Príhovor Benedikta XVI. k diplomatom a predstaviteľom českého politického života

Česká republika (27. septembra, RV) – V prvý deň svojej apoštolskej cesty v Českej republike sa Benedikt XVI. v Španielskej sále Pražského hradu stretol s predstaviteľmi českého politického a občianskeho života, so zástupcami diplomatického zboru, s rektormi českých univerzít a zástupcami podnikateľskej sféry. Stretnutiu predchádzala zdvorilostná návšteva u českého prezidenta Václava Klausa a krátke stretnutie s premiérom Janom Fischerom, predsedom Senátu Přemyslom Sobotkom a predsedom Poslaneckej snemovne Miroslavom Vlčekom.

Benedikt XVI. vošiel do Španielskej sály v sprievode českého prezidenta Václava Klausa a jeho manželky Lívie. V sále, ktorú zaplnili zástupcovia českého spoločenského, náboženského, hospodárskeho, akademického a kultúrneho života, bol prítomný aj Václav Havel s manželkou. Prezident Českej republiky v privítacom príhovore o Benediktovi XVI. povedal: „Na rad otázok súčasného sveta máme podobné názory, i keď niektorí z nás pri tom vychádzame z odlišnej skúsenosti, z iného vedeckého zázemia i svetonázorovej orientácie“. Na vysvetlenie dodal: „Za seba môžem povedať, že zdieľam obavy z nebezpečenstva rozpadu tradičných hodnôt našej civilizácie a z ľahkomyseľnej relativizácie jej stavebných kameňov.“

Nasledoval krátky koncert Českého filharmonického orchestra, ktorý ako dar pre pápeža predniesol Te Deum od Antonína Dvořáka. Po hudobnom vystúpení sa ujal slova Benedikt XVI.:

„Vaša Excelencia, dámy a páni, som vám vďačný za možnosť stretnúť sa v takomto významnom prostredí s predstaviteľmi politického a občianskeho života Českej republiky a s členmi diplomatického zboru. Srdečne ďakujem pánovi prezidentovi Klausovi za láskavé slová privítania v mene vás všetkých. Moja vďaka tiež patrí Českej filharmónii za hudobné vystúpenie, ktorým sa začalo naše stretnutie a ktoré veľavravne poukázalo ako na korene českej kultúry, tak aj na významný prínos českého národa pre európsku kultúru.

Moja pastoračná návšteva Českej republiky sa prelína s dvadsiatym výročím pádu totalitných režimov v strednej a východnej Európe a so „Zamatovou revolúciou“, ktorá tomuto národu prinavrátila demokraciu. Toto prinieslo eufóriu, ktorá sa už niesla v duchu slobody. Dvadsať rokov po hlbokých politických zmenách, ktoré zasiahli tento kontinent, pokračuje proces uzdravenia a obnovy, tentoraz v širšom kontexte európskeho zjednocovania a rastúcej globalizácie. Nádeje a očakávania občanov nasmerované k vládam priniesli požiadavku nových modelov verejného života a solidarity medzi občanmi a medzi národmi, bez ktorých by dlho vytúžená budúcnosť sveta spravodlivosti, mieru a blahobytu zostala nedosiahnuteľná. Takéto očakávania sa naďalej vyvíjajú. Predovšetkým mladí ľudia si dnes znova kladú otázku o povahe získanej slobody. S akým cieľom sa sloboda využíva? Čo je podstatou pravej slobody?

Úlohou každej generácie je nanovo sa pustiť do zanieteného hľadania správneho usporiadania ľudských záležitostí a usilovať pochopiť správne používanie ľudskej slobody (por. Spe salvi, 25). Aj keď povinnosť upevňovať „štruktúry slobody“ je životne dôležitá, toto samotné nestačí. Ľudské ašpirácie presahujú samy seba, vznášajú sa vyššie než je to, čo môže poskytnúť vládnuca politická a hospodárska moc. Smerujú k tej žiarivej nádeji (por. tamtiež, 35), ktorá má pôvod mimo nás, ale zároveň je vo vnútri v nás ako pravda, krása a dobro. Sloboda hľadá zmysel: vyžaduje si presvedčenie. Pravá sloboda predpokladá hľadanie pravdy, pravého dobra, a preto nachádza svoje naplnenie práve v poznávaní a uskutočňovaní toho, čo je správne a spravodlivé. Inými slovami, pravda je návodom ku slobode a dobro je dokonalosťou slobody. Aristoteles definoval dobro ako „to, k čomu všetko smeruje“ a vyjadril presvedčenie, že „hoci stojí za to dosahovať dobro aj pre jednotlivca, krajšie a božskejšie je však dosiahnuť ho pre národ alebo pre obce“ (Nikomachova etika, 1, por. Caritas in veritate, 2). Veď šľachetná zodpovednosť za prebudenie vnímavosti voči pravde a dobru spočíva na všetkých vedúcich osobách, či už v náboženstve, politike či kultúre, na každom verejnom činiteľovi jeho vlastným spôsobom. Spoločne sa potom musíme zasadzovať v boji za slobodu a za hľadanie pravdy: obe sú totiž buď navzájom spojené, alebo obidve spolu žalostne hynú (por. Fides et ratio, 90).

