Homília Benedikta XVI. určená teológom

Vatikán (5. decembra, RV) – V utorok 1. decembra 2009 Benedikt XVI. celebroval eucharistiu v Kaplnke sv. Pavla v priestoroch Apoštolského paláca spolu s členmi Medzinárodnej teologickej komisie, v priebehu jej prvého stretnutia v novom päťročnom období, od 30. novembra do 4. decembra vo Vatikáne. Komisia sa v poslednom období zameriava na skúmanie metodologických otázok teológie.



„Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si ukryl tieto veci pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým“(Lk 10,21).



V rámci bohoslužby slova, v ktorej zaznelo čítanie z proroka Izaiáša (Iz 11,1-10), responzóriový žalm s textom Ž 71 a čítanie z Evanjelia podľa Lukáša (Lk 10,21-24), predniesol Svätý Otec nasledujúcu homíliu:



„Drahí bratia a sestry, tieto slová dnešného evanjelia sú istou výzvou pre nás teológov, alebo lepšie povedané, pozvaním ku spytovaniu svedomia. Čo je teológia? Čo sme my teológovia? Ako robiť dobre teológiu? Pán chváli Otca za to, že ukryl veľké tajomstvo Syna, trojičné tajomstvo, kristologické tajomstvo pred múdrymi a rozumnými. Oni ho nepoznali, ale zjavil ho maličkým, grécky nèpioi, tým, ktorí nie sú učení a ktorí nemajú vznešenú kultúru. Im bolo toto veľké tajomstvo zjavené.



Týmito slovami evanjelia Ježiš vyjadruje jednu skutočnosť svojho života, ktorá je evidentná už pri jeho narodení, keď sa totiž mudrci od Východu pýtali znalcov zákona, kde sa má narodiť Spasiteľ, Kráľ Izraela. Znalci zákona vedia rýchlo a pohotovo reagovať, pretože sú špecialisti. Vedia presne, kde sa má narodiť Mesiáš. No nepovažujú za potrebné ísť do Betlehema. Pre nich zostávajú tieto informácie len akademickými poznatkami, ktoré sa netýkajú ich života. Zostali informáciou, ktorá však neformovala ich život.



Neskôr, počas Pánovho verejného života môžeme pozorovať to isté. Pre múdrych a rozumných je neakceptovateľné, že tento nevzdelaný človek z Galiley môže byť skutočne Boží Syn. Zostáva pre nich neprijateľným, že by jediný a vznešený Boh neba a zeme mohol byť prítomný v tomto človeku. Znalci zákona vedeli všetko, poznali taktiež 53. kapitolu z Izaiáša, ako i všetky veľké proroctvá, ale skutočné tajomstvo pre nich zostáva skryté. Je však zjavené maličkým, počnúc Pannou Máriou a končiac rybármi pri Galilejskom jazere. Oni spoznali a tiež rímsky stotník spoznal pod krížom: toto je Syn Boží.



Podstatné fakty Ježišovho života už nepatria len minulosti. Sú prítomné rôznymi spôsobmi vo všetkých generáciách. Je tomu tak i v našej dobe. V posledných dvoch storočiach totiž pozorujeme: existujú veľkí znalci, veľkí špecialisti, veľkí teológovia, ktorí nás učia viere a mnohým veciam. Prenikli do detailov Svätého písma, dejín spásy. Nepostrehli však samotné tajomstvo, pravé jadro posolstva: že tento Ježiš je skutočne Synom Božím, že Trojjediný Boh vstupuje v určitom historickom momente do našich dejín v človeku, ako sme my. To podstatné tajomstvo zostáva pre nich skryté. Tu by sme mohli vypočítať veľké mená z dejín teológie za posledných dvesto rokov, od ktorých sme sa veľa naučili, ale pred ktorých zrakom zostalo jadro tajomstva zahalené.



I v našej dobe však jestvujú „maličkí“, ktorí ho spoznali. Spomeňme si na Bernadettu Soubirousovú, na svätú Teréziu z Lisieux a ich nový prístup k čítaniu Svätého písma, ktorý síce nebol vedecký, ale dostal sa k jadru Písma. Tu by sme mohli spomenúť i mnohých svätých a blahoslavených našich čias: sestru Bakhitu, matku Terezu, Damiána de Veuster a mohli by sme menovať ďalších.



