V druhom pokračovaní
svojej pravidelnej rubriky sa P. Milan Bubák SVD venuje otázke tzv.
prirodzenej spirituality. 2. Čo je spiritualita? Titulom
tohto nášho cyklu je „Spiritualita súčasného človeka.“ Pri našom poslednom stretnutí
sme uvažovali o tom, že ak chceme byť ľudsky zdraví, musíme sa naučiť vidieť vo svojom
živote a vo svete, ktorý nás obklopuje nielen zlo a negatíva, ale predovšetkým dobro
a to čo funguje, a toto potom sláviť a v konečnom dôsledku tomuto dovoliť, aby nás
to premenilo.
Je však toto už spiritualita? Aj keď sa to niekomu nemusí zdať,
toto JE už spiritualita. Spiritualita totiž nemusí byť nevyhnutne kresťanská. Nemusí
byť dokonca ani náboženská, ba na prekvapenie mnohých, môže byť dokonca i úplne bez
Boha. Aby sme si to objasnili, skúsme si spiritualitu zadefinovať.
Spiritualita
nemá jednotnú definíciu. No čo majú všetky jej definície spoločné sú dve veci: 1)
v spiritualite sa zameriavame na niečo, čo nás presahuje a 2) tomuto dovolíme, aby
nás to premenilo. Inými slovami, je tu istá realita, v ktorej žijeme a táto realita
nás tlačí k zemi a snaží sa nás zmordovať. My sa buď necháme alebo nenecháme zmordovať.
Ak sa necháme, poddali sme sa tzv. osudu.
Ak sa ale nenecháme, urobíme tak
preto, lebo sa upriamime na niečo, čo nám pomôže náš pohľad či postoj k tej ťažkej
realite pretvoriť, premeniť. Občas sa nám podarí pretvoriť i realitu samotnú a zmeniť
ju. Ale to sa stáva málokedy. Dôležité je to, aby sme sa pretvorili my, náš pohľad
na to, čo sa deje.
V tomto zmysle sa teda nesú i definície spirituality. Napríklad
spiritualita je schopnosť človeka k premene seba samého (Joann Wolski Conn); alebo
je to to, čo nám pomáha stávať sa ľuďmi v najplnšom možnom zmysle (John Macquarrie);
alebo je to spôsob na vyrovnávanie sa s ľudským údelom (Raimundo Pannikar); alebo
definícia, ktorá sa mne najviac páči: spiritualita je vedomá snaha človeka kráčajúceho
po ceste rastu v seba-presahujúcom poznaní, v slobode a v láske, pospájať rozličné
časti svojho života do jedného celku a to vo svetle vyšších hodnôt, ktoré prijal za
svoje (Sandra Schneiders).
Takýto pohľad na spiritualitu je pomerne nový a treba
povedať, že je i v móde. Totiž ľudia si čím ďalej tým viacej uvedomujú, že ich život
nie je zjednotený. Naopak, že sa v ňom nachádza veľa vecí, ktoré sa navzájom bijú
a ktoré, ak sa ich nesnaží zjednotiť, môžu v konečnom dôsledku jeho život úplne rozbiť
(ak sa tak už dávno nestalo). Toto je konečne podstata toho dávneho učenia katolíckej
Cirkvi o padnutej ľudskej prirodzenosti a o dedičnom hriechu. No profánny svet to
dlho popieral. V poslednom čase to však začína priznávať.
Napríklad známy
americký psychológ, spisovateľ Scott Peck v jednej svojej knihe píše: „Ľudia sa ma
často pýtajú, aká je definícia ľudskej prirodzenosti. Ja im bez okolkov poviem: Ľudská
prirodzenosť je vyšpiniť sa do nohavíc! Keď vidím zdesenie na ich tvárach, vec im
vysvetlím. Keď sa dieťa narodí, špiní do plienok. Úsilím jeho rodičov, hlavne matky,
je odučiť ho to.“ Ak ho to odučia, výchova sa pokladá za úspešnú. Ak nie, úspešní
neboli. Ak by ich 20-ročný syn stále špinil do nohavíc tvrdiac, že to je predsa prirodzené,
buď by ho pokladali za nenormálneho, alebo za excentrického. Ľudia takéhoto človeka
opustia, nikto nemá predsa záujem stýkať sa s človekom, ktorý vedome špiní do nohavíc.
