Benedikt XVI. predstavil Pavla VI. ako vychovávateľa mladých

Vatikán (9. novembra, RV) - Pri včerajšej návšteve v severotalianskej Brescii sa Benedikt XVI. zastavil aj v rodisku pápeža Pavla VI., v Concesiu, ktoré leží len niekoľko kilometrov od mesta Brescia. Jedným z cieľov pastoračnej cesty organizovanej v súvislosti s nedávnym 30. výročím smrti božieho služobníka Pavla VI. bola práve aktualizácia odkazu tohto pápeža pre súčasnosť.

Benedikt XVI. navštívil v rodisku pápeža Montiniho jeho rodný dom a tiež farský kostol, v ktorom Montini ako dieťa prijal krst, pri ktorom dostal meno Giovanni Battista - Ján Krstiteľ. Mestečko Concesio sa dnes môže pýšiť tým, že sa stalo sídlom vedeckej inštitúcie – nového študijného centra Inštitútu Pavla VI. Svätý Otec pri svojej návšteve inauguroval nové sídlo Inštitútu a na jeho pôde odovzdal medzinárodné ocenenie, ktoré Inštitút udeľuje - Medzinárodnú cenu Pavla VI. Táto prestížna cena bola prvýkrát udelená v roku 1984 teológovi Hansovi Urs von Balthasarovi, v roku 1988 Olivierovi Messiaenovi, v roku 1993 Oscarovi Cullmannovi, v roku 1997 ju získal Jean Vanier a v roku 2003 Paul Ricoeur. Včera Svätý Otec spomínanú cenu odovzdal zástupcom francúzskej patristickej edície „Sources Chrétiennes”. Edícia vznikla v Lyone v roku 1943. Jej zakladateľmi sú jezuiti Jean Daniélou, Claude Mondésert a Henri de Lubac. Už vyše 50 rokov publikuje historické diela gréckych a latinských autorov a tiež aj orientálnych cirkevných spisovateľov.



Benedikt XVI. sa počas návštevy Inštitútu Pavla VI. osobitne pozastavil pri osobnosti veľkého pápeža: „Čím viac sa osobnosť božieho služobníka Pavla VI. stáva známou, tým väčšie ocenenie a obľubu si získava“ – povedal Benedikt XVI. Najprv sa podelil s osobnou spomienkou: „Spájalo ma s ním puto srdečnosti a oddanosti už od rokov II. vatikánskeho koncilu. Ako by som mohol nepamätať na to, ako mi v roku 1977 práve Pavol VI. zveril pastoračnú starostlivosť o Mníchovskú diecézu a ustanovil ma aj kardinálom?“ Potom už svoj príhovor Benedikt XVI. zameral na jednu konkrétnu významnú črtu Pavla VI.: na jeho skúsenosť vychovávateľa, jeho vzťah k mladým a jeho skúsený pohľad na otázku výchovy mladých generácií. Svätý Otec vo svojom príhovore okrem iného povedal:



„Žijeme v období, v ktorom cítiť skutočne «urgentnú potrebu výchovy». Formovanie mladých generácií, od ktorých závisí naša budúcnosť, nebolo nikdy ľahké, ale v tejto našej dobe - ako sa zdá -, sa toto stalo ešte zložitejším. Dobre to vedia rodičia, vychovávatelia, kňazi a tí, ktorí na seba preberajú priamu výchovnú zodpovednosť. Šíri sa atmosféra, mentalita a kultúra, ktorá má pochybnosti o hodnote ľudskej osoby, o význame pravdy a dobra, a v neposlednom rade aj o dobre samotného života.

A predsa je tu mocne cítiť rozmáhajúci sa smäd po istotách a hodnotách. Je teda potrebné odovzdať budúcim generáciám niečo, čo má platnosť, solídne pravidlá správania, a ukázať im vyššie ciele, ku ktorým majú s rozhodnosťou nasmerovať svoje životy. Narastá teda potreba takej výchovy, ktorá dokáže odpovedať na očakávania mladých, ktorá by bola predovšetkým svedectvom a v prípade kresťanského vychovávateľa svedectvom viery. 

V tejto súvislosti mi prichádza mi na myseľ táto úderná a programová veta Giovanniho Battistu Montiniho, ktorú napísal v roku 1931: «Chcem, aby bol môj život svedectvom pravdy... Pod svedectvom tu mám na mysli uchovávanie, hľadanie a aj vyznávanie pravdy» (Spiritus veritatis, In: Colloqui religiosi, Brescia 1981, s. 81). Takéto svedectvo – poznamenal Montini v roku 1933 – sa javí nevyhnutným z konštatovania, že «v laickej oblasti si ľudia, ktorí sa zaoberajú myslením – a to aj v Taliansku a azda osobitne v Taliansku - o Kristovi nemyslia vôbec nič. Je niekým neznámym, zabudnutým, neprítomným a to vo väčšej časti súčasnej kultúry» (Introduzione allo studio di Cristo, Rím 1933, s. 23). Vychovávateľ Montini, študent a kňaz, biskup a pápež, vždy upozorňoval na nevyhnutnú potrebu kvalifikovanej kresťanskej prítomnosti vo svete kultúrnom, umeleckom a spoločenskom, prítomnosti, ktorá je zakorenená v Kristovej pravde a zároveň je pozorná voči človeku a jeho životným potrebám.“ 

