Katechéza Benedikta XVI.: Lectio divina a stredoveký rozkvet teológie

Vatikán (28. októbra, RV) - Katechéza Benedikta XVI., ktorú predniesol pri generálnej audiencii 28. októbra 2009 vo Vatikáne:



„Drahí bratia a sestry, dnes sa pristavím pri jednej zaujímavej stránke histórie, ktorá je spojená s rozkvetom latinskej teológie v 12. storočí, kedy došlo k sérii prozreteľnostných náhod. V krajinách západnej Európy v tom období pretrvával relatívny mier, ktorý zabezpečoval spoločnosti ekonomický a politický rozvoj a tiež prial živému rozvoju kultúry, a to vďaka dobrým vzťahom s Východom. Vo vnútri Cirkvi sa začali pociťovať výhody, ktoré priniesli rozličné aktivity spojené s „Gregoriánskou reformou“, ktorá sa presadzovala v predchádzajúcom storočí a ktorá priniesla väčšiu očistu evanjeliového života cirkevného spoločenstva, osobitne v živote kléru a ktorá prinavrátila Cirkvi a pápežstvu skutočnú nezávislosť v ich činnosti. Tiež sa šírila veľká duchovná obnova, podporovaná novým rozvojom zasväteného života: vznikali a rozširovali sa nové rehoľné spoločenstvá, zatiaľ čo tie už existujúce sa sľubne nanovo rozvíjali.



Rozkvitala tiež teológia, ktorá začínala nadobúdať čoraz väčšie povedomie vlastnej povahy: vycibrila svoju metódu, postavila sa k novým problémom, napredovala v kontemplácii Božích tajomstiev. Vytvorila základné diela, inšpirovala dôležité iniciatívy v kultúre, umení a literatúre a pripravovala vrcholné diela nasledujúceho storočia, ktoré je storočím Tomáša Akvinského a Bonaventúru z Bagnoregia. Táto veľká a plodná teologická práca sa začala rozvíjať na dvoch miestach: v kláštoroch a v mestských školách. Tieto školy (scholae), z ktorých za krátky čas vznikli univerzity, patria medzi „vynálezy“ kresťanského stredoveku.



Vychádzajúc z týchto dvoch prostredí, ktorými sú kláštory a školy, môžeme hovoriť o dvoch rozličných teologických modeloch: o „monastickej teológii“ a o „scholastickej teológii“. Predstaviteľmi monastickej teológie boli mnísi, vo všeobecnosti opáti, ktorí boli obdarení múdrosťou a evanjeliovým zápalom a úplne oddaní vzbudzovaniu a roznecovaniu túžby po Božej láske. Predstaviteľmi scholastickej teológie boli vzdelaní veriaci ľudia, plne oddaní štúdiu - magistri, túžiaci ukázať odôvodnenosť a podstatu Božích tajomstiev, a rovnako aj človeka, pochopiteľné iba na základe rozumu. Rozdielny cieľ bol príčinou ich odlišnej metodológie a teologického prístupu.



V kláštoroch 12. storočia bola teologická metóda principiálne spojená s vysvetľovaním Svätého Písma, svätých stránok (sacra pagina) - aby sme sa vyjadrili jazykom autorov tohto obdobia -, osobitne sa praktizovala biblická teológia. Jedným z najhlavnejších zamestnaní mníchov, ktorí boli horlivými poslucháčmi a čitateľmi Svätého písma, a ktorých bolo lectio divina, čo je modlitbové čítanie Biblie. Jednoduché čítanie posvätného textu im nestačilo na pochopenie hlbokého zmyslu, vnútornej jednoty a nadprirodzeného posolstva. Bolo preto potrebné praktizovať „duchovné čítanie“, uskutočňované v poslušnosti voči Duchu Svätému. V škole Otcov bola Biblia vysvetľovaná alegorickým spôsobom, aby sa tak na každej stránke Starého aj Nového zákona odhalili Ježišove slová a jeho spasiteľské konanie.



Minuloročná biskupská synoda na tému Božie slovo v živote a poslaní Cirkvi znovu poukázala na dôležitosť duchovného prístupu k Svätému písmu. V tomto zmysle je dobré vyzdvihnúť hodnotu monastickej teológie, nepretržitej biblickej exegézy, ako aj výsledky prác jednotlivých autorov a cenné asketické komentáre k biblickým knihám. Monastická teológia spájala literárnu prípravu s duchovnou. Bola si teda vedomá, že čisto teoretické a profánne čítanie nestačí na to, aby sa vstúpilo do srdca Svätého písma. Musí sa čítať v takom duchu ako bolo napísané a vytvorené. Literárna príprava bola nevyhnutná na to, aby sa pochopil skutočný význam slov a aby sa uľahčilo pochopenie textu, tým, že sa vycibrila gramatická a jazykovedná vnímavosť.



Učenec minulého storočia, benediktín Jean Leclerq nazval svoj článok, v ktorom približuje charakteristiky monastickej teológie: „Láska k slovám a túžba po Bohu“ (L’amour des lettres et le désir de Dieu). V skutočnosti, túžba poznať a milovať Boha, ktorý k nám prichádza prostredníctvom Slova, prijatého, meditovaného a praktizovaného, vedie k prehlbovaniu štúdia biblických textov vo všetkých svojich dimenziách. Je tu ešte iný postoj, na ktorom trvajú tí, ktorí sa venujú monastickej teológii, teda vnútorný postoj v modlitbe. Je to postoj, ktorý musí predchádzať, sprevádzať a doplňovať štúdium Svätého písma.



