Nedeľný príhovor kardinála
Jozefa Tomka, v ktorom sa venuje téme aktuálnosti misií.
Každú
predposlednú októbrovú nedeľu v roku slávi Katolícka cirkev misijnú nedeľu. Tohto
roku sa k tejto celosvetovej pripomienke a upomienke na misijné krajiny a s nimi súvisiacu
povinnosť každého kresťana pridáva biskupská synoda pre misijný svetadiel Afriky.
Pod misiami rozumieme ohlasovanie Kristovho posolstva národom, ktoré ešte
nepoznajú osobu a poslanie Ježiša Krista. Toto ohlasovanie sa deje rôznymi krokmi:
je to ponajprv svedectvo života, potom dialóg, uvedenie do kresťanskej viery, krst
a začlenenie do spoločnosti veriacich, preniknutie spoločnosti duchom Kristovej lásky
a bratskej pomoci, prekvasenie mravov kultúrou evanjelia a inkulturácia. Misiami voláme
aj kraje, kde sa taká činnosť koná. Misie teda nie sú nijaká kolonizačná, ani politická
činnosť, ba ani čisto sociálna, alebo len školská či zdravotnícka činnosť, hoci
kresťanská láska vedie misionárov k snahe oslobodiť človeka od záťaže každého hriechu
a povzniesť ho k vyššej ľudskej dôstojnosti na každom poli.
Načo a prečo
sú misie? Prečo po dvoch tisícoch rokov od narodenia Ježiša Krista sa ešte nástojí
na misijnom úsilí? Niekto povie, že veď národy sa už oslobodili z koloniálnej nadvlády,
majú svoje vlády, vlastné školstvo, zdravotníctvo, hospodárenie, nech sa teda starajú
o seba. Také poznámky však nepochopili pravý význam misií a misijnej činnosti.
Ján
Pavol II. odpovedal na také a podobné poznámky už takmer pred dvadsiatimi rokmi encyklikou
„Redemptoris missio“, v ktorej ihneď na začiatku dôrazne tvrdí: „Misia Krista Vykupiteľa,
zverená Cirkvi je ešte hodne ďaleko od svojho naplnenia. Na konci druhého tisícročia
od jeho príchodu celkový pohľad na ľudstvo dokazuje, že toto poslanie je ešte v začiatkoch
a že máme všetkými silami dať sa do jeho služieb“ (RM, 1).
Počet obyvateľov
našej zemegule narástol na šesť miliárd 800 miliónov. Z toho všetkých kresťanov čiže
veriacich v Krista je niečo nad dve miliardy a príslušníkov Katolíckej cirkvi jedna
miliarda 150 miliónov. To značí, že dve tretiny ľudstva ešte nepoznajú Ježiša Krista
a jeho blahodarné posolstvo pre všetkých ľudí. Dá sa teda pravdivo povedať, že dnes
čaká na Spasiteľa viac ľudí ako za čias Ježiša Krista.
Pritom osoba, život
a pôsobenie Ježiša Krista tvoria jedinečnú udalosť v celých dejinách ľudstva. Ide
o celkom zvláštny, osobitný jav, ktorý nemožno jednoducho obísť, lebo pre každého
človeka je dôležité, či on naozaj vstal z mŕtvych a či je teda naozaj Boží Syn; či
v ňom sa Boh stal človekom a prebýval medzi nami, aby nás oslobodil od zla hriechu,
naučil nás žiť plným ľudským životom a zjavil nám Božiu tvár: „Kto vidí mňa, vidí
Otca“ (Jn 14, 9). Nijaký zakladateľ veľkých náboženstiev sa neodvážil tvrdiť, že by
sa Boh mohol stať človekom a natoľko sa nám priblížiť: „Veď Boh tak miloval svet,
že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik“ (Jn 3, 16). Udalosť a skutočnosť
vtelenia a vykúpenia je takou novinou, „dobrou zvesťou“ –evanjeliom-, že ju treba
ohlasovať všetkým ľuďom. Hľa, prečo a načo sú misie.
Pápež Benedikt
XVI. vo svojom Posolstve na „Svetový misijný deň roku2009“ tvrdí,
že „úsilie ohlasovať evanjelium ľuďom dnešnej doby je bez pochyby službou nielen pre
kresťanské spoločenstvo, ale aj pre celé ľudstvo (EN,1), ktoré „pozná obdivuhodné
výdobytky, ale zdá sa že stratilo zmysel pre posledné skutočnosti a pre samé jestvovanie“
(RM, 2). Dnešná svetová hospodárska kríza, ako to už uznávajú aj ekonomisti a viacerí
politici, úzko súvisí s mravnou krízou, preto z rôznych strán volajú po akútnej potrebe
etickej obnovy.
Svätý Otec ďalej prehlasuje, že „poslanie Cirkvi je (takrečeno)
„nakaziť“ nádejou všetky národy....Chcem znovu potvrdiť, že príkaz hlásať evanjelium
všetkým ľuďom je podstatným poslaním (misiou) Cirkvi“. Vyzýva potom všetkých veriacich
k spolupráci s misiami a k pomoci.
Taká pomoc môže byť osobná, duchovná a hmotná.
Osobne ísť do misií je zaiste najúčinnejšou formou spolupráce. Môžu ju vykonávať ako
celoživotné zasvätenie misionári a misionárky, a to často až hrdinským nasadením.
Dočasnou formou môžu takto spolupracovať priamo v misiách aj diecézni kňazi, ktorí
idú podľa dohody s niektorým biskupom na niekoľkoročnú výpomoc do misií, ako to už
päťdesiat rokov robia Poliaci, Taliani, Španieli a iní kňazi nazývaní „Fidei donum“
(„Dar viery“) podľa dokumentu Pia XII. Podobne môžu vypomôcť v misiách i rehoľné sestry,
ako aj laickí pracovníci, najmä lekári, ošetrovateľky, murári, technici.
Každý
z nás však môže a má pomáhať misiám, a to duchovným a, podľa možnosti, i hmotným spôsobom.
Veľmi vzácne sú duchovné obety chorých, starých ako aj detí. Koľko dobra robia napríklad
aj vianoční koledníci a misijné spolky. Pamätajme, že hospodárska kríza dramaticky
postihuje najmä misijné územia.
Ján Pavol II. tvrdil, že „misie sú záležitosťou
všetkých kresťanov, všetkých diecéz a farností, všetkých cirkevných organizácií a hnutí“
(RM, 21). K tomu pridával zaujímavé povzbudenie, podľa ktorého kto pomáha s vierou
a pre vieru, vlastne obohacuje seba samého: „Viera sa posilňuje tým, že sa dáva“ (RM,
2). Oživme si teda svoju vieru a misijného ducha.