Spod klenby Sixtínskej kaplnky

Rubriku pripravila sr. Jaroslava Kochjarová

„Aby Cirkev odovzdávala ďalej posolstvo, ktoré jej zveril Kristus, potrebuje umenie.“

Milí poslucháči, táto myšlienka z Listu Jána Pavla II. umelcom, je najlepším úvodom ku akémusi voľnému pokračovaniu stretnutia sveta viery a umenia. Pozvaní sa máme cítiť všetci. Nie všetci sú povolaní byť umelcami vo vlastnom zmysle slova, avšak podľa knihy Genezis je každý človek poverený úlohou stať sa budovateľom vlastného života: zo svojho života má urobiť v istom zmysle umelecké, majstrovské dielo. Preto nechajme sa na chvíľu uniesť myšlienkami Pavla VI., Jána Pavla II. i Benedikta XVI., ktoré stále rezonujú pod klenbou Sixtínskej kaplnky.



Boh teda povolal človeka k bytiu a zveril mu úlohu byť umelcom. V umeleckom tvorení" sa človek prejavuje viac než v čomkoľvek inom ako „obraz Boží“. Božský umelec vychádza ľudskému umelcovi láskavo v ústrety a odovzdáva mu iskru svojej nadzemskej múdrosti tým, že ho povoláva k účasti na svojej stvoriteľskej moci.

Keď na základe ediktu cisára Konštantína r. 313 bolo kresťanom dovolené vyjadrovať sa v plnej slobode, stalo sa umenie uprednostňovanou cestou hlásania viery. Prvý rozkvet sa začal stavbou impozantných bazilík. Tu sa nedá nespomenúť aspoň starú baziliku sv. Petra a starú Lateránsku baziliku, ktoré dal postaviť sám Konštantín. Zatiaľ čo architektúra vytvorila posvätný priestor, túžba vhĺbiť sa do tajomstva a sprostredkovať ho jednoduchým ľuďom, viedla k prejavom maliarskeho a sochárskeho umenia. Súčasne vznikli prvé pokusy slovesného a hudobného umenia a keď Augustín medzi mnohé témy svojich diel zaradil aj dielo De musica, iniciátormi kresťanskej poézie sa stali Hilár, Ambróz, Prudentius, Efrém Sýrsky, Gregor Naziánsky, Paulinus z Noly - aby sme spomenuli aspoň niektoré mená. Ich básnický prejav zhodnocoval formy pochádzajúce od klasikov, čerpal však z čistej životodarnej miazgy evanjelia.

O nejaký čas neskôr vytvoril Gregor Veľký zbierkou Antifonárium predpoklad pre rozvoj tej cirkevnej hudby, ktorá bola tak originálna, že dostala po ňom meno. Gregoriánsky chorál so svojimi inšpirovanými moduláciami sa stal v nasledujúcich storočiach typickou melodickou výrazovou formou počas liturgických slávení.

Apoštolský palác - jedinečná pokladnica umeleckých diel na svete: Odtiaľto zaznieva hlas najväčších umelcov, ktorí tu prejavili plnosť svojho geniálneho nadania, preniknutého duchovnou hĺbkou. Stadiaľto hovorí Michelangelo, ktorý v Sixtínskej kaplnke predstavil drámu a tajomstvo sveta od stvorenia až po posledný súd. Stadiaľto hovorí jemnocitný a hlboký génius Raffaela, ktorý v mnohorakosti svojich malieb, zvlášť "Dišputy" v Stanza della Segnatura, poukazuje na tajomstvo zjavenia trojjediného Boha, ktorý sa v Eucharistii stáva spolupútnikom človeka. Z impozantnej baziliky sv. Petra, od kolonády, ktorá ako roztvorené ramená chce objať ľudstvo, hovoria aj - Bramante, Bernini, Borromini, Maderno a ďalší.



Keď prejdeme od výtvarných umení k cirkevnej hudbe, musíme si pripomenúť mená, ako: Pier Luigi da Palestrina, Klaudio Monteverdi a Tomáš Luis de Victoria. Potom nám, ako je známe, diela najväčšej inšpirácie zanechali aj veľkí komponisti, od Händla po Bacha, od Mozarta po Schuberta, od Beethovena po Berlioza, od Liszta po Verdiho.

