. Cantalamessu

Nasledujúce adventné zamyslenie venované téme kňazstva približuje myšlienky pápežského kazateľa P. Raniera Cantalamessu. Prinášame v ňom vybrané časti z jeho prvej adventnej kázne, určenej Svätému Otcovi, členom Pápežského domu a Rímskej kúrie, ktorá odznela v piatok 4. decembra v Pápežskej kaplnke Redemptoris Mater.  
***

Slovo Svätého písma, ktoré nám poslúži ako hlavná niť, je Prvý list Korinťanom: „Nech nás takto každý pokladá za Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev (1 Kor 4, 1) “ - Kristovi služobníci, toto je výraz, ktorý nám pomôže zachytiť podstatu kňazského tajomstva. Je to výraz, ktorý by sa mal dotknúť nášho srdca, a rozvibrovať ho svätou hrdosťou. Tu nehovorím o praktickej službe, ako je ohlasovanie Božieho slova a vysluhovanie sviatostí. Nehovorím tu o službe ako o čine, ale o službe ako stave, ako o základnom povolaní, ktoré súvisí s kňazskou identitou a ktorú apoštol Pavol na začiatku listov vyjadruje týmito slovami: „Pavol, služobník Ježiša Krista, povolaný za apoštola“. V neviditeľnom doklade totožnosti kňaza, ktorý sa stretáva s  Bohom a jeho ľudom, by sa v  položke zamestnanie malo nachádzať „služobník Ježiša Krista“. Podstatou služby kňaza je prinášať Krista a  pokračovať v jeho diele vo svete. „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“ (Jn 20,21). Kristus je poslaný Bohom, apoštoli sú poslaní Kristom, biskupi sú poslaní apoštolmi...

***

Ježiš prišiel zjaviť ľuďom spásnu vôľu a milosrdnú lásku Otca. Všetky jeho kázania sú zostručnené v slovách, ktoré povedal svojím apoštolom pri Poslednej večeri. „Veď sám Otec vás miluje“ (Jn 16,27). Byť pokračovateľom Kristovho diela vo svete znamená mať práve tento vzťah lásky voči ľudom, ktorý sa prejavuje i v sympatii, solidarite a v spolucítení s nimi.

***

Avšak, v akom zmysle môžeme hovoriť o kňazoch ako o pokračovateľoch Kristovho diela? O každej ľudskej inštitúcii, ako za čias Rímskeho impéria, tak i dnes  platí, že nástupcovia pokračujú v diele, ale nie v osobe zakladateľa. Ten niekedy býva i poopravený, prekonaný, a niekedy dokonca i zavrhnutý. Celkom inak to je však v prípade Cirkvi. Ježiš nemá nástupcu, pretože nie je mŕtvy, ale živý. „Vstal z mŕtvych. Smrť nad ním už nemá moc.“ Žije ten istý v srdciach kňazov. V istý deň niektorí Gréci pristúpili k apoštolovi Filipovi a prosili ho: „Pane, chceli by sme vidieť Ježiša.“ (Jn 12,21). Takúto istú otázku, viac alebo menej vyslovenú alebo nevyslovenú, má v srdci každý, kto sa približuje i dnes ku kňazovi: „Chcel by sme vidieť Ježiša!“
***
Sv. Gregor Nysský používal silné vyjadrenie, ktoré sa obyčajne aplikuje na mystickú skúsenosť: „pocit prítomnosti“. Tento pocit prítomnosti je niečo viac ako jednoduchá viera v prítomnosť Krista. Znamená - mať živý pocit, vnímať jeho prítomnosť skoro až fyzické. Ak je toto skutočná mystika, tak potom každý kňaz musí byť mystikom, alebo aspoň „mystagógom“, tým, kto vovedie človeka do Božieho a Kristovho tajomstva, akoby ho držal za ruku.
***

Sme teda služobníci Ježiša Krista! Tento titul by však nemal nikdy stáť osamotený. K nemu by sa mal v hĺbke nášho srdca priradiť i druhý titul: priatelia.
***
Osobný vzťah, plný dôvery a priateľstva s osobou Ježiša je duchom každého kňazstva. Dom Chautard v knihe „Duch každého apoštolátu“ píše, že ak tento Ježišov duch chýba, všetky naše činnosti zostanú len prázdnou aktivitou. Autor tu nechce zmenšovať dôležitosť pastoračných aktivít, ale chce zdôrazniť, že bez života a jednoty s Ježišom nebudú ničím iným, len akýmisi barličkami, ktoré nás povedú k neúspešným a zbytočným aktivitám. Ježiš hovorí Petrovi: „Šimon miluješ ma? Pas moje ovečky.“ Pastoračná aktivita každej služby v Cirkvi, počnúc pápežom a končiac posledným kňazom, nie je ničím iným, ako konkrétnym vyjadrením lásky ku Kristovi. – „Miluješ ma? Potom môžeš byť úspešným rybárom.“ - Láska ku Kristovi je to, čo robí rozdiel medzi funkčným, manažérskym kňazstvom a kňazstvom služobníka Kristovho, rozdávateľa Božích tajomstiev.
***

Čítal som jednu príhodu, ktorá sa mi zdá veľmi dobre použiteľná i na kňazstvo. Staručkého profesora pozvali ako experta na konferenciu o správnom využívaní času. Na zasadaní boli šéfovia veľkých severoamerických spoločností. Pre názornosť prednášky sa profesor rozhodol urobiť jeden experiment. Zobral si zo sebou veľkú sklenenú nádobu. Vzal si so sebou niekoľko kameňov - veľkosti tenisovej loptičky, ktoré vložil jemne do sklenenej nádoby tak, že ju naplnil. Keď už sa ďalšie kamene nedali vložiť, opýtal sa poslucháčov. Zdá sa vám, že nádoba je plná? Všetci jednoznačne odpovedali. „Áno“. Potom sa zohol, vytiaol spod stola krabicu drobných kamienkov a vysypal ich do nádoby. A opýtal sa to isté. Je už tentoraz táto nádoba plná? Poslucháči odpovedali už opatrnejšie. „Áno, ale možno ešte nie celkom“. Staručký profesor za zohol ešte raz a z pod stola vytiahol nádobu plnú piesku, ktorú vysypal do nádoby. A opäť sa opýtal: „Je teraz už plná táto nádoba?“ - A všetci bez váhania odpovedali: „Nie“. A skutočne, starček zobral fľašu s vodou, ktorá bola na stole a nalial ju až po okraj nádoby. Potom sa ich opýtal: „Čo nám chce povedať tento experiment?“ - Jeden z poslucháčov odpovedal: „To, že keď je už náš program úplné plný, pri troche dobrej vôle k nemu možno ešte niečo pridať.“ – „Nie“, odpovedal profesor. „Tento experiment nám chce povedať to, že ak by sme do nádoby nevložili najprv veľké kamene, neskôr ich tam už nedostaneme. Čo sú tie veľké kamene vložené do nádoby ako prvé? Sú to priority vášho života? Dôležité veci musíme vložiť do nášho programu ako prvé.“ -pd-