2009-09-27 20:50:53

Príhovor Benedikta XVI. k zástupcom českého akademického života – Praha, 27. septembra 2009




Vážený pán prezident, vážení páni kardináli, vážení páni rektori a profesori, milí študenti a priatelia, naše stretnutie mi dnes večer ponúka milú príležitosť vyjadriť svoju úctu k nenahraditeľnej úlohe, akú zohrávajú v spoločnosti univerzity a vysokoškolské inštitúcie. Ďakujem študentovi, ktorý ma vo vašom mene láskavo privítal, členom univerzitného zboru za ich krásny výkon, a Jeho Magnificencii rektorovi Karlovej univerzity, profesorovi Václavovi Hamplovi, za jeho pozornú prezentáciu. Akademická obec, ktorá svojou službou podporuje a prispieva ku kultúrnym a duchovným hodnotám spoločnosti, obohacuje intelektuálne dedičstvo národa a upevňuje základy jeho budúceho rozvoja. Veľké zmeny, ktoré prebehli v českej spoločnosti pred dvadsiatimi rokmi, boli urýchlené v neposlednom rade reformným hnutím, ktoré vzišlo z univerzitného prostredia a študentských kruhov. Pátranie po slobode stále vedie prácu učencov, ktorých služba (diakonia) pravde je nevyhnutná pre blahobyt každého národa.

Obraciam sa k vám ako ten, ktorý bol profesorom, ktorému ležalo na srdci tak právo na akademickú slobodu, ako aj zodpovednosť za správne používanie rozumu, a teraz je pápežom, a ako taký je vo svojom pastierskom úrade uznávaný ako hlas etického uvažovania ľudstva. Hoci niektorí tvrdia, že otázky náboženstva, viery a etiky nemajú miesto vo svete kolektívneho myslenia, takýto názor nie je vôbec samozrejmý. Sloboda, ktorá je predpokladom pre používanie rozumu - nech je to na univerzite alebo v cirkvi - má svoj zmysel: je určená na hľadanie pravdy a ako taká je princípom kresťanstva, ktoré v skutočnosti viedlo k vzniku univerzít. Veď ľudská túžba po poznaní povzbudzuje každú generáciu, aby rozširovala systém poznania a pila z prameňov viery. Bolo to práve bohaté dedičstvo klasickej múdrosti prispôsobené a vložené do služby evanjelia, čo prví kresťanskí misionári priniesli týmto krajinám a položili za základ duchovnej a kultúrnej jednoty trvajúcej dodnes. V rovnakom duchu bol môj predchodca pápež Klement VI. vedený k založeniu slávnej Karlovej univerzity v roku 1347, ktorá aj naďalej významnou mierou prispieva k širším európskym akademickým, náboženským a kultúrnym kruhom.

Autonómia, ktorá je vlastná univerzite aj akejkoľvek vzdelávacej inštitúcii, má svoj zmysel v zodpovednosti voči autorite pravdy. Autonómia však môže byť ohrozená mnohými spôsobmi. Veľká formačná tradícia, otvorená transcendentnej skutočnosti, ktorá stojí v základoch európskych univerzít, bola v tejto aj v iných krajinách systematicky ničená reduktívnou materialistickou ideológiou, potláčaním náboženstva a umlčiavaním ľudského ducha. V roku 1989 bol však svet svedkom dramatických udalostí zvrhnutia neúspešnej totalitnej ideológie a víťazstva ľudského ducha. Túžba po slobode a pravde je nespochybniteľnou súčasťou našej spoločnej ľudskej povahy. Nikdy nemôže byť odstránená. Dejiny potvrdzujú, že býva popieraná na vlastné nebezpečenstvo ľudstva. Na túto túžbu sa snaží odpovedať náboženská viera, rôzne umenia, filozofie, teológie a iné vedné odbory, každý svojou vlastnou metódou, a to ako disciplinovanou reflexiou, tak zdravou praxou.

Vážení rektori a profesori, poslanie univerzity, na ktorom sa podieľate, má popri bádaní ešte ďalší podstatný aspekt, a síce zodpovednosť za formovanie myslí a sŕdc dnešných mladých ľudí. Táto dôležitá povinnosť samozrejme nie je nová. Od čias Platónových vzdelávaní nie je len zhromažďovaním vedomostí alebo zručností, ale je chápaná ako paideia, ľudská formácia v bohatstve intelektuálnej tradície smerujúcej k ctnostnému životu. Keď rozkvet veľkých univerzít po celej Európe v stredoveku mieril smelo k ideálu syntézy všetkého poznania, bolo to vždy v službe pravého človečenstva (humanitas), dokonalosti jednotlivca vo vnútri dobre usporiadanej spoločnosti. A rovnako aj dnes: akonáhle si mladý človek uvedomí plnosť a jednotu pravdy, objaví s radosťou, že otázka toho, čo môže vedieť, otvára obrovské dobrodružstvo o tom, čím by mal byť a čo by mal robiť.

