Meditatívny príhovor Benedikta XVI. na úvod synodálnych prác
Vatikán (5. októbra, RV) – „Bezpodmienečná Božia láska, ktorú
má hlásať každý kresťan, nech otvára hranice kmeňov, etník aj
náboženstiev” – tak znela výzva Benedikta XVI., ktorou dnes ráno vo vatikánskej
Synodálnej aule svoju úvodnú meditáciu počas prvej generálnej kongregácie Biskupskej
synody pre Afriku. Pápež vyzval afrických biskupov, aby svoje práce počas synody vykonávali
so srdcom otvoreným Duchu Božiemu, bez ktorého zostáva každé čisto ľudské skúmanie
skutočnosti nedostatočné.
Benedikt XVI. ďalej načrtol existujúce limity a najmä
to, v akom duchu majú byť príspevky synody predkladané ostatným. „Našu
synodu sme teraz začali vzývaním Ducha Svätého, v jasnom vedomí, že my sami
nemôžeme urobiť všetko to, čo je pre Cirkev i pre svet potrebné
v tejto chvíli. Len v sile Ducha svätého môžeme nájsť to, čo je správne, a
za tým ísť.“
Je to teda boží Duch, ktorý dovoľuje – podotkol
Svätý Otec – „spoznať“ ľudské skutočnosti „v božom svetle“. Limity sa naopak vzťahujú
na hodnotenia sociálnej reality afrického kontextu, ktoré by sa aj popri svojej kompetencii
obmedzili iba na čisto sociologické kritériá. Boli by to podľa slov pápeža iba „horizontálne“
analýzy, pozbavené „vertikálnej“ dimenzie. „Ak nie je korektný
prvý vzťah, ten, ktorý je fundamentálny, potom aj všetky ostatné
vzťahy od základu nefungujú. A tak všetky naše analýzy sveta sú nepostačujúce,
ak o svete neuvažujeme v Božom svetle, ak neobjavíme, že v základoch nespravodlivostí
a korupcie je nepoctivé srdce, je tu uzavretosť pred Bohom a teda falzifikácia
základného vzťahu, od ktorého sa odvíjajú všetky ostatné.“
Vo svojej
dlhej spontánnej meditácii sa Svätý Otec inšpiroval aj žalmom tretej hodiny Liturgie
hodín, modlitbou, ktorá uvádzala ranné synodálne sedenie. Žalm, ktorý - ako hovoril
– prosí o tri základné dary Ducha svätého. Prvým – vysvetlil – je „vyznanie hriechov“,
a je zamerané jednak na uznanie ľudskej malosti pred Bohom – z ktorej pochádzajú „všetky
zlozvyky, ktoré ničia sieť sociálnych vzťahov a pokoj vo svete“ – ako aj na poďakovanie
Bohu za všetky jeho dary, a tiež aj ako za záväzok vydávať svedectvo.
„Záležitosti
vedy a techniky stoja veľké investície, duchovné a materiálne dobrodružstvá,
sú nákladné a náročné. Ale Boh sa dáva „zdarma“. Najväčšie veci
v živote – Boh, láska, pravda – sú zadarmo a o tomto by sme mali často uvažovať: o tejto
Božej nezištnosti, gratuite, o tom, že nie sú potrebné veľké materiálne alebo
intelektuálne dary k tomu, aby sme boli blízki Bohu: Boh je vo mne, v mojom
srdci a na mojich perách.“
Druhý dar Ducha – pokračuje pápež – pochádza
z prvého: človek, ktorý objaví intimitu s Bohom musí potom o ňom svedčiť celou svojou
osobou. Musí svedčiť o pravde Božej lásky, pretože táto a nič iné, je podstatou kresťanskej
viery:
„Dôležité tu je, že kresťanstvo nie je súhrn myšlienok, filozofia,
či nejaká teória, ale je to spôsob života, je to milosrdenstvo, je to láska. Len tak
sa staneme kresťanmi: ak sa viera premení na lásku, ak je láskou. Náš Boh je
na jednej strane „Logos“, večná Pravda, ale táto Pravda je aj Láskou.
Nie je to chladná matematika, ktorá buduje vesmír: táto večná Pravda je ohňom, je
dobročinnou láskou. Už v nás samotných by sa mala uskutočňovať táto jednota rozumu
a lásky, viery a lásky“.
Tento tretí dar sa podľa slov Svätého Otca úzko
spája s ostatnými, s tými okolo nás: „Láska nie je individuálnou vecou, ale univerzálnou.
Univerzálnou a konkrétnou. Je potrebné skutočne otvoriť hranice medzi kmeňmi,
etnikami a náboženstvami k univerzálnosti Božej lásky tam, kde žijeme, celkom konkrétne,
tak ako sa to žiada. Modlime sa k Pánovi, aby nám daroval Ducha Svätého, aby nám dal
nové Turíce, aby nám pomáhal byť jeho služobníkmi v prítomnej hodine
tohto sveta“. –sg, jb-