Vzniká však otázka: prečo je tomu tak? Je kresťanstvo náboženstvom hlúpych, osôb bez kultúry a vzdelania? Zhasína viera tam, kde sa prebúdza rozum? Na zodpovedanie týchto otázok treba opäť nahliadnuť do dejín. Ak sa pozrieme na celé tie uplynulé storočia, stále platí to, čo povedal Ježiš. Predsa však je tu určitý druh maličkých, ktorí sú zároveň aj učení. Pod krížom stojí matka Pána, pokorná Pánova služobnica a vznešená žena osvietená Bohom. A stojí tam i Ján, rybár od Galilejského jazera, ten Ján, ktorého bude Cirkev právom nazývať teológom, pretože skutočne dokázal vidieť tajomstvo Boha a zvestovať ho. Zrakom orla prenikol k nedostupnému svetu božského tajomstva. Takto sa Pán po svojom vzkriesení na ceste do Damasku dotýka i Šavla, ktorý je jedným z tých učených, ktorí nevidia. On sám sa vo svojom Prvom liste Timotejovi napriek svojim znalostiam nazýva nevedomým. Zmŕtvychvstalý sa ho však dotýka. Stáva sa slepým a súčasne začína skutočne vidieť. Veľký učenec sa stáva maličkým, a práve tak vníma hlúposť, ktorá je pred Bohom múdrosťou, ktorá je väčšia než všetko ľudské poznanie.



Takto by sme mohli prechádzať celými dejinami. Títo učenci, grécky sofòi a sinetòi, sa v prvom čítaní javia inak. Tu sú múdrosť a rozumnosť darmi Ducha Svätého, ktoré spočívajú na Mesiášovi, Kristovi. Čo sa tým teda chce povedať?



Zdá sa, že jestvuje dvojaký spôsob užívania rozumu a dvojaký spôsob, ako byť múdrymi alebo maličkými. Jestvuje spôsob používať rozum, ktorý je autonómny, ktorý sa stavia nad Boha, v celom spektre vied, počnúc prírodnými vedami, kde sa používaná metóda na skúmanie matérie zovšeobecňuje. V tejto metóde niet miesta pre Boha, a teda Boha niet. A podobne to môže dopadnúť i v teológii: loví sa vo vodách Svätého písma za pomoci siete, ktorá umožňuje chytiť len ryby určitej miery. Tie, čo sú nad túto mieru, sieť nezachytí a považujú sa tak za neexistujúce. A tak sa veľké tajomstvo Ježiša, Syna, ktorý sa stal človekom, redukuje len na historického Ježiša, ako reálnu tragickú postavu, prízrak bez mäsa a kostí, niekoho, kto zostal v hrobe, rozpadol sa a je skutočne mŕtvy. Táto metóda dovoľuje chytiť určitý druh ryby, ale vylučuje veľké tajomstvo, pretože človek sám zo seba vytvára mieru a podlieha tejto pýche, ktorá je súčasne veľkou hlúposťou, ktorá absolutizuje určité metódy, ktoré nie sú vhodné pre veľké skutočnosti. Sem spadá akademické cítenie, aké sme videli u zákonníkov, ktorí odpovedajú mudrcom: Mňa sa to netýka, zostávam nad tým, môjho života nech sa to nedotkne. Je to špecializácia, ktorá vidí všetky detaily, no nevidí celok.“

A je tu aj to druhé, je tu človek, ktorý spoznáva, kým je. Spoznáva i svoju obmedzenosť a veľkosť  Božiu, otvára sa v pokore pre novosť Božieho konania. A práve takto, uznávaním svojej malosti, stáva sa maličkým, takým, akým je, a dostáva sa k pravde. A takto sa i rozumu sa otvárajú všetky jeho možnosti, nezhasína, ale stáva sa širším a väčším. A tak máme túto druhú sofía a sínesis, ktorá nevylučuje tajomstvo, ale je spoločenstvom s Pánom, na ktorom spočíva múdrosť, rozumnosť a pravda.



Chceme teraz prosiť, aby nám Pán dal túto pravú pokoru. Nech nám dá milosť byť maličkými, aby sme boli skutočne múdri. Nech nás osvieti, dá nám uzrieť svoje tajomstvo radosti Ducha Svätého, pomôže nám byť opravdivými teológmi, ktorí dokážu ohlasovať jeho tajomstvo, pretože sú ním zasiahnutí v hĺbke svojho srdca a svojho bytia. Amen.“ -pd, jb-