Katechéza Benedikta XVI.: Peter z Cluny – muž odpustenia a pokoja

Vatikán (14. októbra, RV) – Katechéza Benedikta XVI., ktorú predniesol pri generálnej audiencii 14. októbra 2009 vo Vatikáne:

„Drahí bratia a sestry, postava Petra Ctihodného, ktorú by som chcel predstaviť v dnešnej katechéze, nás privádza do slávneho opátstva vo francúzskom Cluny, k jeho “dôstojnosti” (decor) a “kráse” (nitor) – aby sme použili presné termíny známe z textov – dôstojnosť a krása, ktoré sú obdivované najmä v kráse liturgie, tej výsadnej ceste pre dosiahnutie Boha. Ešte viac ako tieto aspekty však Petrova osobnosť odkazuje na svätosť veľkých clunyjských opátov: v meste Cluny „nebolo tam jediného opáta, ktorý by nebol svätým”, povedal v roku 1080 pápež Gregor VII. Medzi týchto patrí aj Peter Ctihodný, ktorý v sebe zahŕňa tak trochu z každej cnosti svojich predchodcov, hoci už pri ňom začína Cluny, popri nových rádoch, ako bol rád z Citeaux, pociťovať akýsi príznak krízy. Peter je obdivuhodným príkladom kajúcnika, ktorý je sám na seba prísny, a voči ostatným chápajúci. Narodil sa okolo roku 1094 vo francúzskej oblasti Alvernia, ako dieťa vstúpil do kláštora v Sauxillanges, kde sa stal mníchom a potom priorom. V roku 1122 bol zvolený za opáta v Cluny a v tomto úrade zostal až do smrti, ktorá prišla práve na Vianoce v roku 1156, ako si to sám želal. “Milovník pokoja – píše jeho životopisec Rodolfo – dosiahol pokoj v božej sláve v deň pokoja” (Život, I,17, PL 189,28).



Tí, ktorí ho poznali, cenili si na ňom vznešenú miernosť, pokojnú rovnováhu, vládu nad sebou, čestnosť, vernosť, bystrosť a mimoriadne nadanie sprostredkovateľa. “Je to v mojej samotnej prirodzenosti – písal – že som pokiaľ len možno nasmerovaný k odpúšťaniu, k čomu ma nabáda môj zvyk odpúšťať. Som zvyknutý veci znášať a odpúšťať” (Ep. 192, v: The Letters of Peter the Venerable, Harvard University Press, 1967, s. 446). A ešte hovorieval: „K tým, ktorí nenávidia pokoj, by sme mali byť, pokiaľ možno vždy mierumilovní” (Ep. 100, l. c., s. 261). A o sebe písal: “Nie som z tých, ktorí sú nespokojní so svojim osudom,… ktorých duch je stále v nepokoji či v pochybnostiach a ktorí bedákajú, že všetci ostatní odpočívajú kým oni sami pracujú” (Ep. 182, s. 425). S citlivou a láskavou povahou, vedel spájať lásku k Pánovi a nehu k blízkym, osobitne k matke a k priateľom. Bol pestovateľom priateľstva, osobitným spôsobom vo vzťahu k jeho mníchom, ktorí si zvykli dôverovať mu, istí si toho, že sú prijímaní a chápaní. Podľa svedectva životopisca, „nikým neopovrhoval a nikoho neodmietal” (Život, I,3: PL 189,19); “všetkým sa javil ako prívetivý, s jeho vrodenou dobrotou, otvorený ku všetkým” (Tamtiež., I,1: PL, 189,17).



Mohli by sme povedať, že tento svätý opát dáva príklad aj mníchom a kresťanom tejto našej doby, poznačenej búrlivým životným tempom, kde nie sú zriedkavé prejavy netolerantnosti a nekomunikácie, rozdelenia a konfliktov. Jeho svedectvo nás pozýva k tomu, aby sme vedeli zjednotiť lásku Boha s láskou k blížnemu a aby sme sa neunavili pri znovunadväzovaní vzťahov bratstva a zmierenia. Vlastne takto reagoval Peter Ctihodný, ktorý sa ocitol vo vedení kláštora v Cluny v nie príliš pokojných rokoch a to pre mnohé dôvody - ako vonkajšie tak vnútorné - v opátstve, dokázal však byť vážnym a plným hlbokej ľudskosti. Zvykol hovorievať: „Od človeka sa dá získať viac tým, že ho budeme tolerovať, ako tým, že by sme ho mali dráždiť sťažnosťami” (Ep. 172, l.c., s. 409). Pre svoj úrad musel často cestovať do Talianska, Anglicka, Nemecka, Španielska. Nútené opúšťanie kontemplatívneho pokoja ho ťažilo. Sám priznával: „Chodím od jedného miesta k druhému, trápim sa, trýznim, vlečiem sa tu i tam, myseľ mám upriamenú raz na moje záležitosti, potom na záležitosti druhých, a nemám pokoja v duši” (Ep. 91, l.c., s. 233). Napriek tomu, že musel byť opatrný v právomociach a pri vláde v tom období v Cluny, uchovával si aj tak - vďaka jeho zmyslu pre mieru, vďaka jeho veľkodušnosti a jeho realizmu - stály pokoj. Medzi osobnosťami, s ktorými prišiel do kontaktu bol aj Bernard z Clairvaux, priateľstvo s ktorým stále narastalo aj napriek odlišnému temperamentu a náhľadom. Bernard ho definoval takto: „dôležitý človek, zaoberajúci sa dôležitými vecami” a mal k nemu veľkú úctu (Ep. 147, ed. Scriptorium Claravallense, Milano 1986, VI/1, s. 658-660), zatiaľ čo Peter Ctihodný definoval Bernarda ako „svetlo Cirkvi” (Ep. 164, p. 396), “silný a úžasný pilier mníšskeho rádu a celej Cirkvi” (Ep. 175, s. 418).



