Katechéza: Púť a misia Benedikta XVI. v srdci Európy

Vatikán (30. septembra, RV) – Benedikt XVI. sa dnes v katechéze generálnej audiencie takto prihovoril veriacim:

„Drahí bratia a sestry! Ako je zvykom po medzinárodných apoštolských cestách, využijem túto generálnu audienciu, aby som hovoril o púti, ktorú som uskutočnil v uplynulých dňoch v Českej republike. Robím to predovšetkým ako poďakovanie Bohu, že mi umožnil túto návštevu a že ju tak veľmi požehnal. Bola to skutočná púť a zároveň to bola misia v srdci Európy: púť, pretože Čechy a Morava sú už viac ako tisícročie zemou viery a svätosti. Misia, pretože Európa potrebuje nanovo objaviť v Bohu a v jeho láske pevný základ nádeje. Nie je to náhoda, že svätí evanjelizátori týchto národov, sv. Cyril a Metod, sú patrónmi Európy spolu so sv. Benediktom. „Kristova láska je našou silou“ – v týchto slovách, ktoré boli mottom cesty, sa ozýva viera mnohých hrdinských svedkov z dávnej i nedávnej minulosti - osobitne mám na mysli uplynulé storočie -, ale predovšetkým chce toto motto vyjadriť istotu kresťanov dnes. Áno, našou silou je Kristova láska! Sila, ktorá inšpiruje a oživuje skutočné revolúcie, pokojné a oslobodzujúce, a ktorá nás podopiera vo chvíľach krízy a znovu nás povzbudzuje vtedy, keď ťažko získanej slobode hrozí, že ona sama stratí svoju vlastnú pravdu.

Prijatie, s ktorým som sa stretol, bolo srdečné. Prezident republiky, ktorému sa chcem ešte raz poďakovať, bol prítomný pri mnohých stretnutiach a prijal ma spolu s mojimi spolupracovníkmi vo svojom sídle, na historickom Pražskom hrade. Celá biskupská konferencia, osobitne kardinál pražský arcibiskup a brniansky biskup ma presvedčili o vrúcnom a pevnom pute, ktoré spája české katolícke spoločenstvo s Petrovým Nástupcom. Ďakujem im aj za starostlivú prípravu liturgických slávení. Moja vďaka patrí aj občianskym a vojenským predstaviteľom a všetkým, ktorí rozličným spôsobom prispeli k zdarnému výsledku tejto cesty.

Kristova láska sa začala zjavovať v tvári Dieťaťa. Aj po príchode do Prahy mojou prvou zastávkou bola návšteva Kostola Panny Márie Víťaznej, kde sa uctieva Dieťa Ježiš, známe práve ako „Pražské Jezuliatko“. Toto vyobrazenie poukazuje na mystérium Boha, ktorý sa stal človekom, na „Boha, ktorý je blízko“, základ našej nádeje. Pred „Pražským Jezuliatkom“ som sa modlil za všetky deti, za rodičov, za budúcnosť rodiny. Skutočné „víťazstvo“, o ktoré dnes prosíme Máriu, je víťazstvo lásky a života v rodine a v spoločnosti!

Pražský hrad, výnimočný čo do histórie a architektúry, je ďalším bodom v mojich širších úvahách. Jeho rozsiahle priestory zahŕňajú početné pamiatky, rozličné prostredia a inštitúcie, akoby predstavoval určité „polis“, v ktorom harmonicky spolunažívajú katedrála a palác, námestie a záhrada. A tak v tomto prostredí sa moja návšteva mohla dotknúť prostredia civilného i náboženského, a to nie ako stojacich samostatne jedno vedľa druhého, ale v ich harmonickej blízkosti pri zachovaní ich odlišnosti. Keď som sa prihovoril politickým a civilným predstaviteľom a diplomatickému zboru, chcel som poukázať na nerozlučiteľné puto, ktoré musí vždy jestvovať medzi slobodou a pravdou. Netreba mať strach z pravdy, pretože ona je priateľkou človeka a jeho slobody, ba viac, jedine v úprimnom hľadaní toho, čo je pravdivé, dobré a krásne je možné skutočne ponúknuť nejakú budúcnosť mladým dnešnej doby a generáciám, ktoré prídu. A potom, čo priťahuje toľkých ľudí do Prahy, ak nie jej krása - krása nielen estetická, ale aj historická, náboženská a v širšom zmysle ľudská? Ten, kto zastáva zodpovedný post v politickej či výchovnej oblasti, musí vedieť čerpať zo svetla tej pravdy, ktorá je odrazom večnej Múdrosti Stvoriteľa a je tiež povolaný svedčiť o nej, a to v prvej osobe - svojím životom. Len vážne úsilie o intelektuálnu a morálnu poctivosť je hodné obety tých, ktorí zaplatili takú vysokú cenu za slobodu!

Symbolom tejto syntézy medzi pravdou a krásou je nádherná pražská katedrála, zasvätená sv. Vítovi, Václavovi a Vojtechovi, v ktorej sa slávili vešpery s kňazmi, rehoľníkmi, seminaristami a tiež zástupcami laikov, ktorí sa angažujú v cirkevných združeniach a hnutiach. Pre spoločenstvá strednej a východnej Európy je toto ťažká chvíľa: k následkom dlhej zimy ateistickej totality sa pridávajú škodlivé dôsledky istého západného sekularizmu a konzumizmu. Preto som všetkých povzbudil, aby čerpali stále novú energiu od vzkrieseného Pána, aby mohli byť evanjeliovým kvasom v spoločnosti a aby sa mohli angažovať – ako sa to už deje – v charitatívnych aktivitách a ešte viac v tých, ktoré sú zamerané na výchovu a vzdelávanie.

