Benedikt XVI. s umelcami: Za priateľstvo medzi Cirkvou a umením
Vatikán (21. novembra, RV) – Sixtínska kaplnka vo Vatikáne sa dnes stala svedkom
už dlhšie pripravovanej udalosti – stretnutia sveta viery so svetom umenia na opätovné
oživenie a upevnenie ich vzájomného vzťahu. Na pozvanie Benedikta XVI. sa v priestore
zdobenom slávnymi Michelangelovými freskami zišli umelci z celého sveta a z rozličných
oblastí umenia. Stretnutie, ktoré sa začalo o 11. hodine predpoludním, sprevádzali
hudobné diela Giovanniho Pierluigiho da Palestrinu v podaní Pápežského speváckeho
zboru Sixtínskej kaplnky.
Historické prepojenie s podobným stretnutím,
ktoré sa na tom istom mieste konalo pred 10 rokmi, vytvorili slová z Listu umelcom
Jána Pavla II. z roku 1999, ktoré zazneli v úvode. Pred zhromaždením 260 umelcov Svätého
Otca pozdravil v mene Pápežskej rady pre kultúru jej predseda Mons. Gianfranco Ravasi,
hlavný organizátor podujatia. Pripomenul slová sv. Jána Damascénskeho: „Ak ti niektorý
z pohanov povie: «Ukáž mi svoju vieru!», ty ho zaveď do kostolov, ukáž mu dekorácie,
ktoré ich zdobia a vysvetli mu súbor posvätných obrazov“. Z novodobej histórie arcibiskup
Ravasi pripomenul Goetheho, ktorý hovorí, že „materinským jazykom Európy je kresťanstvo“.
V stručnej charakteristike dnešného stavu Mons. Ravasi konštatoval,
že „úzke puto medzi vierou a umením sa počnúc minulým storočím značne oslabilo“.
Podľa jeho slov „v cirkevnom prostredí nezriedka dochádzalo iba k oprašovaniu
štýlov a žánrov predchádzajúcich období, v iných prípadoch zas došlo k prispôsobovaniu
sa škaredosti, ktorá zavládla v novopostavených mestách. Umenie sa pustilo po sekulárnych
cestách a náboženské témy, symboly, príbehy a postavy, ktoré umenie po stáročia
čerpalo z Biblie, boli odsunuté do archívu. Často sa umenie upriamovalo
na chvíľkové štylistické cvičenia, stále provokatívnejšie a zamerané len samy na seba
a niekedy sa dostalo do područia módy a trhového uvažovania.“ Predseda
pápežskej rady však zdôraznil, že dnes jestvuje túžba znovu obnoviť plodný dialóg,
v ktorom sa môžu stretávať „estetika a etika, krása, pravda a dobro“ a práve toto
je dôvodom, že sa dnes umelci prišli stretnúť s pápežom.
Príhovor Benedikta
XVI. si do Sixtínskej kaplnky prišlo vypočuť 260 osobností, ktorí symbolicky reprezentovali
umelcov celého sveta. Svätý Otec pozdravil prítomných a poďakoval organizátorom stretnutia.
Význam celého podujatia vysvetlil týmito slovami:
„Význam tejto chvíle znásobujú
niektoré význačné okolnosti. Pripomíname si totiž 10. výročie Listu umelcom
môjho cteného predchodcu, božieho služobníka Jána Pavla II. Po prvýkrát, na vigíliu
Veľkého jubilea v roku 2000, sa tento pápež – on sám umelec –, priamo prihovoril umelcom
slávnostnou formou pápežského listu, v priateľskom tóne konverzácie medzi tými, čo
sa – ako hovorí venovanie listu - „vášnivo oddávajú hľadaniu nových «epifánií» krásy“.
Ubehlo už dvadsaťpäť rokov odvtedy, čo ten istý pápež vyhlásil za patróna umelcov
blahoslaveného Fra Angelica a poukázal na neho ako na príklad, v ktorom sa snúbi viera
a umenie.
