Sv. Anzelm - teológ, mystik, učiteľ a zástanca Cirkvi

Vatikán (23. septembra, RV) - Katechéza Benedikta XVI. pri generálnej audiencii 23. septembra 2009 vo Vatikáne:

Drahí bratia a sestry, v Ríme na Aventínskom vŕšku je Benediktínske opátstvo sv. Anzelma. Ako sídlo Inštitútu vyšších štúdií a tiež sídlo hlavného opáta Konfederácie benediktínov je miestom, ktoré v sebe spája modlitbu, štúdium a spravovanie - práve tri činnosti, ktorými sa vyznačoval život svätca, ktorému je toto opátstvo zasvätené: Anzelm z Aosty, ktorého 900. výročie smrti pripadá na tento rok. Početné aktivity k tomuto peknému výročiu, najmä pod záštitou diecézy Aosta, svedčia o pretrvávajúcom veľkom záujme o tohto stredovekého mysliteľa. Je známy aj ako Anzelm z Bec či Anzelm z Canterbury a to preto, že sú to mestá, ktoré sa zapísali do jeho života.

Kto je táto osobnosť, s ktorou sa tieto tri oblasti - medzi sebou vzdialené, zasadené v troch rozličných národoch, v Taliansku, Francúzsku a Anglicku – cítia byť tak mimoriadne spojené? Mních intenzívneho duchovného života, vynikajúci učiteľ mladých, teológ s neobyčajnými mysliteľskými schopnosťami, múdry správca a zásadový obhajca slobody Cirkvi - libertas Ecclesiae -, Anzelm je jednou z popredných osobností stredoveku, ktorý vedel zosúladiť všetky tieto kvality vďaka hlbokej mystickej skúsenosti, ktorá vždy viedla jeho myšlienky a skutky.

Sv. Anzelm sa narodil v roku 1033 (alebo na začiatku 1034) v Aoste, ako prvorodený, v šľachtickej rodine. Otec bol človekom drsným, oddaným radostiam života a márnivým, matka naopak bola žena vysokých mravov a hlbokej nábožnosti. Bola to ona, matka, ktorá sa starala o prvé ľudské a náboženské formovanie syna, ktorému potom benediktíni zverili post priora v Aoste. Anzelm, ktorý si už od malička – ako čítame v jeho životopise – predstavoval príbytok dobrého Boha vo vysokých vrcholkoch Álp, sníval v jednu noc o tom, že bol pozvaný do tohto prekrásneho kráľovského sídla samotného Boha, ktorý s ním dlho a prívetivo zotrval a na konci mu ponúkol jesť „najprostejší chlieb“.

Tento sen v ňom zanechal presvedčenie, že je povolaný k tomu, aby dosiahol vysoké poslanie. Vo veku 15 rokov žiadal o prijatie do Rádu benediktínov, ale otec proti tomu namietal s celou svojou autoritou a nepovolil ani vtedy, keď syn vážne ochorel a cítil, že je blízko smrti. Vtedy prosil o rehoľný habit ako o tú najvyššiu útechu. Po uzdravení a predčasnom odchode matky, prešiel Anzelm obdobím morálneho ochladnutia: zanedbával štúdiá a, premožený pozemskými vášňami, stal sa hluchým na Božie volanie.

Odišiel z domu a cestoval po Francúzsku v hľadaní nových zážitkov. Po troch rokoch, keď prišiel do Normandie, odobral sa do benediktínskeho opátstva v Bec, ktoré bolo známe povesťou jeho priora, Lafranca z Pavie. Bolo to pre neho prozreteľnostné stretnutie, rozhodujúce pre celý zvyšok jeho života. Pod vedením Lafranca sa Anzelm vracia k štúdiám a v krátkom čase sa stáva nielen obľúbeným žiakom, ale aj dôverníkom učiteľa. Jeho mníšske povolanie sa nanovo hlási k slovu a po zodpovednej úvahe, vo veku 27 rokov, vstupuje do rehoľného rádu a stáva sa kňazom. Odriekanie a štúdium mu otvárajú nové horizonty, vďaka čomu nachádza vzťah s Bohom na oveľa vyššom stupni ako keď bol ešte dieťaťom.

Keď sa v roku 1063 Lanfranc stal opátom v Caen, bol Anzelm po práve dovŕšených troch rokoch mníšskeho života, vymenovaný za priora kláštora v Bec a za učiteľa kláštornej školy, čím pozdvihol svoje vlohy znamenitého učiteľa. Nebol zástancom autoritatívnych spôsobov. Mladých prirovnával k malým rastlinkám, ktoré sa rozvíjajú lepšie ak nie sú zatvorené v skleníku a doprial im „svätú“ slobodu. Pri dodržiavaní mníšskeho života bol veľmi náročný na seba aj na druhých, ale skôr ako by nanucoval disciplínu, snažil sa o to, aby ju nasledovali s presvedčením.

Pri smrti opáta Herluina, zakladateľa opátstva v Bec, zvolili jednomyseľne Anzelma za jeho nástupcu: bolo to vo februári 1079. Medzitým boli mnohí mnísi povolaní do Canterbury, aby zaniesli bratom za Lamanšský prieplav obnovu, ktorá vtedy prebiehala na kontinente. Ich dielo bolo uvítané až tak, že Lanfranc z Pavie, opát z Caen, sa stal novým arcibiskupom Canterbury a žiadal Anzelma, aby sa na istý čas presťahoval za ním, vzdelával mníchov a pomáhal mu v ťažkej situácii v akej sa jeho cirkevné spoločenstvo po invázii Normanov ocitlo. Anzelmov pobyt sa ukázal ako veľmi plodný, získal si veľké sympatie a úctu, až natoľko, že po smrti Lanfranca ho zvolili za jeho nástupcu v arcibiskupskom sídle v Canterbury. V decembri 1093 ho slávnostne vysvätili za biskupa.

