P. Milan Bubák: Čo je náboženstvo?

Páter Milan Bubák SVD v 5. pokračovaní svojej rubriky Spiritualita súčasného človeka vysvetľuje význam pojmu náboženstvo a dôležitosť jeho správneho chápania pre každodenný život kresťana.

 5. Čo je náboženstvo? 

Pojem kresťanská spiritualita sa nezaobíde bez pojmu náboženstvo. Čo je náboženstvo a aký je jeho zmysel? Je veľa odpovedí na túto otázku. V tejto krátkej úvahe nie je možné uviesť ich všetky. No nie je to ani potrebné. Mnohé definície náboženstva nás zbytočne mätú. Uvediem jednu, ktorá sa mne páči najviac, a ktorá mne osobne najviac pomáha. Aj keď mnohí odborníci z oblasti religionistiky asi nebudú s ňou súhlasiť, pretože podľa nich nie je platná pre všetky náboženstvá, pre kresťanstvo je platná určite. Definícia znie takto: Náboženstvo je vzťah. Slovenské slovo náboženstvo nás k tomuto významu neprivedie. No privedie nás k nemu latinské slovo religio. Mnohé európske jazyky toto slovo prevzali, napríklad angličtina „religion“, taliančina „religione“, nemčina „Religion“, dokonca poľština „religia“. Toto slovo sa skladá z dvoch častí, z dvoch slov „re“ a „legare“. Legare znamená spojiť, re znamená znovu. Relegare teda znamená spojiť znova to, čo bolo rozpojené. V tomto zmysle náboženstvo je o znovupospájaní toho, čo bolo rozpojené alebo rozbité.



Ako sa to dá chápať? Keď si zájdeme do Svätého Písma, na jeho samý začiatok do knihy Genezis, nájdeme tam popis stvorenia a tiež i popis idylky, ktorá na počiatku panovala medzi Bohom a jeho stvorením. Táto idylka sa nazýva slovom Eden, raj. Raj bolo miesto, kde si každý s každým vychádzal, kde medzi všetkými vládol dobrý vzťah. Vychádzal si človek s Bohom, človek s človekom, človek sám so sebou a človek s Božou prírodou. V raji nebolo konfliktu, disharmónie, nepokoja, nešťastí.



Táto idylka sa však narušila. Na scénu prišiel hriech a ten to všetko rozbil. Človek, ktorý tento hriech spáchal postavil seba proti všetkému. Všetky jeho vzťahy sa rozpadli. Všetky do jedného. A rozpadol sa aj raj, aspoň teda pre človeka. Je to naznačené tým, že človek bol z raja vyhnaný. To je jednoduchý popis toho, že raj pre človeka skončil a nastala pre neho doba rozbitosti, nepriateľstiev, vojen, závisti a všetkých ostatných nerestí. Ďalšie udalosti Kniha Genezis to, čo nasledovalo pekne popisuje. Hriech naberal čím ďalej, tým viac na svojej sile. Jeho plody boli trpké. Človek sa vzdialil od Boha: tohto svojho tvorcu a autora prestal počúvať. Vzdialil sa i od iného človeka: nastali nedorozumenia, nepokoje, nepriateľstvá a vraždy. Vzdialil sa i od Božieho stvorenia: začalo zneužívanie a devastácia prírody a Božieho stvorenia, ktorej plody sú čím ďalej, tým trpkejšie a zreteľnejšie. A vzdialil sa i sám od seba: človek sa stal vnútorné rozbitým a sám sebe cudzincom. To, čo to spôsobilo, nazývame slovom dedičný hriech, t.j. hriech, ktorého dôsledky prechádzajú z generácie na generáciu.



Niektorí ľudia majú ťažkosti pochopiť a prijať myšlienku dedičného hriechu. No myslím, že niet ničoho logickejšieho, ako práve náuka o dedičnom hriechu. Keď sa pozrieme na svet, v ktorom žijeme, na dejiny ľudstva, na vzťahy medzi nami, ba i na pomery vo svojom vnútri, musí nám byť jasné, že čosi sa muselo stať. Zápas medzi dobrom a zlom nielen vo svete, ale i v našom vnútri je taký zrejmý, že to nepotrebuje špeciálne vysvetlenie. Svet je rozbitý a znetvorený a i my, každý jeden z nás sme rozbití a znetvorení. Nachádzame sa v stave, ktorý pekne popisuje latinské slovo dezintegrácia, rozbitosť.



