Štvrtkový komentár Mariána Gavendu: Eucharistia - liek na svetovú krízu

Saharou vraj kráčal pútnik. Nádeje, upriamenej na posledné zásoby vody, neúprosne ubúdalo. Napokon nezostávalo iné, len slepo dúfať, že sa na horizonte objaví nejaký človek alebo oáza. Keď už bol zo silami v koncoch, v diaľke zbadal studňu. Pozberal všetky sily, rozbehol sa a radostne volal: „Vodááá, vodááá...!“ Zo studne sa zdvihol kostlivec a pýtal sa: „Kdééé, kdééé...?“
Milí poslucháči, je to nielen kus čierneho humoru. Vtip veľmi dobre vystihuje situáciu súčasného ľudstva a toľkých jednotlivcov v ňom. Na konci mnohých nádejí a túžob sa namiesto živej vody vynára smrť. Aktuálnu ekonomickú krízu, ale aj priepastné rozdiely medzi chudobou a bohatstvom vo svete označil súčasný pápež i jeho predchodcovia za dôsledok etickej krízy. Miliónom chudobných sa ani raz počas ich života nesplní túžba po uhasení hladu, smädu, istote. Zomierajú na hlad, infikovanú vodu a celú škálu ďalších dôsledkov biedy. Na iných číha smrť v podobe depresií, dôsledkov stresu a následkov hľadania falošného šťastia práve uprostred ich blahobytu. Na príčiny i východiská zo súčasného bezradného blúdenia poukazuje mene Cirkvi pápež aj svojou poslednou encyklikou Caritas in veritate. Hovorí o integrálnom rozvoji jednotlivca i ľudstva. Ten nevyhnutne zahŕňa aj duchovný rozvoj a rešpektovanie zákonitostí, vpísaných do ľudského srdca a do života ľudskej spoločnosti.
Dnes by som sa chcel zastaviť práve pri srdci. Samotné ľudské srdce je obdivuhodný orgán! Už do narodenia nového človeka odviedlo pekný kus práce a má za sebou viac ako štyri milióny úderov. A potom až do smrti zhruba každú sekundu pumpuje krv stopäťdesiat tisíc kilometrov dlhým potrubím nášho cievneho systému. Celé roky bez chvíle oddychu, ktorá by znamenala smrť. Duchovné srdce, chápané v biblickom zmysle ako stredobod, najhlbšie jadro nášho „ja“ je ešte obdivuhodnejšie. Neviditeľné, nehmatateľné a predsa je v ňom skrytá celá naša jedinečná podstata. Pramenia z neho energie, ktoré sú hybnými silami celého nášho života. Počnúc chuťou do jedla, cez túžbu po pohybe, ktorá je tak očividná u malých lezúňov, až po túžbu po poznaní, po láske. Duchovní otcovia považujú za cieľ duchovného života „naučiť sa rozpoznávať myšlienky a hnutia srdca“. Po prvotnom hriechu sa aj tie najvznešenejšie túžby a najtvorivejšie sily môžu totiž vymknúť človeku z rúk a miesto budovania ničiť jeho i všetko naokolo. Najzákladnejšia ľudská túžba je túžba po Bohu. Ak neveriaci hovoria o transcendentne ide o to isté. Po Bohu, ktorý je láska, a láska nie je nejaká abstraktná vesmírna energia, je to prúdenie medzi „ja“ a „ty“. Túžba znamená pohyb, zanechávanie už dosiahnutého. Nenaplnené túžby človeka ničia, ich napĺňanie ho zakoreňuje, stavia „nohami na zemi“. Najhlbšia túžba angažuje celého človeka a všetky jeho konkrétne, drobné túžby. Na takúto túžbu myslí sv. Katarína Sienská keď hovorí, že „nemáme nič večné, okrem lásky a túžby našej duše.“ Hĺbka túžby nie je to isté, ako intenzita pocitu. Ak sa snažíme prísť na koreň našich túžob, zisťujeme kto skutočne sme. No zároveň zisťujeme že najhlbšie jadro našej bytosti nie je čosi nehybné. Je pohybom, túžbou po naplnení. Smrť túžby znamená smrť ľudstva.
Každý človek nosí v sebe najhlbší paradox: túži byť, čím nie je, a je spokojný len ak sa napĺňa práve táto jeho túžba, hoci čím viac sa napĺňa, tým viac aj rastie. Túžiť je to najbožskejšie v nás. Objaviť túto základnú túžbu - „veľkú nádej“, ako hovorí Benedikt XVI. – znamená zjednotiť sa s Božou vôľou a zosúladiť aj ostatné naše túžby. Obrovská sila duchovného srdca človeka, ženúca ho dosahovať nekonečno sa stáva ničivou, ak stratí cieľ. Je to irónia, že ničí človeka tým viac, čím viac je inteligentný, šikovný, má majetok a vplyv. Čím viac človek má, tým viac „nevyhnutne potrebuje“. Túžba po naplnení náhradiek pravej túžby je koreňom sebectva a to zas chudoby, nenávisti, nespravodlivosti v tisícorakých konkrétnych podobách. Môžeme kopať studňu, aby sme v suchej oblasti uhasili ľuďom smäd. Môžeme viesť rokovania, aby vo vojnovej oblasti nastal mier. Môžeme volať po novej svetovej mravnej autorite, ktorá by spravodlivejšie rozdeľovala a chránila bohatstvá našej planéty. Nič sa zásadne nezmení, ak sa nezmení srdce človeka. Srdce však nemožno zmeniť, nemôže netúžiť. Je nespokojné a hľadá všemožné narážky, kým túžbu po Bohu, ktorá robí človeka človekom, nezačne napĺňať Bohom. Ľudsky je to nemožné. Bez Boha nemôže byť človek človekom. Všade, kde sa on sám posadil na Boží trón, prichádzalo násilie a smrť. Srdce, myseľ i vôľa sú primalé, aby sa naplnili čo aj len našou planétou. Prasknú. Boh podáva pomocnú ruku. Len božsky všemohúca láska a múdrosť môže spôsobiť, že Boh sa „vtesná“ do miery človeka. Dokonca do jeho zárodočných buniek - tajomstvo vtelenia. A do chleba a vína - tajomstvo Eucharistie! Len cez Eucharistiu sa tu na zemi človek môže reálne a plne naplniť Bohom. Nebyť už viac hladný a smädný, mať v sebe život večný, ako o tom hovorili evanjeliá cez minulé nedele. Až keď jeho srdce nepotrebuje klamať svoju nekonečnú túžbu túžbou po stále väčšom bohatstve a moci, môžu zaniknúť ekonomické, politické, sociálne i osobné problémy.
Na konci všetkých čisto ľudských túžob sa nachádza prázdna studňa. Kto prijíma Boha, nebude viac smädný a potečú z neho prúdy živej vody.