Špinenie
do nohavíc nie je ale jediná vec, od ktorej sa človek potrebuje odúčať. Je ich mnoho.
A sú i také, ktorým sa potrebuje učiť. Inými slovami, naša ľudská prirodzenosť, s ktorou
sa rodíme, nie je dokonalá. Naopak, je, ako nám to hovorí kresťanstvo, padlá. Preto
sa človek celý svoj život musí kultivovať. Od toho slova konečne pochádza i slovo
kultúra. Kultivovať znamená šľachtiť, vylepšovať, napomáhať rásť, aby jedného dňa
vzniklo príjemné ovocie.
Známy psychiater Freud tvrdil, že medzi negatívnymi
silami, s ktorými sa človek rodí sú zvlášť nebezpečné dve: agresivita a sexualita.
A tvrdí, že práve na tieto dve sa musí človek pri svojom raste dávať špeciálny pozor,
aby jeho život neznetvorili. Preto počas celých stáročí, bez ohľadu na Freuda, sa
práve okolo agresivity a sexuality točili takmer všetky výchovné metódy.
V poslednom
období sme, hlavne za pomoci Hollywoodu svedkami odtabuizovávania práve týchto dvoch
vecí. Ich propagátori nám v mene slobody nahovárajú, že sú to veci prirodzené a preto
im treba dať voľný priebeh. Dôsledky vidíme.
Myslím, že aj následkom týchto
trendov sa prebudil v ľuďoch záujem o spiritualitu. Niektorí preto, že sami sa stali
obeťami toho, že nechali voľný priechod svojej padlej ľudskej prirodzenosti a teraz
dávajú dohromady rozbité kúsky svojej existencie. Iní, ktorí sa jej obeťami zatiaľ
nestali preto, aby sa nimi nestali nikdy. Jednoducho, títo ľudia akosi vnútorne tušia,
že život človeka je o čomsi inom, než je nasledovať chúťky svojej ľudskej prirodzenosti.
Že jeho hlavným poslaním je rásť, t.j. odúčať sa tendenciám, ku ktorým majú prirodzene
sklony a učiť sa iným, ktoré by ich starú ľudskú prirodzenosť pretvorili na prirodzenosť
novú. A toto robia za pomoci hodnôt, o ktorých sú presvedčení, že majú moc ich pretvoriť.
Je to pomalý proces, ale stojí za to.
Toto je tzv. prirodzená spiritualita,
a sme radi, že ľudia majú o ňu záujem. No treba povedať, že pre nás kresťanov je takáto
spiritualita málo. Je tomu tak preto, lebo aj keď spiritualita prirodzená má veľa
čo dať, má i svoje limity. Nie je schopná premeny človeka komplexnej a naozaj dôkladnej.
Tej je schopná iba spiritualita kresťanská. Prečo? V čom sa spiritualita kresťanská
líši od spirituality nekresťanskej, profánnej?
V podstate by sme i pre kresťanskú
spiritualitu mohli použiť tú istú definíciu, ako pre spiritualitu prirodzenú, s jedným
rozdielom: zakiaľ ľudia bez viery sa snažia premeniť svoj život na základe tzv. vyšších
hodnôt, ktoré pochádzajú povedzme z osvedčenej prirodzenej múdrosti mnohých generácií,
pre kresťanskú spiritualitu je touto hodnotou Boh, jeho všetko meniaca moc a jeho
učenie. O tom si však povieme viac na budúce.
Milan Bubák, SVD ______________
V
budúcnosti, počnúc od októbra, si budete môcť rubriku
P. Bubáka vypočuť pravidelne každú prvú nedeľu v mesiaci. Najbližšie sa v nej zameria
na spiritualitu vyslovene kresťanskú.