Poludňajší príhovor Benedikta XVI. v nedeľu 23. augusta

Vatikán (23. augusta, RV) – Slová Benedikta XVI., ktorými sa prihovoril veriacim pred modlitbou Anjel Pána v nedeľu 23. augusta na nádvorí Apoštolského paláca v Castel Gandolfe:

„Drahí bratia a sestry, vidíte, že ruka už je vyslobodená zo sadry, no je zatiaľ trochu lenivá. Ešte chvíľku musím zostať v škole trpezlivosti, no ide sa ďalej!
Viete, že už po niekoľko nedieľ nám liturgia predkladá na uvažovanie 6. kapitolu Evanjelia sv. Jána, v ktorej sa Ježiš predstavuje ako „chlieb života, ktorý zostúpil z neba” a dodáva: “kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta” (Jn 6,51). Židom, ktorí medzi sebou rozhorčene diskutovali – a svet diskutuje naďalej – a ktorí si pri tom kládli otázku: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?!“ (v. 52), Ježiš zdôrazňuje v každej dobe: „ak nebudete jesť telo Syna človeka a nebudete piť jeho krv, nebudete mať v sebe život!” (v. 53). To je aj pre nás dôvod premýšľať, či sme skutočne pochopili toto posolstvo.
Dnes, v XXI. nedeľu v cezročnom období teda meditujeme nad záverečnou časťou tejto kapitoly, v ktorej nám Štvrtý evanjelista referuje o reakcii ľudí a samotných učeníkov, pohoršujúcich sa nad Pánovými slovami, a to až natoľko, že mnohí, ktorí ho až do tej chvíle nasledovali, volajú: „Tvrdá je to reč! Ktože to môže počúvať?” (v. 60). A od tej chvíle „ho mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili” (v. 66).
A to isté sa odohráva vždy znova, v rozličných obdobiach dejín. Mohlo by sa očakávať, že Ježiš bude hľadať kompromisy, aby ho lepšie pochopili. No Ježiš nezmierňuje svoje tvrdenia, naopak, priamo sa obracia k Dvanástim a vraví: „Aj vy chcete odísť?“ (v. 67).
Táto provokatívna otázka nie je zacielená iba na vtedajších poslucháčov, ale zasahuje veriacich a ľudí každej doby. Aj dnes nejeden zostáva „pohoršený“ pred paradoxom kresťanskej viery. Ježišovo učenie sa zdá byť „tvrdým“, príliš náročným na prijatie a uvedenie do praxe. Sú teda takí, čo ho odmietajú a  Krista opúšťajú a sú takí, čo sa snažia slovo „prispôsobiť“ prechodným módam, oberajúc ho tak o jeho zmysel a hodnotu.
„Aj vy chcete odísť?“ Táto znepokojujúca provokácia nám rezonuje v srdci a čaká od každého osobnú odpoveď. Ježiš sa totiž neuspokojuje s povrchnou a formálnou prináležitosťou, nestačí mu nejaké priľnutie z prvotného nadšenia. Naopak, je potrebné, aby do celého života vstúpilo „jeho myslenie a jeho chcenie“. Jeho nasledovanie napĺňa srdce radosťou a dáva našej existencii plný zmysel, no prináša ťažkosti a odriekania, pretože veľmi často treba ísť proti prúdu.
„Aj vy chcete odísť?“ Na Ježišovu otázku odpovedá Peter v mene apoštolov a v mene veriacich každej doby: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý“ (v. 68-69). Drahí bratia a sestry, aj my môžeme a chceme v tejto chvíli zopakovať Petrovu odpoveď, vedomí si zaiste našej ľudskej krehkosti, našich problémov a ťažkostí, ale v dôvere v moc Ducha Svätého, ktorá sa prejavuje a ukazuje v spoločenstve s Ježišom. Viera je Božím darom pre človeka a je súčasne aj slobodným a úplným zverením sa človeka Bohu. Viera je poslušným načúvaním Pánovmu slovu, ktoré je „lampou“ pre naše kroky a „svetlom“ na našich chodníkoch (por. Ž 119, 105). Ak v dôvere otvoríme srdce Kristovi, ak sa ním necháme uchvátiť, môžeme aj my skusovať, tak ako napríklad sv. Farár z Arsu, že „naším jediným šťastím na tejto zemi je milovať Boha a vedieť, že on nás miluje.“ Vyprosujme si u Panny Márie, aby sme v sebe udržiavali vždy sviežu túto vieru preniknutú láskou, ktorá urobila ju, jednoduché dievča z Nazareta, Matkou Božou a matkou a vzorom všetkých veriacich.“ -jb-