Štvrtkový komentár Mariána Gavendu: Neboj sa, malé stádo!

Vtipy sa vraj delia na dobré a slušné. Nesúhlasím. Za dobrý považujem ten, čo s humorom odhaľuje kus životnej pravdy. Jeden z nich hovorí, ako si v istej rázovitej obci po nedeľných litániách chlapi sadli pod lipu a radili sa, či vyhlásiť vojnu Číne. Argumenty sa zberali za i proti, výsledok bol stále nerozhodný. Napokon prevážila otázka najstaršieho a najváženejšieho z nich: „Chlapi, a kde ich toľkých pochováme?“ Vojna proti Číne sa nekonala. Sebaklam, akí sme za vlastným plotom silní a dobrí však zostáva. Uvedomoval som si ho aj v súvise s návštevou Benedikta XVI. v susedných Čechách a na Morave. Priznajme si, kto si na ňu už po týždni – dvoch čo i len spomenie?! Vyrušovali ma najmä porovnávania typu „ateistické Čechy“ verzus „katolícke Slovensko“. Iste, štatisticky vedieme 3:1. Zostaňme však doma. Taktiež štatistický údaj však hovorí, že z hrdých 74% katolíkov navštevuje nedeľné bohoslužby len okolo 15%. Ešte dôležitejšia je iná skutočnosť. V Európskej únii tvoria slovenskí katolíci a hodnoty ktoré vyznávajú oveľa výraznejšiu menšinu, ako katolíci v Čechách. Aj to je dôvod, prečo je potrebné brať posolstvá, ktoré pápež osobne priniesol k našim susedom adresne a v prvej osobe aj pre nás. Spomeniem len jedno z nich. Pápež viac krát hovoril o „kreatívnych menšinách“. Kým u nás prešla táto myšlienka bez povšimnutia, zahraničné komentáre jej venovali mimoriadnu pozornosť, a to hneď potom, čo ju Svätý Otec spomenul na palube lietadla. Nejde tu len o to, že pápež chce dodať odvahy veriacim, ktorí sú v menšine a majú sklon takmer sa ospravedlňovať za to, že vôbec existujú. Túto zdanlivo nenápadnú zmienku treba vnímať v kontexte pápežovho myslenia o budúcnosti našej civilizácie. Zmieňuje sa o nej v známych rozhovoroch s novinárom Petrom Seevaldom. Pripomína Ježišove slová „neboj sa, malé stádo“ a dodáva, že Cirkev sa stále nachádza v situácii horčičného semiačka. „Práve vek kvantitatívne redukovaného kresťanstva“ – hovorí doslovne – „môže vyvolať nové oživenie tohto uvedomelého kresťanstva. V kresťanstve jestvuje vždy nový začiatok. Podobné začiatky sa už odohrávajú a budú sa odohrávať aj naďalej. A budú prinášať nové mocné prejavy kresťanského života.“
Spomedzi množstva prednášok o budúcnosti Európy a našej civilizácie vybral ako kľúčové niekoľké z nich sám kardinál Joseph Ratzinger a vydal ich rok pred zvolením za pápeža pod názvom „Európa - jej základy v súčasnosti a budúcnosti“. Hneď v prvej kapitole rozoberá dve protichodné diagnózy európskej budúcnosti. Prvá, téza Oswalda Spenglera hovorí, že aj vo veľkých kultúrnych výtvoroch možno vypozorovať určitú zákonitosť: majú okamih vzniku, postupný rozvoj, obdobie rozkvetu kultúry, jej postupné oťaženie, starobu a smrť. „Podľa jeho názoru“ – hovorí teológ Ratzinger – „Západ dospel do svojej poslednej etapy života, v ktorej tento kultúrny kontinent beží nenávratne v ústrety smrti, napriek pokusom zažehnať ju. Prirodzene, Európa môže odovzdať svoje dary novej, vznikajúcej kultúre, ako sa to udialo aj pri zánikoch iných kultúr, ale ako subjekt už dokonala čas svojho života“. Kardinál Ratzinger však uvádza aj opačný postoj a k tomu sa napokon pridáva. Reprezentuje ho Arnold Toynbee. Aj on pripúšťa krízu, v ktorej sa západný svet nachádza, no jej príčinu nevidí v biologickej unavenosti, vo vyčerpaní svojho poslania, ale v tom, že ľudia odpadli od náboženstva ku kultu techniky, národa a militarizmu. Súhrn príčin krízy zhŕňa pod pojmom sekularizmus a východisko vidí práve v sile tvorivých menšín a jednotlivých výnimočných osobností. „Ak je táto diagnóza správna, uzatvára kardinál Ratzinger, „je v našej moci opäť zaviesť náboženský moment v syntéze zvyškového kresťanstva a náboženského dedičstva ľudstva“. Diagnostik Ratzinger poukazuje aj na rozmanité, prevažne tragické prejavy odmietnutia náboženstva. Hovorí napríklad, že „na Západe existuje nenávisť k sebe samému, čo treba považovať za niečo patologické“; že „vo svojich dejinách európsky človek vidí už iba to, čo je odsúdeniahodné a deštruktívne a nie je schopný vnímať to, čo je v nich veľké a čisté. Ak chce Európa prežiť, potrebuje nové prijatie samej seba“. Štúdiu o budúcnosti Európy a západnej civilizácie kardinál Ratzinger uzatvára slovami: „V tomto treba dať za pravdu Toynbeemu, že údel spoločnosti vždy závisí od tvorivých menšín. Veriaci kresťania by mali sami seba považovať za takúto menšinu a prispievať k tomu, aby Európa znovu nadobudla to najlepšie zo svojho dedičstva a takto bola v službe celého ľudstva“.
Milí poslucháči, zámerne som vybral aspoň niekoľko myšlienok k dvom zdanlivo nenápadným pápežovým slovíčkam. Pre dva dôvody. Preto, že tak doma a ešte viac v celej Európskej únii tvoria slovenskí katolíci skutočne „malé stádo“. Jemu je však adresované Pánovo povzbudenie i pápežovo vysvetlenie, že práve do nich sa vkladá obrovská nádej na záchranu západnej civilizácie. A zároveň aj ako ukážku, ako pozorne sa treba venovať pápežovým dielam. Cirkev v ňom dostala mimoriadneho diagnostika na choroby, ktoré nás bezprostredne trápia. Už to uznávajú aj neveriaci, ako to ukázala aj jeho návšteva Čiech. Bolo by hanbou, keby sme sa o jeho recepty nezaujímali aj my. Lebo bez diagnózy nie je možná ani terapia a bez pochopenia a naplnenia nášho veľkého dejinného poslania stať sa kvasom kreatívnej menšiny vo vrení súčasnej Európy nám zostanú len nostalgické spomienky či megalomanské ilúzie.