Anzelm sa okamžite vložil do energického boja za slobodu Cirkvi, pričom odvážne podporoval nezávislosť duchovnej moci od moci časnej. Bráni Cirkev pred nespravodlivým obviňovaním zo strany politickej moci, najmä kráľa Viliama Rúfusa a Henricha I., pričom povzbudenie a oporu nachádzal v Rímskom pápežovi, ktorému Anzelm vždy prejavoval odvážnu a srdečnú oddanosť. Pre túto jeho vernosť okúsil v roku 1103 trpkosť vyhnanstva z jeho sídla v Canterbury. A len keď sa v roku 1106 kráľ Henrich I. vzdal nároku na udeľovanie cirkevnej investitúry, ako aj vyberania daní a konfiškovania majetkov Cirkvi, Anzelm sa mohol vrátiť do Anglicka, slávnostne prijatý kňazským zborom i ľudom. Takto sa šťastlivo zakončil dlhý zápas, ktorý vybojoval zbraňami trpezlivosti, statočnosti a dobroty.

Tento svätý arcibiskup, ktorý okolo seba vzbudzoval toľký obdiv, kdekoľvek sa len ocitol, zasvätil posledné roky života predovšetkým morálnej formácii kléru a intelektuálnemu bádaniu v teologických otázkach. Zomrel 21. apríla 1109, sprevádzaný slovami evanjelia, ktoré sa v ten deň čítali pri svätej omši: “Vy ste vytrvali so mnou v mojich skúškach a ja vám dávam kráľovstvo, ako ho môj Otec dal mne, aby ste jedli a pili pri mojom stole v mojom kráľovstve…” (Lk 22,28-30). Sen o tej tajomnej hostine, ktorý si v detstve vzal k srdcu na začiatku svojho duchovného putovania, našiel takto svoje naplnenie. Ježiš, ktorý ho pozval sadnúť si k jeho stolu, prijal sv. Anzelma v hodinu jeho smrti do Otcovho večného kráľovstva.
 “Bože, prosím ťa, chcem ťa poznať, chcem ťa milovať a môcť sa z teba radovať. A ak v tomto živote nie som toho schopný v plnej miere, nech môžem aspoň každý deň napredovať, až kým nedosiahnem plnosť“ (Proslogion, kap. 14). Táto modlitba dáva porozumieť mystickej duši tohto veľkého svätca éry stredoveku, zakladateľa scholastickej teológie, ktorému tradícia prisúdila titul „Skvelý učiteľ“ (tal. Dottore Magnifico), pretože pestoval v sebe mocnú túžbu po prehlbovaní Božích tajomstiev, avšak s plným vedomím, že cesta hľadania Boha nie je nikdy ukončená, aspoň nie na tejto zemi.

Jasnosť a logická dôslednosť jeho myslenia mali vždy za cieľ „dvíhať myseľ ku kontemplácii Boha“ (Tamtiež, Úvod). Jasne tvrdí, že ten, kto sa chce zaoberať teológiou, nesmie rátať iba so svojou inteligenciou, ale musí súčasne rozvíjať hlbokú skúsenosť viery. Činnosť teológa sa podľa sv. Anzelma rozvíja v troch štádiách: viera, ako nezaslúžený Boží dar, ktorý je treba prijať v pokore, skúsenosť, ktorá spočíva vo vtelení Božieho slova do vlastného každodenného života, a do tretice pravé poznanie, ktoré nie je nikdy ovocím sterilných argumentácií, ale kontemplatívnej intuície.

V tejto súvislosti zostávajú i dnes nemenej užitočné pre zdravé teologické bádanie a pre každého, kto chce prehlbovať pravdy viery, jeho slávne slová: „Nepokúšam sa, Pane, preniknúť tvoju hĺbku, pretože ani zďaleka s ňou nemôžem porovnávať môj intelekt. No túžim porozumieť, aspoň do určitej miery, tvoju pravdu, ktorú moje srdce verí a miluje. Nechcem totiž rozumieť, aby som veril, ale verím, aby som porozumel“ (Tamtiež, 1).
 Drahí bratia a sestry, láska k pravde a stály smäd po Bohu, ktoré poznamenali celý život sv. Anzelma, nech sú podnetom pre každého kresťana k neúnavnému hľadaniu vždy užšej jednoty s Kristom - Cestou, Pravdou a Životom. Navyše, oduševnenie plné odvahy, ktorým vynikala celá jeho pastoračná činnosť a ktoré mu z času na čas prinieslo nepochopenia, roztrpčenie, ba dokonca i vyhnanstvo, nech dodá pastierom, zasväteným osobám a všetkým veriacim odvahu milovať Kristovu Cirkev, modliť sa, pracovať a trpieť pre ňu, s vylúčením akéhokoľvek odlúčenia sa či zrady. Nech nám túto milosť zaistí Panna Mária, Božia Matka, ku ktorej sv. Anzelm živil v sebe nežnú a synovskú úctu. „Mária, teba chce moje srdce milovať – píše sv. Anzelm – teba môj jazyk túži vrúcne chváliť.“ –sg, jb-