„Pápež Montini poznamenal: «Nežiadame iné ako trochu slobody na výchovu tejto mládeže akú ju chceme mať, aby ju kresťanstvo pritiahlo krásou svojej viery a svojich tradícií».“ Ako ďalej povedal Benedikt XVI., pápež Montini bol kňazom veľkej viery a rozhľadenej kultúry, vodcom duší a bystrým bádateľom drámy ľudskej existencie. Mnohé generácie mladých študentov v ňom ako asistentovi Federácie talianskych katolíckych univerzít (FUCI) nachádzali „formovateľa svedomia, schopného nadchnúť a viesť k vydávaniu svedectva, aby v každej chvíli života vyžarovali krásu kresťanskej skúsenosti.“



Svätý Otec ďalej vyzdvihol spôsob, akým sa pápež Montini snažil formovať mladých: „Jeden zo základných bodov jeho osnovy pri formovaní univerzitných krúžkov FUCI, ktoré viedol, spočíval vo vedení k duchovnej celistvosti mladej osobnosti: v duši nemajú byť rozličné oddelenia, nie kultúra na jednej strane a viera na druhej, či škola na jednej strane a Cirkev na druhej. Náuka, ako aj život sú jednotné.“ (Idee=Forze, in Studium 24, 1982, s. 343). Inými slovami, pre Montiniho boli základom úplná harmónia a vzájomné dopĺňanie sa medzi kultúrnou a náboženskou dimenziou formácie, s osobitným prihliadnutím na poznanie kresťanskej náuky a praktické zretele života. Práve preto, od počiatku svojej aktivity v rímskom okruhu FUCI, spolu so serióznym duchovným a intelektuálnym úsilím podporoval prácu univerzitných študentov v charitatívnych aktivitách, v službe chudobným v rámci konferencie sv. Vincenta. Nikdy neoddeľoval to, čo neskôr definoval ako «intelektuálnu dobročinnú lásku» od sociálnej zaangažovanosti, od prihliadania na potreby tých najposledneších. Takto študentov vychovával k tomu, že medzi vážnou povinnosťou študovať a konkrétnym poslaním medzi chudobnými jestvuje spojitosť. «Buďme si istí – písal Montini – že katolík nie je niekto, koho zmietajú tisíce problémov, čo i len duchovných... Nie! Katolík je ten, ktorý v sebe nosí istotu, ktorá je činorodá. A takto, verný svojej viere, môže hľadieť na svet nie ako na priepasť skazy, ale ako na pole v žatve“ (La distanza dal mondo, Azione Fucina, 10. februára 1929, s. 1).



„Podľa pápeža Montiniho má byť mladý vychovávaný tak, aby vedel posudzovať prostredie, v ktorom žije a pracuje, aby sa cítil ako ľudská bytosť a nie ako číslo v dave: jedným slovom, je mu potrebné pomáhať, aby si osvojil «silu myslenia» a tak aby bol schopný aj «mocných činov» a vyhol sa nebezpečenstvu, ktoré sa nezriedka objavuje, nadradiť činnosť nad myslenie a zo skúsenosti urobiť prameň pravdy. Na margo toho poznamenal: «Činnosť nemôže byť svetlom pre samu seba. Ak nechceme pokriviť človeka tak, že bude myslieť podľa toho ako koná, je potrebné naučiť ho konať tak, ako myslí. Aj v kresťanskom svete, kde láska a charita majú najvyššiu a rozhodnú dôležitosť, nie je možné odhliadať od svetla pravdy, ktoré ukazuje láske jej ciele a jej pohnútky»“ (Insegnamenti II, 1964, s. 194).



„Pavol VI. opisoval sám seba ako «starého priateľa mladých»: vedel rozpoznať a podeliť sa s nimi o ich trápenie, keď sa zmietali medzi chuťou žiť, potrebou istoty, túžbou po láske a pocitmi frustrácie, či v pokušeniach skepticizmu a skúsenostiach sklamania. Naučil sa porozumieť ich duši a pamätal si, že agnostická ľahostajnosť vtedajšieho myslenia, kritický pesimizmus a materialistická ideológia sociálneho pokroku nestačia pre ducha, ktorý je otvorený k oveľa vyšším horizontom pravdy a života (porov. Insegnamenti XII, 1974, 642). Dnes, tak ako aj v tej dobe sa v nových generáciách vynára nevyhnutná otázka významu a hľadania skutočných ľudských vzťahov. Vravieval takto: «Človek dneška radšej počúva svedkov než učiteľov, a ak počúva učiteľov, tak preto, lebo sú svedkami» (Insegnamenti XIII, 1975, 1458 – 1459).“ –sg, jb-