Príhovor Benedikta XVI. k zástupcom českého akademického života – Praha, 27. septembra
2009
Vážený pán prezident, vážení páni kardináli, vážení páni rektori a profesori,
milí študenti a priatelia, naše stretnutie mi dnes večer ponúka milú príležitosť vyjadriť
svoju úctu k nenahraditeľnej úlohe, akú zohrávajú v spoločnosti univerzity a vysokoškolské
inštitúcie. Ďakujem študentovi, ktorý ma vo vašom mene láskavo privítal, členom univerzitného
zboru za ich krásny výkon, a Jeho Magnificencii rektorovi Karlovej univerzity, profesorovi
Václavovi Hamplovi, za jeho pozornú prezentáciu. Akademická obec, ktorá svojou službou
podporuje a prispieva ku kultúrnym a duchovným hodnotám spoločnosti, obohacuje intelektuálne
dedičstvo národa a upevňuje základy jeho budúceho rozvoja. Veľké zmeny, ktoré prebehli
v českej spoločnosti pred dvadsiatimi rokmi, boli urýchlené v neposlednom rade reformným
hnutím, ktoré vzišlo z univerzitného prostredia a študentských kruhov. Pátranie po
slobode stále vedie prácu učencov, ktorých služba (diakonia) pravde je nevyhnutná
pre blahobyt každého národa.
Obraciam sa k vám ako ten, ktorý bol profesorom,
ktorému ležalo na srdci tak právo na akademickú slobodu, ako aj zodpovednosť za správne
používanie rozumu, a teraz je pápežom, a ako taký je vo svojom pastierskom úrade uznávaný
ako hlas etického uvažovania ľudstva. Hoci niektorí tvrdia, že otázky náboženstva,
viery a etiky nemajú miesto vo svete kolektívneho myslenia, takýto názor nie je vôbec
samozrejmý. Sloboda, ktorá je predpokladom pre používanie rozumu - nech je to na univerzite
alebo v cirkvi - má svoj zmysel: je určená na hľadanie pravdy a ako taká je princípom
kresťanstva, ktoré v skutočnosti viedlo k vzniku univerzít. Veď ľudská túžba po poznaní
povzbudzuje každú generáciu, aby rozširovala systém poznania a pila z prameňov viery.
Bolo to práve bohaté dedičstvo klasickej múdrosti prispôsobené a vložené do služby
evanjelia, čo prví kresťanskí misionári priniesli týmto krajinám a položili za základ
duchovnej a kultúrnej jednoty trvajúcej dodnes. V rovnakom duchu bol môj predchodca
pápež Klement VI. vedený k založeniu slávnej Karlovej univerzity v roku 1347, ktorá
aj naďalej významnou mierou prispieva k širším európskym akademickým, náboženským
a kultúrnym kruhom.
Autonómia, ktorá je vlastná univerzite aj akejkoľvek vzdelávacej
inštitúcii, má svoj zmysel v zodpovednosti voči autorite pravdy. Autonómia však môže
byť ohrozená mnohými spôsobmi. Veľká formačná tradícia, otvorená transcendentnej skutočnosti,
ktorá stojí v základoch európskych univerzít, bola v tejto aj v iných krajinách systematicky
ničená reduktívnou materialistickou ideológiou, potláčaním náboženstva a umlčiavaním
ľudského ducha. V roku 1989 bol však svet svedkom dramatických udalostí zvrhnutia
neúspešnej totalitnej ideológie a víťazstva ľudského ducha. Túžba po slobode a pravde
je nespochybniteľnou súčasťou našej spoločnej ľudskej povahy. Nikdy nemôže byť odstránená.
Dejiny potvrdzujú, že býva popieraná na vlastné nebezpečenstvo ľudstva. Na túto túžbu
sa snaží odpovedať náboženská viera, rôzne umenia, filozofie, teológie a iné vedné
odbory, každý svojou vlastnou metódou, a to ako disciplinovanou reflexiou, tak zdravou
praxou.
Vážení rektori a profesori, poslanie univerzity, na ktorom sa podieľate,
má popri bádaní ešte ďalší podstatný aspekt, a síce zodpovednosť za formovanie myslí
a sŕdc dnešných mladých ľudí. Táto dôležitá povinnosť samozrejme nie je nová. Od čias
Platónových vzdelávaní nie je len zhromažďovaním vedomostí alebo zručností, ale je
chápaná ako paideia, ľudská formácia v bohatstve intelektuálnej tradície smerujúcej
k ctnostnému životu. Keď rozkvet veľkých univerzít po celej Európe v stredoveku mieril
smelo k ideálu syntézy všetkého poznania, bolo to vždy v službe pravého človečenstva
(humanitas), dokonalosti jednotlivca vo vnútri dobre usporiadanej spoločnosti.
A rovnako aj dnes: akonáhle si mladý človek uvedomí plnosť a jednotu pravdy, objaví
s radosťou, že otázka toho, čo môže vedieť, otvára obrovské dobrodružstvo o tom, čím
by mal byť a čo by mal robiť.
