Štvrtkový komentár Jozefa Kováčika: Nenechajme sa ubiť presne mierenými ranami

Najmladší má 25 rokov, najstarší 80. Sú ich desiatky a všetci sú rozhorčení. Spája ich príslušnosť k Inštitútu pre hluchonemých v Padove. A - údajné sexuálne zneužívanie kňazmi a rehoľníkmi. Tí ich mali zneužívať desaťročia v období rokov 1954 až 1980. Správa obletela doslov celý svet, Slovensko nevynímajúc.
Takmer nikto však už nezachytil veľmi zaujímavé svedectvo iných študentov toho istého inštitútu. Cirkev nemá čo ukrývať. Ak sa takéto prípady udiali, sú opovrnutiahodné a treba ich vyšetriť. A je potrebné voči ich aktérom postupovať podľa najprísnejších noriem, ktoré Cirkev schválila.
Prípad v Taliansku má však vážne trhliny a otázniky. Argumenty bývalých študentov ma zaujali. Skúsme teda premýšľať spolu a snažiť sa hľadať pravdu.
30 rokov sme o tom nepočuli ani slovo. Správu priniesli noviny v meste Verona. Je ovocím tvrdenia človeka, ktorý bol v Inštitúte len krátko, nakoľko bol vylúčený pre zlé chovanie. Dnes je predsedom združenia hluchonemých, ktoré má 60 členov. Aká náhoda, že všetci tvrdia, že aj oni boli zneužívaní. „Je možné, že z tak veľkého počtu by len oni boli zneužívaní a my ostatní by sme o tom nevedeli?“- pýta sa bývalý študent, ktorý v Inštitúte prežil 8 rokov a pokračuje. „My, hluchonemí sme taká osobitná skupina. Neboli medzi nami žiadne tajnosti. Ak by sa to bolo udialo, či viac, ak by sa to bolo dialo tak dlhú dobu a toľkým z nás, garantujem vám, že by sme to vedeli.“- pokračuje Adriano. „Vďaka kňazom, ktorí sa o nás starali ako vlastní otcovia som mohol vyštudovať a žiť plnohodnotný život. Ak boli na nás prísny, tak len preto, aby sme si zvykli konať podľa svedomia. Boli pre mňa vzorom morálneho života.“- uzatvára Adriano. Pomaly vychádzajú na povrch i ďalšie skutočnosti. Autor obvinení bol vylúčený i z inej stavovskej organizácie hluchonemých a jeho asociácia bola vykázaná z priestorov Inštitútu, nakoľko si neplnila povinnosti.
Koho však už tieto informácie budú zaujímať? Tento prípad sa až nápadne podobá tomu slovenskému. Kauza Františkáni, ako sa zdá, začína finišovať. Dôkazov o klamstve, nech jeho motívom bol strach, či čokoľvek iné je už viac ako dosť. Dokážu však tieto informácie vyvrátiť tie prvé? Zaujíma to ešte niekoho? Ospravedlní sa verejne a masívne polícia a bulvár? A čo tí, čo stoja tajomne ešte hlbšie za celým prípadom? Veľa otázok, veľa bolesti. Právo na dobré meno končí v žumpe. Plne sa stotožňujem a verím, že mi to pán Boris Filan nebude mať za zlé, ak si ho dovolím z jeho relácie Pálenica trošku obšírnejšie zacitovať: „Raz príde doba, keď sa vynoríme z tohoto šialenstva, ktoré nám teraz vzbĺklo v hlavách, a budeme sa za seba strašne hanbiť. Budeme sa prepadať od hanby, keď si spomenieme, na čo sme sa pozerali, čo sme čítali  a čo sme počúvali. Ako sme dovolili, aby nás pár šikovných zvrhlíkov dostalo k novinám, časopisom a televíziám, ktoré sú žumpa plná zvratkov a výkalov.
Nebudeme chápať, ako bolo možné profitovať na chorobách a nešťastí našich blížnych. Nebudeme schopní vysvetliť našim deťom a vnukom, ako sme to dopustili. Budeme sa snažiť nemyslieť na to, akých blbcov a hlupane sme to považovali za celebrity. Budeme sa hanbiť za dobu, keď boli denne na prvých stránkach nagélovaní pajáci a usmievavé opice, ktoré neznášali väčšie série orgazmov s tým istým partnerom. Budeme hovoriť, že na vine vtedy boli oni, akísi neurčití oni, a tí budú medzi nami a budú ukazovať prstom na niekoho neexistujúceho. Ale my sme spolupáchatelia tohoto hnusu, nie iba tí, čo to píšu, vydávajú a vysielajú. My s nimi ochotne kolaborujeme tým, že to pozeráme, počúvame, čítame a kupujeme.
Iba toľko som Vám chcel povedať, respektíve nie chcel, ale musel, lebo už mi praskne hlava od toho mlčania.„ Toľko Boris Filan.
Nuž, presne tak. Sme to my, kto sa rozhoduje. Nezriekajme sa zdravého rozumu. Uvažujme. Buďme spravodliví. Nech spravodlivosť vládne tam, kde sú skutky odporujúce zdravej ľudskej prirodzenosti. Nech je to v Cirkvi, či mimo nej. Majme však aj otvorené srdce a statočnosť hľadať pravdu. Nenechajme sa ubiť presne mierenými ranami.