Moje myšlienky tiež smerujú k 7. máju v roku 1964, pred
45 rokmi, keď sa na tomto istom mieste udiala historická udalosť, ktorú si tak veľmi
želal pápež Pavol VI., aby tak nanovo potvrdil priateľstvo medzi Cirkvou a svetom
umenia. Slová, ktoré pri tej príležitosti vyslovil, znejú ešte aj dnes pod klenbou
tejto Sixtínskej kaplnky, dotýkajú sa srdca i mysle. «Potrebujeme vás» - povedal
- «náš úrad potrebuje vašu spoluprácu. Pretože, ako viete, naša služba znamená ohlasovať,
sprístupňovať a robiť zrozumiteľným i úchvatne strhujúcim ten svet ducha, svet
neviditeľný, nevysloviteľný, svet Boží. A v tomto...
ste vy majstrami. Je to vaše remeslo, vaše poslanie. Vaším umením je uchopiť
z nebies ducha ich poklady a zaodiať ich do slov, do farieb,
do podôb, ktoré ich urobia prístupnými» (Insegnamenti II, 1964, s. 313).
Úcta Pavla VI. k umelcom bola veľká a viedla ho až k skutočne odvážnym vyjadreniam:
«A ak by sme nemali vašu pomoc – pokračoval –, naša služba by sa stala zajakavou
a neistou a musela by sa veľmi siliť k tomu, aby sa sama stala umeleckou
a dokonca prorockou. Pre povznesenie k sile lyrického vyjadrenia intuitívnej krásy
by bolo potrebné prepojiťkňazstvo s umením» (tamtiež, s.
314).
Za týchto okolností sa Pavol VI. podujal «nanovo upevniť
priateľstvo medzi Cirkvou a umelcami», a žiadal ich, aby si ho sami osvojili,
aby sa oň delili, aby s vážnosťou a objektívnosťou analyzovali dôvody ohrozenia tohto
vzťahu a aby sa každý s odvahou a zanietením ujal zodpovednosti za obnovu a prehĺbenie
v napredovaní na ceste poznania a dialógu, s výhľadom na skutočné ´znovuzrodenie´
umenia, v kontexte nového humanizmu.“
Benedikt XVI. sa ďalej zameral
na posolstvo samotného miesta stretnutia, na Michelangelove fresky, medzi ktorými
dominuje výjav posledného súdu a postava Krista, ktorý je Alfa a Omega, počiatok a koniec
dejín.
V ďalšom uvažovaní sa pápež dotkol otázok súvisiacich s úlohou
krásy pri hľadaní zmyslu ľudskej existencie uprostred sveta, ktorý trpí, keď nedokáže
nachádzať nádej. Pripomenul aj slová gréckeho filozofa Platóna, podľa ktorého základnou
úlohou umenia je zasiahnuť človeka úderom, ktorý ho prebudí, aby vyšiel z uzavretosti
do seba samého.
Na túto tému vzťahu krásy a zmyslu života citoval
nasledovné vyjadrenie Dostojevského: „Ľudstvo môže žiť bez vedy, môže žiť bez chleba,
no jediné, bez čoho by nedokázal ďalej žiť, je bez krásy, pretože potom by na svete
nebolo viac čo robiť. Tu je celé tajomstvo, tu je celá história“ - píše Dostojevský.
Pri téme krásy ďalej Svätý Otec poukázal na časté pokrivenie jej chápania. Takáto
povrchná, iluzórna či pokrytecká predstava o kráse človeka robí ešte väčšmi otrokom.
Aká je potom pravá krása? Benedikt XVI. pripomenul slová svojho predchodcu, keď povedal:
„Ján Pavol II. v Liste umelcom cituje v tejto súvislosti nasledujúci
verš poľského básnika Cypriana Norwida: «Krása je tu pre oduševnenie k práci,
práca je pre vzkriesenie.» (č. 3) A ďalej dodáva: «Ako hľadanie krásy,
ktoré je ovocím predstavivosti presahujúcej všednosť, umenie je vo svojej podstate
určitou výzvou k Tajomstvu. Dokonca aj vtedy, keď preniká do
najtemnejších hĺbok dušealebo do najotrasnejších stránok zla, stáva
sa umelec v určitom zmysle hlasom všeobecného očakávania vykúpenia» (č.