Je potrebné nanovo objaviť myšlienku uceleného
vzdelávania založeného na súlade poznania zakoreneného v pravde. Pomôže nám to postaviť
sa v súčasnej spoločnosti toľko evidentnej tendencii trieštiť poznanie. Mohutný rozvoj
v informačnej a technologickej oblasti nesie so sebou pokušenia oddeliť rozum od hľadania
pravdy. Rozum, ak je zbavený základnej ľudskej orientácie k pravde, začína strácať
smer; chradne, a to buď pod zámienkou skromnosti, uspokojený s tým, čo je len čiastočné
alebo dočasné, alebo pod zámienkou istoty, s ktorou trvajú na kapitulácii pred požiadavkami
pravdy tí, ktorí pripisujú rovnakú hodnotu bez rozdielu prakticky všetkému. Z toho
vyplývajúci relativizmus spôsobuje beznádejnú kamufláž, za ktorou sa môže skrývať
nová hrozba autonómie akademických inštitúcií. Zatiaľ čo doba zasahovania politického
totalitarizmu pominula, nie sme často svedkami toho, ako sú používanie rozumu a akademické
bádanie po celom svete - viac či menej jemne - nútené skloniť sa pod tlakom ideologických
záujmových skupín a podriadiť sa vábeniu krátkodobých prospechárskych alebo pragmatických
cieľov? Čo sa stane, ak bude naša kultúra stavať len na módnych argumentoch, s malým
odkazom na skutočnú historickú intelektuálnu tradíciu, alebo na názoroch, ktoré sú
najhlučnejšie presadzované a najviac sponzorované? Čo sa stane, ak sa naša kultúra
oddelí od svojich životodarných koreňov v úzkosti, aby si zachovala radikálny sekularizmus?
Naše spoločnosti sa nestanú rozumnejšími ani tolerantnejšími ani prispôsobivejšími,
ale skôr krehkejšími a uzavretejšími a so stále väčšou námahou budú rozlišovať, čo
je pravdivé, vznešené a dobré.
Milí priatelia, chcel by som vás povzbudiť,
aby ste do všetkého, čo robíte, vložili ideály a veľkorysosť mladých ľudí, a to nielen
do študijných programov, ktoré vám pomáhajú vyniknúť, ale aj do skúsenosti zdieľaných
ideálov a vzájomnej pomoci vo veľkom diele vzdelávania. Zručnosti analýzy a schopnosti
tvoriť hypotézu, spolu s obozretným umením rozlišovať, poskytujú účinnú protilátku
proti pozíciám povýšenosti, ľahostajnosti a odcudzenia, s ktorými sa niekedy stretávame
v našej úspešnej spoločnosti a ktoré môžu zvlášť ovplyvniť mladých ľudí. V tejto súvislosti
výsostne humanistického pohľadu na poslanie univerzity by som chcel krátko spomenúť
prekonanie rozporu medzi vedou a náboženstvom, čo bolo ústredným záujmom môjho predchodcu
pápeža Jána Pavla II. Ako viete, tento pápež propagoval plnšie pochopenie vzťahu viery
a rozumu ako dvoch krídel, vďaka ktorým sa ľudský duch povznáša ku kontemplácii pravdy
(porov. Fides et ratio, Úvod). Viera aj rozum sa navzájom podporujú a každý
z nich má svoj vlastný priestor pôsobenia (porov. Tamže, 17), a napriek tomu
niektorí by ich chceli stále od seba oddeľovať. Zástancovia tohto pozitivistického
vylúčenia Boha z univerzálnosti rozumu nielen že popierajú najhlbšie presvedčenie
veriacich, ale aj maria skutočný dialóg kultúr, ktorý sami požadujú. Rozum, ktorý
je hluchý ku všetkému Božiemu a vyhosťuje náboženstvo do ríše subkultúry, je neschopný
vstúpiť do dialógu kultúr, ktorý náš svet tak naliehavo potrebuje. Nakoniec, „Vernosť
človekovi si vyžaduje vernosť pravde, ktorá jediná je zárukou slobody" (Caritas
in veritate, 9). Táto dôvera v ľudskú schopnosť hľadať pravdu, objavovať pravdu
a žiť z pravdy viedla k zakladaniu veľkých európskych univerzít. To musíme dnes opäť
zdôrazňovať, aby sme povzbudili intelektuálne sily potrebné pre rozvoj budúcnosti
skutočného ľudského rozkvetu, budúcnosti v pravde hodné človeka. Milí priatelia,
po týchto úvahách vám želám všetko dobré pre vašu náročnú prácu. Modlím sa, aby ju
vždy inšpirovala a viedla naozajstná ľudská múdrosť, ktorá úprimne hľadá pravdu, ktorá
nás oslobodí (porov. Jn 8,28). Vám i vašim rodinám vyprosujem Božie požehnanie,
radosť a pokoj. –jš-