Príhovor kardinála Jozefa Tomka: Druhá biskupská synoda pre Afriku

Druhá biskupská synoda pre Afriku
 Niekoľko mesiacov pred svojou smrťou nezabudnuteľný pápež Ján Pavol II. oznámil rozhodnutie zvolať druhé zvláštne zhromaždenie biskupskej synody pre Afriku. Novozvolený pápež Benedikt XVI. potvrdil toto zvolanie na dobu od 4. do 25. októbra 2009 a schválil aj tému na diskusiu, ktorá znie: „Cirkev v Afrike v službe zmierenia, spravodlivosti a pokoja.“

Ako je známe, prvé špeciálne zhromaždenie biskupskej synody pre Afriku sa odohralo od 10. apríla do 8.mája 1994. Jeho výsledky potvrdil a zverejnil Ján Pavol II. v apoštolskej posynodálnej exhortácii „Ecclesia in Africa“-„Cirkev v Afrike“. V nej sa už dotkol bolestnej situácie vo viacerých afrických krajinách, kde chýbal práve duch zmierenia, spravodlivosti a pokoja. Za posledných pätnásť rokov sa situácia čierneho svetadiela hodne zmenila a v mnohom aj zhoršila. Jednak pokračuje silný nárast obyvateľstva, ktoré roku 1995 dosahovalo 725 miliónov, kým dnes sa blíži k jednej miliarde. Väčšina obyvateľstva však žije pod hranicou chudoby, čiže podľa medzinárodne používanej miery s menej ako jedným dolárom na deň. Preto sa mnohí snažia dostať aj s nasadením života do Európy, ako to vidíme v Taliansku a iných stredomorských krajinách na utečencoch, ktorí tajne prichádzajú aj cez nebezpečné more.

Za posledných päťdesiat rokov už skoro všetky africké krajiny sa prehlásili za samostatné. Lenže vlády ešte nie sú ustálené a bývalé koloniálne mocnosti nepripravili vzdelanú a technicky vyzbrojenú skupinu, ktorá by bola schopná prevziať do rúk vedenie na poli verejnej správy a hospodárstva. Vládu prevzali silnejšie skupiny, ktoré mali nejakú moc, niekde to boli vojaci, inde zas silnejšie kmene, alebo revolučné grupy, podporované často zvonku. Demokracia sa len pomaly prebíja a hľadá si africké formy. Kmeňový etnocentrizmus je stále veľmi silný, tak isto regionálne záujmy často prevládajú a živia dlhoročné vnútroštátne, regionálne, alebo aj medzištátne konflikty, niekedy k tomu pristupuje aj rasové alebo náboženské podfarbenie. Príkladov je ešte stále mnoho: stačí počúvať správy o nepokojoch v Kivu, vo východnej časti Demokratického Konga, v Sudane (Darfour), v severnej Ugande, v Somálsku, v Zimbabwe, ani nespomínajúc nezahojené rany genocídy v Rwande, vojny v Sierra Leone a v Angole, apartheidu v Južnej Afrike. Tak sa len množia násilnosti, rastie nespravodlivosť a nenávisť, rozmnožuje sa počet mladistvých vojakov ešte v detskom veku, fyzicky a morálne poškodených osôb, večných utečencov. K tomu pristupuje nová pliaga ľudí nakazených na aids, alebo trpiacich na maláriu a na tuberkulózu.

Afrika je chudobná, ale pritom má veľké prírodné bohatstvo: sú to lesy, nafta, minerály a diamanty. Západné a dnes už aj ázijské mocnosti majú záujem, aby sa k nemu dostali prinajmenej cez vládnucu politickú triedu tým, že ju nezriedka korumpujú a podplácajú. Medzinárodní obchodníci so zbraňami kruto ťažia z domácich rozbrojov, ba ich aj provokujú, aby mohli viac predávať svoj smrtonosný tovar za vzácne domáce bohatstvo a drahokamy.

V posledných desaťročiach svetové mocnosti ako by zabudli na Afriku, napriek tomu, že svojím obyvateľstvom tvorí dnes vyše 17% ľudstva, lenže nebola hospodársky dôležitá. Aj medzinárodnú pomoc viazali na vlastné záujmy, pričom sa opierali o skorumpované africké osoby a skupiny. Až teraz sa javí väčší záujem o Afriku.

Katolícka Cirkev je v Afrike veľmi živá. Behom uplynulého storočia narástla z dvoch miliónov členov na dnešných vyše stošesťdesiat miliónov, čo tvorí takmer rovnaké percento (17,1%) ako priemerný počet katolíkov vo svete. Podľa štatistiky z roku 2006 mala 638 biskupov, zväčša domorodých, 22.130 kňazov a o niečo viac študentov vo veľkých seminároch. Aj tieto základné čísla ukazujú rýchly vzrast. Prvé synodálne zhromaždenie v roku 1994 však poukázalo aj na výzvy a problémy, ktoré prináša africká spoločnosť pre náboženský a cirkevný život čierneho svetadiela. Dnes sa situácia v niečom napravila, ale zvolanie druhej synody pre Afriku po pätnástich rokoch je aj znakom, že na poli zmierenia, spravodlivosti a pokoja pretrvávajú nedostatky, ktoré Cirkev chce pomáhať riešiť.

Biskupská synoda pristupuje k situácii z pohľadu pastierov, čiže majúc na zreteli predovšetkým spásu ľudí a ohlasovanie Kristovho posolstva, čiže metódou „lásky v pravde“. Aj v Afrike človek ostáva cestou Cirkvi, ako to označil Ján Pavol II.
Na synode sa zúčastňujú zvolení biskupi z každej africkej krajiny a vedúci rímskych úradov, čiže pápežovi poradcovia. Nechýbajú ani pozorovatelia z iných kresťanských spoločenstiev. Zhromaždeniu predsedá pápež, ktorý však nato poveruje troch svojich delegátov. Diskusia sa vedie s pomocou „pracovného dokumentu“ a končí sa návrhmi, čiže „propozíciami“, ktoré po odhlasovaní majú slúžiť pápežovi, aby ich nakoniec v takzvanej posynodálnej exhortácii predložil všetkým biskupom na realizovanie.
Nielen Afrika, ale aj celá katolícka Cirkev má záujem na tejto synode. V Cirkvi sme všetci členmi toho istého tajomného tela Ježiša Krista. Musíme spolucítiť s africkou časťou tohto živého organizmu a mať účasť na jej radostiach i bolestiach. Ide o záležitosť celej Cirkvi, teda aj nás.


kardinál Jozef Tomko