Je potrebné nanovo objaviť myšlienku uceleného vzdelávania založeného na súlade poznania zakoreneného v pravde. Pomôže nám to postaviť sa v súčasnej spoločnosti toľko evidentnej tendencii trieštiť poznanie. Mohutný rozvoj v informačnej a technologickej oblasti nesie so sebou pokušenia oddeliť rozum od hľadania pravdy. Rozum, ak je zbavený základnej ľudskej orientácie k pravde, začína strácať smer; chradne, a to buď pod zámienkou skromnosti, uspokojený s tým, čo je len čiastočné alebo dočasné, alebo pod zámienkou istoty, s ktorou trvajú na kapitulácii pred požiadavkami pravdy tí, ktorí pripisujú rovnakú hodnotu bez rozdielu prakticky všetkému. Z toho vyplývajúci relativizmus spôsobuje beznádejnú kamufláž, za ktorou sa môže skrývať nová hrozba autonómie akademických inštitúcií. Zatiaľ čo doba zasahovania politického totalitarizmu pominula, nie sme často svedkami toho, ako sú používanie rozumu a akademické bádanie po celom svete - viac či menej jemne - nútené skloniť sa pod tlakom ideologických záujmových skupín a podriadiť sa vábeniu krátkodobých prospechárskych alebo pragmatických cieľov? Čo sa stane, ak bude naša kultúra stavať len na módnych argumentoch, s malým odkazom na skutočnú historickú intelektuálnu tradíciu, alebo na názoroch, ktoré sú najhlučnejšie presadzované a najviac sponzorované? Čo sa stane, ak sa naša kultúra oddelí od svojich životodarných koreňov v úzkosti, aby si zachovala radikálny sekularizmus? Naše spoločnosti sa nestanú rozumnejšími ani tolerantnejšími ani prispôsobivejšími, ale skôr krehkejšími a uzavretejšími a so stále väčšou námahou budú rozlišovať, čo je pravdivé, vznešené a dobré.

Milí priatelia, chcel by som vás povzbudiť, aby ste do všetkého, čo robíte, vložili ideály a veľkorysosť mladých ľudí, a to nielen do študijných programov, ktoré vám pomáhajú vyniknúť, ale aj do skúsenosti zdieľaných ideálov a vzájomnej pomoci vo veľkom diele vzdelávania. Zručnosti analýzy a schopnosti tvoriť hypotézu, spolu s obozretným umením rozlišovať, poskytujú účinnú protilátku proti pozíciám povýšenosti, ľahostajnosti a odcudzenia, s ktorými sa niekedy stretávame v našej úspešnej spoločnosti a ktoré môžu zvlášť ovplyvniť mladých ľudí. V tejto súvislosti výsostne humanistického pohľadu na poslanie univerzity by som chcel krátko spomenúť prekonanie rozporu medzi vedou a náboženstvom, čo bolo ústredným záujmom môjho predchodcu pápeža Jána Pavla II. Ako viete, tento pápež propagoval plnšie pochopenie vzťahu viery a rozumu ako dvoch krídel, vďaka ktorým sa ľudský duch povznáša ku kontemplácii pravdy (porov. Fides et ratio, Úvod). Viera aj rozum sa navzájom podporujú a každý z nich má svoj vlastný priestor pôsobenia (porov. Tamže, 17), a napriek tomu niektorí by ich chceli stále od seba oddeľovať. Zástancovia tohto pozitivistického vylúčenia Boha z univerzálnosti rozumu nielen že popierajú najhlbšie presvedčenie veriacich, ale aj maria skutočný dialóg kultúr, ktorý sami požadujú. Rozum, ktorý je hluchý ku všetkému Božiemu a vyhosťuje náboženstvo do ríše subkultúry, je neschopný vstúpiť do dialógu kultúr, ktorý náš svet tak naliehavo potrebuje. Nakoniec, „Vernosť človekovi si vyžaduje vernosť pravde, ktorá jediná je zárukou slobody" (Caritas in veritate, 9). Táto dôvera v ľudskú schopnosť hľadať pravdu, objavovať pravdu a žiť z pravdy viedla k zakladaniu veľkých európskych univerzít. To musíme dnes opäť zdôrazňovať, aby sme povzbudili intelektuálne sily potrebné pre rozvoj budúcnosti skutočného ľudského rozkvetu, budúcnosti v pravde hodné človeka.
 Milí priatelia, po týchto úvahách vám želám všetko dobré pre vašu náročnú prácu. Modlím sa, aby ju vždy inšpirovala a viedla naozajstná ľudská múdrosť, ktorá úprimne hľadá pravdu, ktorá nás oslobodí (porov. Jn 8,28). Vám i vašim rodinám vyprosujem Božie požehnanie, radosť a pokoj. –jš-







All the contents on this site are copyrighted ©.