10). A v závere tvrdí: «Krása je šifrou tajomstva a poukazom na nadprirodzené»
(č. 16) .
Benedikt XVI. sa ďalej hlbšie zameral na úlohu umenia ako
cesty viery: „V tejto súvislosti sa hovorí o via pulchritudinis, o ceste krásy,
ktorá predstavuje zároveň cestu umeleckú, estetickú a cestu viery, teologického hľadania.
Teológ Hans Urs von Balthasar otvára svoje veľké dielo nazvané „Sláva. Teologická
estetika“ takýmito sugestívnymi vyjadreniami: «Naše počiatočné slovo sa nazýva
krása. Krása je posledným slovom, ktoré si uvažujúci intelekt môže dovoliť vysloviť,
pretože ona korunuje, sťa svätožiara nepochopiteľného jasu, dvojitú hviezdu
pravdy a dobra a ich vzájomný nerozlučiteľný vzťah.» Potom
konštatuje: «Ona je tou nezištnou krásou, bez ktorej sa starý svet nemohol
zaobísť vo svojom chápaní, ktorá však odkráčala po špičkách od
moderného sveta záujmov, aby ho zanechala jeho žiadostivosti a smútku. Ona je tou
krásou, ktorú viac nemiluje a neuchováva dokonca ani náboženstvo.» A uzatvára:
«Ten, kto sa pri jej mene iba pousmeje, považujúc ju za exotickú hračku
meštiackej minulosti, o tom si môžeme byť istí, že – či už v skrytosti,
alebo verejne – nie je viac schopný modlitby a zakrátko nebude schopný ani
milovať.» Cesta krásy nás teda vedie k tomu, aby sme nachádzali Celok vo
fragmente, Nekonečno v konečnom, Boha v dejinách ľudstva.
Simone Weilová
v tejto súvislosti napísala: «Vo všetkom tom, čo v nás prebúdza čistý
a autentický pocit krásy, je skutočná prítomnosť Boha. Je tam takmer
akési vtelenie Boha do sveta, ktorého znamením je krása. Krása je experimentálnym
dôkazom toho, že vtelenie je možné. Preto je každé prvoradé umenie vo svojej podstate
náboženským.» Ešte prenikavejšie to potvrdzuje Hermann Hesse: «Umenie znamená
nasledovné: vo vnútri každej veci ukázať Boha.» Pripomínajúc slová pápeža
Pavla VI. boží služobník Ján Pavol II. znovu potvrdil túžbu Cirkvi obnoviť dialóg
a spoluprácu s umelcami slovami: «Aby Cirkev odovzdávala ďalej posolstvo,
ktoré jej Kristus zveril, potrebuje umenie» (List umelcom, č. 12),
ale hneď nato si aj položil otázku: «Potrebuje aj umenie Cirkev?», čím vyzval
umelcov, aby znovu našli v náboženskej skúsenosti, v kresťanskom zjavení a v «knihe
kníh», ktorou je Biblia, prameň obnovenej a motivovanej inšpirácie.“
Na
záver Benedikt XVI. znovu zopakoval umelcom výzvu svojho predchodcu a takto sa s nimi
rozlúčil: „Zároveň s mojím požehnaním vás zdravím jediným slovom, rovnako ako to svojho
času urobil Pavol VI.: Dovidenia!“
Záver stretnutia opäť patril vatikánskym
spevákom. Jednotliví umelci sa potom osobne pozdravili so Svätým Otcom. Každý z prítomných
si zo stretnutia odniesol pamätnú medailu, ktorej vydanie osobitne pre túto príležitosť
pripravila Pápežská rada pre kultúru. –sg, jb–