Náboženstvo Židov bolo postavené na ceste späť, k integrite. Ich sväté knihy nám popisujú pôvodný stav harmónie a dobrých vzťahov, ktoré panovali na počiatku. Popisujú nám i to, čo sa s týmto stavom stalo. No popisujú nám aj cestu späť. Náboženstvo Židov je teda o týchto troch veciach: ako to bolo, ako to je, a ako to bude.



Keď bol povolaný Abrahám, aby sa stal otcom vyvoleného ľudu, vtedy sa začal popis toho, ako to bude. Pohľad ľudí sa upriamil na nádej, na to, „ako to bude“. Abrahám dostal prísľub, že sa stane otcom národa, z ktorého bude pochádzať ten, ktorý to všetko dá znova do poriadku, Vykupiteľ. V ňom sa malo uskutočniť to, čo zaznelo už v raji, krátko potom, ako prišlo k rozbitiu Božieho stvorenia. Práve teraz v advente si v liturgii čítame o mesiášskych časoch, kedy bude znova nastolené to, čo tu už bolo, no čo bolo stratené.



Keď Ježiš prišiel, znova nastolil raj. Zmyslom jeho príchodu je obnovenie všetkých vzťahov, ktoré panovali na počiatku, t.j. vzťahu človeka s Bohom, vzťahu človeka s iným človekom, vzťahu človeka samého so sebou a vzťahu človeka s Božím stvorením. Nie je to však automatické. Niekto by totiž mohol povedať to, čo povedal istý ufúľaný mladík v londýnskom Hyde Parku na kázeň jedného kazateľa: „Už dvetisíc rokov sa hlása evanjelium Ježiša Krista a dvetisíc rokov je tu kresťanstvo a svet je stále rovnako zlý!“ Kazateľ mu na to povedal: „Už toľko storočí jestvuje mydlo a váš krk, mladý muž, je stále špinavý!“



To, čo priniesol Ježiš Kristus treba prijať a aplikovať na život. Iba vtedy to bude fungovať. A o tomto je kresťanský krst. Krst je, okrem iného, rozhodnutie prijať do svojho života program Ježiša Krista a  podľa tohto programu žiť. Tam, kde sa to udeje naozaj, tam nastáva Božie kráľovstvo, tam sa obnovuje raj a tam sa znova spája všetko rozpojené. A toto žitie krstu sa nazýva náboženstvo.



Pre niektorých náboženstvo je kult: napríklad chodenie do kostola, modlitba, pôst, zachovávanie prikázaní. Toto všetko je súčasť náboženstva, no nie je to náboženstvo samotné. Samotné náboženstvo je cesta k spomínaným štyrom vzťahom, alebo ešte presnejšie je to dosiahnutie, vlastnenie týchto štyroch vzťahov: vzťahu s Bohom, s inými, so sebou samým a so stvorením. Veci, ktoré sme menovali sú prostriedkami k tomuto, nie sú však cieľom. Cieľom sú vzťahy, cieľom je raj, cieľom je Božie kráľovstvo.



Samozrejme treba vedieť, že Božie kráľovstvo nie je možné nastoliť v plnosti tu na zemi. Je tomu tak preto, lebo stále je tu hriech, resp. jeho následky. Naša prirodzenosť napriek krstu nebola celkom obnovená. Preto tento hriech bude z času na čas sabotovať naše dobré úmysly, ba často i naše dobré diela. No je tu i Božia milosť, ktorá nám bude vždy pomáhať znova začať. Božie kráľovstvo je možné v plnosti až vo večnosti, no večnosť začína už tu na zemi, preto jeho základy musíme položiť a budovať už tu.



Milan Bubák, SVD

Rím, 6. 12. 2009