So živým cirkevným zmyslom, Peter Ctihodný potvrdzoval, že záležitosti týkajúce sa kresťanského ľudu treba cítiť v “intimite srdca” tých, ktorí sa počítajú “medzi údy Kristovho Tela” (Ep. 164, l.c., s. 397). A dodával: „Nie je živený Kristovým duchom ten, kto necíti zranenia Kristovho Tela”, kdekoľvek vznikajú. Okrem toho preukazoval starostlivosť aj k tým, ktorí boli mimo Cirkvi, osobitne k židom a moslimom: aby pomáhal k šíreniu poznania moslimov, nechal preložiť Korán. Tu poslúži vyjadrenie historika z nedávnej doby: „Uprostred tvrdošijnosti ľudí stredoveku – aj tých najväčších medzi nimi -, obdivujeme tu výsostný príklad nehy, ku ktorej privádza kresťanská láska” (J. Leclercq, Peter Ctihodný, Jaca Book, 1991, s. 189). Ďalšie aspekty kresťanského života – jemu tak drahé - boli láska k Eucharistii a oddanosť Panne Márii. O Najsvätejšej Sviatosti nám zanechal strany, ktoré obsahujú “jednu z najväčších prác eucharistickej literatúry všetkých čias” a o Matke Božej napísal žiarivé úvahy, ktoré ju vnímajú v úzkom vzťahu k Ježišovi Vykupiteľovi a k jeho dielu spásy. Stačí poukázať na túto jeho výpoveď: “Zdravas požehnaná Panna, ktorá si zahnala na útek prekliatie. Zdravas Matka Najvyššieho, nevesta najtichšieho Baránka. Premohla si hada, pošliapala si mu hlavu, keď ho zahubil Boh, z teba zrodený. ... Žiarivá hviezda z Východu, ktorá zaháňaš na útek temnoty Západu. Zorniška, ktorá predchádza slnko, deň, ktorý nepozná noc. .. Pros Boha, ktorý sa z teba narodil, aby rozpustil náš hriech a po odpustení nám daroval milosť a slávu.“ (Carmina, PL 189, 1018-1019).

Peter Ctihodný živil aj záľubu pre literárnu činnosť a mal pre ňu aj nadanie. Zaznačoval svoje úvahy, presvedčený o dôležitosti používať pero tak ako pluh pri „sejbe Slova na papier”. Aj keď nebol systematickým teológom, bol veľkým bádateľom tajomstva Boha. Jeho teológia ponára svoje korene do modlitby, zvlášť do tej liturgickej a spomedzi tajomstiev Krista mal osobitne v láske jeho Premenenie, v ktorom je už vopred predznamenané Vzkriesenie. Bol to práve on, ktorý zaviedol v Cluny tento sviatok a skomponoval osobitný text ofícia, v ktorom sa odráža charakteristická teologická úcta Petra a clunyjského rádu, smerujúca celá ku kontemplácii slávnej Kristovej tváre, nachádzajúc v nej dôvody tej vrúcnej lásky, ktorá poznačovala jeho ducha a žiarila v liturgii kláštora.


Drahí bratia a sestry, tento svätý mních je iste veľkým príkladom mníšskej svätosti, živenej z prameňa benediktínskej tradície. Podľa neho ideál mnícha spočíval v “pevnom priľnutí ku Kristovi” (Ep. 53, l.c., s. 161), v klauzúrnom živote poznačenom “mníšskou pokorou” a pracovitosťou (Ep. 77, l.c., s. 211), ako aj klímou tichej kontemplácie a stálej oslavy Boha. Prvé a najdôležitejšie povolanie mnícha je podľa Petra z Cluny slávnostná oslava božieho úradu – “nebeské dielo zo všetkých najužitočnejšie (Statuta, I, 1026) – sprevádzané čítaním, meditáciou, osobnou modlitbou a pokáním vykonaným v mlčanlivosti (diskrétnosti) (cfr Ep. 20, l.c., s. 40). Týmto spôsobom je celý život preniknutý hlbokou láskou k Bohu a lásku k blížnym, láskou, ktorá sa vyjadruje úprimnou otvorenosťou k blížnemu, v odpustení a hľadaní pokoja. Záverom by sme mohli povedať, že ak tento štýl života zjednotený s každodennou prácou predstavuje pre sv. Benedikta ideál mnícha, tak sa týka aj nás všetkých a môže byť vo veľkej miere štýlom života kresťana, ktorý sa chce stať autentickým nasledovníkom Krista, charakterizovaným práve pevným priľnutím k nemu, pokorou, pracovitosťou, schopnosťou odpúšťať a pokojom.“ –sg, jb-