Toto posolstvo nádeje, založené na viere v Krista, som predostrel celému Božiemu ľudu pri dvoch veľkých eucharistických slávnostiach, ktoré sa konali v Brne, hlavnom meste Moravy a v Starej Boleslavi – na mieste mučeníckej smrti sv. Václava, hlavného patróna národa. S Moravou nám okamžite prichádzajú na myseľ svätí Cyril a Metod, evanjelizátori slovanských národov, vybaví sa nám nevyčerpateľná sila evanjelia, ktoré ako rieka uzdravujúcich vôd preteká dejinami a kontinentmi a všade prináša život a spásu. Nad portálom brnianskej katedrály sú vyryté Kristove slová: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním“ (Mt 11,28). Tie isté slová nám zazneli aj v uplynulú nedeľu pri liturgii a v nich nám znovu zaznel večný hlas Spasiteľa, nádeje národov, včera, dnes a navždy. Výrečným znakom Kristovho panovania, jeho vlády milosti a milosrdenstva, sú životy svätých patrónov rozličných kresťanských národov, ako to vidíme práve v prípade Václava, mladého českého kráľa z 10. storočia, ktorý sa vyznamenal svojim príkladným kresťanským svedectvom a ktorý bol usmrtený vlastným bratom. Václav dal prednosť nebeskému kráľovstvu pred očarením pozemskou mocou a navždy sa zapísal do srdca českého národa, ako vzor a ochranca v rozličných dejinných situáciách. Početným mladým, ktorí boli prítomní na svätováclavskej svätej omši, ktorí prišli aj zo susedných krajín, som odovzdal moje pozvanie, aby v Kristovi nanovo objavili pravého a ozajstného priateľa, ktorý naplní aj tie najhlbšie túžby ľudského srdca.

Nakoniec nemôžem nespomenúť spomedzi všetkých stretnutí ešte dve: ekumenické stretnutie a stretnutie s akademickou obcou. Prvé sa konalo na pražskom Arcibiskupstve a zišli sa na ňom predstavitelia rozličných kresťanských spoločenstiev Českej republiky ako aj zástupca Židovskej obce. Pri myšlienkach na históriu tejto krajiny, ktorá žiaľ zažila trpké konflikty medzi kresťanmi, je tu skutočný dôvod na poďakovanie sa Bohu za to, že sme sa mohli spoločne stretnúť ako nasledovníci jediného Pána, aby sme sa spoločne podelili o radosť z viery i o spoločnú historickú zodpovednosť voči aktuálnym výzvam. Úsilie napredovať k stále plnšej a viditeľnejšej jednote medzi nami, veriacimi v Krista, robí stále silnejším a účinnejším spoločné úsilie o znovuobjavenie kresťanských koreňov Európy. Tento aspekt, ktorý tak veľmi ležal na srdci môjmu milovanému predchodcovi Jánovi Pavlovi II., sa ukázal aj pri stretnutí s rektormi univerzít, zástupcami docentov a študentov a ďalších významných osobností z oblasti kultúry. V tomto kontexte som chcel poukázať na úlohu inštitúcie univerzity, ktorá je jednou z nosných štruktúr Európy, a ktorá má v Prahe jednu z najstarších a najprestížnejších akadémií kontinentu - Karlovu univerzitu nazvanú po panovníkovi Karolovi IV., ktorý ju založil spolu s pápežom Klementom VI. Univerzita je životne dôležitým prostredím pre spoločnosť, je zárukou slobody a rozvoja, ako na to poukazuje aj fakt, že práve z univerzitného prostredia v Prahe vyšiel pohyb tzv. „Zamatovej revolúcie“. Dvadsať rokov od tejto historickej udalosti som nanovo predstavil myšlienku integrálneho formovania človeka, založeného na jednote poznania zakoreneného v pravde, aby sa tak čelilo novej diktatúre, ktorou je relativizmus a ku ktorému sa pridružuje nadvláda techniky. Humanistická kultúra a kultúra vedy nemôžu byť od seba oddelené, naopak sú to dve strany tej istej mince, a to nám ešte raz pripomína aj česká zem, vlasť veľkých spisovateľov ako Kafka či opát Mendel, priekopník modernej genetiky.

Drahí priatelia, ďakujem Pánovi za to, že som sa vďaka tejto ceste mohol zoznámiť s národom a Cirkvou hlbokých historických a náboženských koreňov, ktorá si tento rok pripomína viaceré výročia veľkého duchovného a spoločenského významu. Bratom a sestrám v Českej republike odovzdávam ešte raz moje posolstvo nádeje a tiež pozvanie k odvahe dobra pri budovaní súčasnosti a zajtrajšku Európy. Ovocie mojej pastoračnej návštevy zverujem do príhovoru Preblahoslavenej Panny Márie a všetkých svätcov a svätíc Čiech a Moravy.“ –sg, jb-