Pre kresťanov má pravda meno: Boh. A dobro má tvár: Ježiša Krista. Kresťanská viera už od čias svätých Cyrila a Metoda a prvých misionárov skutočne zohrala rozhodujúcu úlohu pri formovaní duchovného a kultúrneho dedičstva tejto krajiny. Rovnako to má byť takto teraz aj v budúcnosti. Bohaté dedičstvo duchovných i kultúrnych hodnôt, ktoré sú navzájom vo svojich vyjadreniach úzko prepojené, nielen že prispelo k vytvoreniu identity národa, ale mu aj poskytlo víziu, nevyhnutnú pre jeho rolu vytvárania súdržnosti v srdci Európy. Po stáročia bolo toto územie miestom stretania rôznych národov, tradícií a kultúr. Táto zem spoznala, ako všetci vieme, aj bolestné obdobia a je poznačená jazvami tragických udalostí pochádzajúcich z nedorozumení, vojen a prenasledovaní. Je však rovnako pravda, že jej kresťanské korene pozoruhodne živili zmysel pre ducha odpustenia, zmierenia a spolupráce, ktorý umožnil ľudu týchto krajín nájsť slobodu a prispieť k novému začiatku, novému zjednoteniu, obnovenej nádeji. Nie je to práve ten duch, ktorého súčasná Európa potrebuje?

Európa je viac ako iba kontinent. Je to domov! A sloboda nachádza svoj najhlbší význam v duchovnej domovine. Pri plnom rešpektovaní rozdielu medzi sférou politickou a  náboženskou – vďaka ktorému je totiž zachovaná sloboda občanov vyjadrovať náboženské presvedčenie a podľa neho žiť – by som rád zdôraznil nenahraditeľnú úlohu kresťanstva pri vytváraní svedomia každej generácie a pri podporovaní základného etického konsenzu, ktorý je na osoh každému, kto tento kontinent nazýva „domovom“! V tomto duchu oceňujem hlas tých, ktorí sa v tejto krajine a na tomto kontinente usilujú uplatňovať svoju vieru na verejnom poli, ohľaduplne, ale s rozhodnosťou, v očakávaní, že sociálne normy a politické stratégie budú formované túžbou žiť podľa pravdy, ktorá každého muža a ženu robí slobodným. (por. Caritas in veritate, 9).

Vernosť ľudu, ktorému slúžite a ktorý zastupujete, si vyžaduje vernosť pravde, ktorá je sama osebe zárukou slobody a skutočného ľudského rozvoja (por. tamtiež, 9). Odvaha jasne vysloviť pravdu je v skutočnosti na osoh všetkým členom spoločnosti tým, že svieti na ceste ľudského pokroku, poukazuje na etické a morálne základy a dáva záruku, že verejný poriadok čerpá z pokladnice ľudskej múdrosti. Vnímavosť voči univerzálnej pravde by nikdy nemala byť zatienená osobnými záujmami, akokoľvek dôležitými by sa mohli zdať, pretože to by viedlo iba k novým prípadom sociálneho trieštenia alebo diskriminácie, o ktorých tieto záujmové alebo lobistické skupiny tvrdia, že ich chcú prekonať. Skutočne, bez ohrozenia tolerancie voči rozdielnosti či kultúrnej pluralite, hľadanie pravdy umožňuje vytvárať konsenzus, robí verejnú diskusiu logickou, čestnou a jasnou a je zárukou tej jednoty, akú by neurčité predstavy o zjednocovaní nikdy nemohli dosiahnuť. Verím, že vo svetle cirkevnej tradície materiálneho, intelektuálneho a duchovného rozmeru lásky, sa členovia katolíckej komunity – spolu s členmi ostatných cirkví, cirkevných spoločenstiev a náboženstiev – budú aj naďalej zasadzovať za rozvojové ciele, aby nadobudli väčší ľudský a poľudšťujúci rozmer rovnako v tomto národe, ako aj za jeho hranicami (por. tamtiež, 9).