Keďže, v konečnom dôsledku je monastická teológia počúvaním Božieho slova, nie je možné neočistiť si srdce, aby mohlo Božie slovo prijať a navyše, nedá sa to, ak sa nezapáli túžbou po stretnutí s Pánom. Teológia sa tak stáva meditáciou, modlitbou, piesňou chvál a vedie k úprimnému obráteniu. Mnohí predstavitelia tejto teológie sa vydávajú na túto cestu, a ešte viacerí sa zameriavajú na mystickú skúsenosť. Takto sú pozvaním aj pre nás, aby sme náš vlastný život sýtili Božím slovom. Napríklad prostredníctvom pozorného počúvania liturgických čítaní a evanjelia pri nedeľnej svätej omši. Navyše je dôležité nájsť si každodenne určitý čas na meditovanie Biblie, aby sa tak Božie slovo stalo lampou, ktorá osvetľuje našu každodennú cestu na tejto zemi.



Scholastická teológia, ako som povedal, bola praktizovaná v schólach, ktoré vyrastali pri veľkých katedrálach vtedajšej doby, ktoré slúžili na prípravu kňazov, alebo pri majstrovi teológie a okolo jeho učeníkov, aby sa tak vychovávali odborníci v dobe, v ktorej poznanie a vzdelanie bolo vždy vysoko cenené. V skolastickej metóde bola centrom questio, čo je otázka, ktorá vyvstáva v čitateľovi, keď je konfrontovaný so slovami Písma a Tradíciou. Pred problémom, ktoré tieto dôležité texty prinášajú, sa vynárajú otázky a rodí sa rozhovor medzi majstrom a študentami. V takomto rozhovore sa objavujú na jednej strane argumenty autority a na druhej strane tie, ktoré prináša rozum. V rozhovore sa tak rozvíja zmysel hľadať a nakoniec syntéza medzi autoritou a rozumom aby sa tak dosiahlo hlbšie pochopenie Božieho slova. Vzhľadom na to sv. Bonaventúra hovorí, že teológia je „per additionem“, čo znamená, že teológia spája dimenziu rozumu a Božie slovo a tak tvorí hlbšiu a osobnejšiu vieru, a teda tiež viacej konkrétnejšiu v živote človeka. V tomto zmysle sa nachádzali rozličné riešenia a formovali sa rozličné uzávery, ktoré začínali vytvárať teologický systém. Usporiadanie otázok viedlo k utvoreniu syntéz, ktoré boli vždy viac a viac rozsiahlejšie. To znamená, že sa rozličné questiones spájali s rozličnými odpoveďami, vytvárajúc tak syntézy – tzv. summae, ktoré boli v skutočnosti rozsiahlymi teologicko-dogmatickými traktátmi, ktoré sa rodili z konfrontácie ľudského rozumu s Božím slovom.



Cieľom scholastickej teológie bolo ukázať jednotu a harmóniu v kresťanskom zjavení, a to spôsobom, doslovne povedané „scholastickým“, tej školy, ktorá dôveruje ľudskému rozumu. Gramatika a jazykoveda sú v službe teologického poznania, ale toto teologické poznanie je ešte stále viac ako logika, tá disciplína, ktorá študuje „fungovanie“ ľudského myslenia spôsobom, ktorý navonok zjavuje pravdivosť úsudku. Ešte aj dnes, čítajúc scholastické summae ostaneme udivení poriadkom a jasnosťou logického spájania argumentov a hĺbkou niektorých intuícií. S technickým slovníkom sa každému slovu dáva presný význam a medzi vierou a rozumom sa vytvára vzájomné vysvetlenie.



Drahí bratia a sestry, tak ako je to v Prvom Petrovom liste, scholastická teológia nás pobáda, aby sme boli vždy pripravení odpovedať komukoľvek, kto by vyzýval na odôvodnenie nádeje, ktorá je v nás (porov 1 Pt 3,15). Počúvať otázky, ako sú tieto naše a byť schopní na ne dávať aj odpovede. Pripomína nám to, že medzi vierou a rozumom existuje prirodzené priateľstvo, založené na tom istom poriadku stvorenia. Boží služobník Ján Pavol II. v úvode jeho encykliky „Fides et ratio“ píše: „Viera a rozum sú ako dve krídla, pomocou ktorých sa ľudský duch dvíha smerom ku kontemplácii pravdy“. Viera je otvorená snahe pochopiť ju zo strany rozumu, rozum zasa uznáva, že viera ho neumŕtvuje, ale naopak, dvíha ho k širším a vznešenejším horizontom. Sem teda môžeme zaradiť neprestajnú úlohu monastickej teológie. Viera a rozum sa vo vzájomnom dialógu rozoznievajú radosťou vtedy, keď ich spoločne motivuje hľadanie intímnej jednoty s Bohom. Keď láska oživuje modlitbový rozmer teológie, poznanie, získané rozumom, sa rozširuje. Pravda sa hľadá s pokorou, prijíma sa s úžasom a vďačnosťou. Jedným slovom, poznanie rastie iba vtedy, ak miluje pravdu. Láska sa stáva inteligenciou a teológia autentickou múdrosťou srdca, ktorá udáva smer a podporuje vieru a život veriacich. Modlime sa teda, aby cestu poznania a prehĺbenia Božích tajomstiev vždy osvetľovala Božia láska.“ -jš, sg-