„Krása, tak ako pravda, vkladá do srdca človeka radosť a je drahocenným plodom, ktorý odoláva vplyvu času, spája generácie a umožňuje im v obdive vstupovať do vzájomnej komunikácie.“

Cirkev má sprístupňovať, ba nakoľko je to možné, robiť príťažlivým svet ducha, neviditeľno, svet Boží. Musí teda prenášať do významových formúl to, čo je nevysloviteľné. A práve umenie má svojráznu schopnosť vyzdvihnúť jeden či druhý aspekt posolstva a preložiť ho do farieb, tvarov, tónov.

Krása je šifrou tajomstva a poukazom na večné. Preto nemôže uspokojiť krása stvorených vecí tú tajomnú túžbu po Bohu, ktorú dokázal neporovnateľnými slovami vyjadriť taký vášnivý milovník krásy, akým bol sv. Augustín: "Neskoro som ťa miloval, Krása večne stará a večne nová, neskoro som ťa miloval!"  

Umenie hovorí rečou, ktorej sa dá rozumieť na celom svete. S touto pravdou korešponduje aj skutočnosť, že stretnutie umelcov je stretnutím otvoreným, čo vyjadrili aj dvaja z jeho účastníkov: architekti Daniel Libeskind, reprezentant židovskej kultúry a Iračanka Zada Hadid, moslimka.

„Príhovor bol o význame umenia a kreativity vo svete, ktorý je plný ohyzdnosti a brutality, a myslim, že to je odkaz zrozumiteľný každému estetickému názoru bez rozdielu a každej predstave o kráse a škaredosti. Je to o situácii dnešného človeka. Takže to považujem za veľmi hlboký príhovor, s hlbokým duchovným aspektom, že umenie nie je iba komerčnou snahou okrášľovať svet, ale je kľúčom ku skutočnému vyjadreniu zmyslu života.“

„Myslím si, že bolo veľmi zaujímavé vidieť, že je možné toto vzájomné prepojenie rozličných náhľadov - ja som moslimka, chodila som do katolíckej školy v Bagdade. Myslím si, že nás to mohlo naučiť, že všetky náboženstvá môžu spolunažívať a tiež že prijímať odlišnosť je veľkodušnosťou ducha. Môže to byť i pozvaním pre všetkých prítomných, aby sa s Cirkvou prípadne delili o svoje pohľady, to môže byť veľmi oslobodzujúce.“

Priatelia, dnešnú pomyselnú meditáciu pod klenbou Sixtínskej kaplnky ukončíme slovami Benedikta XVI. z jeho stretnutia s umelcami 21. novembra 2009: „Drahí umelci, na záver by som sa aj ja chcel na vás obrátiť tak, ako to už urobil môj predchodca, so srdečnou, priateľskou a oduševnenou výzvou. Vy ste strážcami krásy, vďaka vášmu talentu máte možnosť prihovárať sa k srdcu človeka, vzbudzovať individuálnu i spoločnú vnímavosť, prebúdzať sny aj nádeje, roztvárať horizonty poznania a ľudského záujmu. Buďte teda vďační za získané dary a buďte si plne vedomí veľkej zodpovednosti za sprostredkovanie krásy, za vytváranie komunikácie v kráse a cez krásu! Buďte aj vy, prostredníctvom vášho umenia, ohlasovateľmi a svedkami nádeje pre ľudstvo! A nebojte sa konfrontácie s prvotným a konečným prameňom krásy, ani dialógu s veriacimi, s tými, ktorí sa – rovnako ako vy – cítia byť pútnikmi vo svete a v dejinách, smerujúcimi k nekonečnej Kráse! Viera neodoberá nič z vášho talentu, ani z vášho umenia, naopak, povznáša ich a živí, povzbudzuje ich prekročiť prah a kontemplovať s úžasom a s dojatím v očiach tú konečnú a definitívnu métu, to nezapadajúce slnko, ktoré osvetľuje prítomnosť a ktoré ju robí krásnou.“