Milí priatelia, naša prítomnosť v tomto nádhernom hlavnom meste, často nazývanom srdce Európy, nás vedie k otázke, v čom to „srdce“ spočíva. Aj keď nie je ľahké nájsť odpoveď, istý náznak nám môžu poskytnúť architektonické klenoty, ktoré toto mesto zdobia. Úžasná nádhera jeho chrámov, hradu, námestí a mostov nemôže nepozdvihnúť našu myseľ k Bohu. Ich krása vyjadruje vieru; sú zjaveniami Boha, ktorý nás právom necháva zahĺbiť sa do divov krásy, k akým my ako tvory môžeme smerovať vtedy, keď vyjadrujeme estetický a poznávací rozmer nášho najvnútornejšieho bytia. Aké tragické by bolo, keby sa niekto pozeral na takéto príklady krásy a nedbal by pri tom na transcendentné tajomstvo, na ktoré poukazujú. Tvorivé stretnutie klasickej tradície a evanjelia dopomohlo k tomu, že vznikol pohľad na človeka a spoločnosť, ktorý si všíma prítomnosť Boha medzi nami. Pri vytváraní kultúrneho dedičstva tohto kontinentu tento pohľad zdôrazňoval, že rozum sa nekončí pri tom, čo vidí oko, ale skôr je upriamený na to, čo je za tým, po čom hlboko prahneme – inými slovami, na tvorivého Ducha.

V kontexte súčasných križovatiek civilizácií, často poznamenaných znepokojujúcim rozdelením jednoty dobra, pravdy a krásy a z toho vyplývajúcej ťažkosti pri snahe o akceptovanie spoločných hodnôt, každé úsilie o ľudský pokrok musí nachádzať inšpiráciu z tohto živého odkazu. Európa, verná svojim kresťanským koreňom, je osobitne povolaná presadzovať túto transcendentnú víziu vo svojich iniciatívach v prospech spoločného dobra jednotlivcov, spoločenstiev a národov. Mimoriadne dôležitou a naliehavou úlohou je podporiť mladých Európanov formáciou, ktorá zachováva a živí ich Bohom danú schopnosť prekročiť práve tie obmedzenia, ktoré - ako sa niekedy predpokladá - ich chytajú do pasce. Mladí ľudia vítajú šancu vyniknúť v športe, v tvorivom umení, či na akademickej dráhe. Nie je vari rovnako pravdou, že ak sú postavení pred vznešené ideály, budú sa rovnakou mierou snažiť o morálne cnosti a o život v láske a dobre? Vrelo tu povzbudzujem rodičov a osoby zodpovedné za vedenie spoločenstiev, ktorí od autorít očakávajú, že budú presadzovať hodnoty obsahujúce intelektuálne, ľudské, a duchovné rozmery zdravej výchovy, akú si mládež zaslúži.

„Veritas vincit“. To je heslo, ktoré nesie vlajka prezidenta Českej republiky: nakoniec pravda víťazí, ale nie násilím, ale presvedčením, hrdinským svedectvom mužov a žien pevných zásad, úprimným dialógom, ktorý uprednostňuje požiadavky spoločného dobra a odvracia sa od súkromných záujmov. Smäd po pravde, kráse a dobre, vložený Stvoriteľom do každého muža a ženy, má za úlohu zjednotiť ľudstvo v hľadaní spravodlivosti, slobody a pokoja. Dejiny veľakrát ukázali, že pravda môže byť zradená a zmanipulovaná v službe falošných ideológií, útlaku a nespravodlivosti. A či nás výzvy, ktorým ľudská rodina čelí, nevyzývajú k tomu, aby sme sa mali na pozore pred týmito hrozbami? Veď nakoniec, čo je neľudskejšie a zhubnejšie než cynizmus, ktorý by poprel vznešenosť nášho hľadania pravdy, a než relativizmus, ktorý priamo rozožiera práve tie hodnoty, ktoré inšpirujú k vytváraniu jednotného a bratského sveta? Naopak, musíme znovu nadobudnúť dôveru v ušľachtilosť a veľkosť ľudského ducha v jeho schopnosti obsiahnuť pravdu a musíme umožniť, aby nás táto dôvera viedla pri trpezlivej práci politikov a diplomacie.

Dámy a páni, s týmito myšlienkami v modlitbe vyjadrujem želanie, aby vašu službu inšpirovalo a udržiavalo svetlo tej pravdy, ktorá je odrazom večnej Múdrosti Boha Stvoriteľa. Vám a vaším rodinám zo srdca vyprosujem hojné Božie požehnanie. –mf, sg, jb-